 |
Stála uprostred lesnej cestičky, tajomný les v nej vzbudzoval hrôzu. Ako sa sem dostala? Prasknutie dreva ju prinútilo otočiť sa. V tmavej tôni zasvietili žlté oči, ich divokosť ju opantala, nevládala spraviť ani krok. Výkrik jej zamrel na perách…
Hlasné zvonenie budíka jej zaťalo do mysle. Zase zaspala. Ako omráčená sa vytackala z postele, rýchlo sa obliekla a vybehla z domu. Utekala pozdĺž budov, obchodov. Aké šťastie, že pracovisko má len za rohom. Tmavý tieň sa mihol popri nej, vo výklade obchodu však videla len svoje rozviate vlasy, nemala čas si ich ani upraviť. Vo dverách kancelárie sa zrazila so šéfom. Dnešný deň asi nebude môj najlepší, pomyslela si.
„Aleeee, dnes si to stihla! Lámeš rekordy. Mohla by si sa už nahlásiť na nejaký maratón!“ posmešne poznamenal chlap. Keď sa jej však lepšie prizrel, zvážnel, „čo sa to s tebou deje Eva? Každý deň ledva stíhaš doraziť, a to bývaš fakt len na skok. Si roztržitá.“
„Neviem Martin. Každú noc sa mi snívajú rôzne sny. Raz som v lese, potom v chatrči, fakt neviem čo to znamená. Prepáč. Vynasnažím sa byť dochvíľna“ – habkala Eva. Pristúpila k oknu aby sa nadýchala vzduchu. Na druhej strane ulice sedel pes, uprene hľadel smerom k nej. Fascinovane hľadela do jeho žltých očí.
„Evi, ty ma vôbec nepočúvaš!“ chytil ju chlap za ruku.
Eva ustráchane ukázala na ulicu, „aj ty ho vidíš?“
„Myslíš toho psa? Vyzerá skôr ako vlk. Celkom ako ten na tvojom ramene. Ako keby ho tatér podľa neho vytetoval,“ zasmial sa Martin.
Eva sa zamyslela, „mohla by som si zobrať dva dni dovolenky? Asi si potrebujem oddýchnuť,“ prosebne zopla ruky.
„V pohode, teraz tu nemáme taký nával. A ozaj, čo je s tvojím kamošom Adamom? Dávno som ho už nevidel.“
„Išiel na výlet,“ rýchlo vyhŕkla Eva. Jej myšlienky sa neustále točili okolo Adama. Odvtedy má tie čudné sny, čo odišiel. Musí ho nájsť. Zvykol zmiznúť na pár dni, ale teraz bol celý nesvoj keď odchádzal. Možno išiel za svojou starkou. Spolu tam chceli zájsť, do domčeka pri lese. Sľúbil jej to. Zajtra ho skúsi vypátrať.
Z chyže vystúpila stará žena. V napriahnutých rukách mala päť drevených zvieracích figúrok. „Čo to je?“ spýtalo sa dievča. „Tvoji strážcovia,“ odvetila žena. „Nevidím vlka,“ zmätene oponovalo dievča. „Nájdeš ho,“ riekla babizňa a jej postava sa rozplynula…
S trhnutím sa prebudila, ležala na zemi vedľa postele. Už zase. Čo to sakra má znamenať?! Hnev, ľútosť jej kmásali vnútro. Prečo sa jej Adam neozýva? Vždy si všetko povedali. Určite niečo tají. Rozrušene si pozbierala pár veci, v mobile nastavila trasu do dediny, čo Adam spomínal, vzala kľúče od auta a zišla do garáže.
Zaparkovala na kraji dedinky. Zvláštne ticho ju obkolesilo, ako keby tam nikto nebýval. Zahnala špatný pocit a zaklopala na dvere prvého domu. „Dobrý deň! Je doma niekto?“ spevavo zatiahla.
Dvere sa odchýlili, vykukla staršia žena, „doma sme doma, a ty koho že hľadáš?“
„Jaj, tetka, hľadám svojho priateľa, vlastne jeho babku, bylinkárku. Niekde tu na kraji lesa vraj býva.“
Žena zbledla, „vravíš, priateľ sa ti stratil? Aj on?“
„Nechápem. Akože aj on? Stratil sa ešte niekto?“ Eva zacítila čudné mrazenie. Dedinka ako vymretá, na smrť vystrašená žena. Čo sa tu stalo? Strhla sa na hlasné zavzlykanie.
„Dievča moje, syn sa mi stratil. Pred pár dňami odišiel. A viacerí, čo v hore pracujú sa nevrátili domov. Len tie zvery…“ stíchla, žmoliac vreckovku v rukách. Ako keby sa bála, že niečo špatné povedala, „choď, smerom tam ako je ten kríž. Tá cestička ťa zavedie k bylinkárke. Možno bude viacej vedieť,“ a zatvorila pred prekvapenou Evou dvere.
Zadychčane stúpala do kopca. Už z diaľky videla malý drevený domček, z komína stúpal dym k tmavnúcej oblohe. Dvere boli dokorán.
„Poď ďalej. Už som ťa čakala,“ ozvalo sa zvnútra.
„Adam vám povedal, že prídem?“ spýtala sa vstúpiac do miestnosti. Keď si jej oči pomaly zvykli na šero, rozhliadnuc sa zazrela pri ohni starú zvráskavenú ženu ako mieša čosi v kotlíku. Neodpovedala jej na otázku.
„Tam, sadni si. Prešla si dlhú cestu. Vypi šálku čaju,“ a do ruky jej vložila hrnček s pariacou sa tekutinou. Ona sama si sadla bližšie k ohňu na nízku stoličku a hľadela do plameňov. Ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo ju začalo dusiť. Už chcela vstať, keď sa žena ozvala. „Voľakedy, dávno, na počiatkoch sveta náš Pán vytvoril svoje dietky. Všetky si boli rovné. Ľudia, zvieratá, stromy… Každý jeden človek nosil v sebe prastarú silu svojho zvieraťa. Boli sme spojení, vedomím, dušou… Po čase sa však človek cítil byť nadriadený všetkým živým i neživým tvorom. Poprel svoju prapodobu. Zanechal prírodný život, a čo horšie, začal poľovať na svojich bratov, sestry, ničil prírodu len aby ukázal, že on je vládca sveta. Toto naša Matička Zem nemohla dlho trpieť. Časy sa menia, je čas na návrat,“ kostnatou rukou pomaly miešala svoj čaj.
„Na aký návrat? Čo sa má stať? A kde je Adam?“ Eva ledva vedela opanovať svoju netrpezlivosť.
„Rovnováha bola narušená. Treba znova nastoliť poriadok. Aj keď nebudeme takí ako predtým,“ starena ticho riekla. Zrazu s nevídanou ľahkosťou vyskočila zo stoličky, vychrstla čaj do plameňov. Chalúpku zalial hustý štipľavý dym. Eva si zdesene pretierala oči, hľadela na vystupujúce tiene, ktoré naberali ohavné tvary, ktoré ju obkolesili. S výkrikom vybehla z chatrče. Zapadajúce slnko zalialo poslednými lúčmi vrcholky hôr, prepúšťajúc miesto striebornému Splnu. Zem zadunela, hora sa hýbala, praskot dreva prerúšali strašidelné zvuky. Eva sa pridŕžala dverí, to čo sa dialo pred jej zrakom ju pripravovalo o zmysly. Z lesa sa vynárali tiene, zvieratá, stvorenia, ktoré kráčali, leteli, plazili sa smerom k dedine. Na domoch sa otvárali okná dvere. Plačúci ľudia vychádzali na ulicu. K prvému domu dorazil statný jeleň, stará žena ho objala okolo mocného krku, a on nežne položil svoje parožie na jej plecia. Ľudia sa objímali so zvieratami ako so svojimi vlastnými, z vlastného druhu. Z hory sa ozvalo ťahavé zavýjanie. Eva zacítila ako sa jej na zátylku načechrali vlasy. Ešte začula slová starej bylinkárky, „Prišiel čas návratu! Čakajú ťa!“ a ako v opojení pomaly vykročila. Dotkla sa prvého strom na kraji lesa. Jej telo preťala obrovská bolesť, klesla na zem. Zúrivo zo seba rvala šaty, koža sa jej lúpala, trhala, chumáče srsti sa objavovali po celom tele, kosti praskali, nechty zaryla do zeme. Oči jej rozžiaril žltý svit. Vyvrátila hlavu a dlhým, túžobným zavytím pozdravila svojho druha…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.