 |
Bolo už príliš neskoro zapodievať sa takými malichernosťami. Keď však žena nakáže, muž robí. Preto Gustáv stúpal po rebríku a nečujne si šomral popod nos: „Mara si navymýšľa sprostosti a ja sa tu teraz musím lopotiť.“
Gustáv by si vymyslel určite lepší program ako je spratávať zo strechy plastové sánky a nafukovacieho Mikuláša nadľudských rozmerov. Je síce polka januára a vianočnej výzdobe odzvonilo, ale predsa len. Keď však žena nakáže, muž robí.
Spätne Gusto ľutoval dôkladnosť, s akou pripevnil sánky aj Mikuláša na strechu svojho domu. Spleť plastových svoriek a povrazov všakovakej dĺžky zamotaných do tých najzložitejších uzlov. Zaneprázdnený rozmotávaním už siedmeho uzla si ani nevšimol, ako sa vedľa neho neprirodzene zdvihol a rozvíril vietor. Priamo na strešnej krytine sa zhmotnila temná postava odetá v čiernom plášti. V tichosti pozorovala Gusta, čakala na onen osudový moment. Nepotrvá to dlho.
A naozaj. Gustáv zrazu cúvol o jeden krok a nechtiac zakopol. Stratil rovnováhu a v panike začal rozhadzovať rukami. Temná bytosť v očakávaní akoby narástla, lúče zapadajúceho slnka pritom odhalili kostnaté prsty, ktoré silnejšie zovreli dlhý predmet v jej ruke. Stačilo fúknutie či jemné postrčenie prstom a Gustáv by sa už nemusel starať o vianočnú výzdobu. Vlastne by nemal na starosť už nikdy nič. Bytosť napriahla obe ruky, ostrá čepeľ sa oslepujúco zaleskla.
A vtedy sa všetko zvrtlo. Presnejšie Gustáv sa zvrtol. Znenazdajky sa k nemu totiž naklonil nafúknutý Mikuláš. Gusto sa oň zachytil rukou, akýmsi fyzikálnym zákonom ho stočilo, až dopadol priamo na zadok. Škridla pod ním bolestne zarachotila.
Smrť odetá v čiernom plášti sa mykla a, keby jej lebku pokrývala koža, iste by sa zmračila v hneve. Švihla pohľadom po okolí a, síce bez očných buliev, i tak zbadala nízku postavu ukrývajúcu sa za komínom. Zatiaľ čo sa Gustáv spamätával zo šoku, Smrť sa nepatrne vzniesla a preplachtila k nezvanému narušiteľovi.
„Nehnevaj sa na mňa!“ zvreskol malý tlstý mužík, krídlami nad sebou vytváral ochrannú kupolu.
„Bol môj,“ predniesla Smrť hrozivo. Gustáv sa postavil a oprášil si zadok.
„Prepáč, prepáč mi to,“ habkal zo seba anjel, „ale je to chúlostivá situácia. Navrhujem konzultáciu!“
Smrť neverila vlastným ušiam. Teda… keby nejaké ešte mala.
„Vážená Smrť, bol mi pridelený pred päťdesiatimi tromi rokmi!“ vychrlil zo seba anjel. „Doteraz robím ukážkovú prácu. Na jeho výzor by som očakával infarkt tak pred tromi rokmi a pozri sa naňho, chlapíka nepodareného, drží sa ako burina.“ Anjel zo seba sypal slová jedno za druhým. Smrť, na druhej strane, úplne onemela. Gustáv zhodil Mikuláša zo strechy.
„Ak s ním potiahnem ešte, povedzme, dvadsiatku, určite ma čaká povýšenie. Predstav si to,“ nadchýnal sa anjel, „opatrovať zvieratká!“ Oči sa mu v návale radosti zaleskli, z hrdla vydral výskot ako školáčka.
„Opovažuješ sa so mnou vyjednávať?!“ zasyčala Smrť tak úsečne, že anjela myklo. Takýto prístup za svoju existenciu ešte nezažila. Nechápala, ako s ňou môže niekto jednať s takou nebojácnosťou, ba priam drzosťou.
„Nevyjednávam, vážená Smrť!“ vyjachtal zo seba okrídlený strážca a na znak zmilovania si kľakol. „Ja žobroním. Žobroním!“
Keby boli obe bytosti pre ľudské oko viditeľné, Gusto by si určite na tejto komickej scénke zgustol. Ten ale medzitým nerušene spúšťal plastových sobov lanom na zamrznutú zem.
„Budem stručná, anjel, prišla -“
„Som Uriel.“
Smrť stíchla, zatla kosti do päste a pokračovala ďalej. „Pricestovala som až z Nového Zélandu. Neodídem bez tohto človeka.“ Do svojho hlasu vložila všetku hrôzu, ktorej bol jej charakter schopný. Otočila sa anjelovi chrbtom a vydala sa vykonať, čo jej náleží. Rozhovor považovala za uzavretý.
„No ale to nejde,“ zašvitoril Uriel. „Čo to moje povýšenie?“
Pre Smrť to bola posledná kvapka. Prudko sa zvrtla, čepeľ kosy zasvišťala vzduchom. „Ako sa opovažuješ-?!“ zrúkla, keď jej besnenie prerušil iný hlas. Výkrik!
Uriel aj Smrť naraz strhli hlavy do strany. Švihali pohľadom po celej streche, ani jeden však nezračil, čo hľadali. Strecha bola prázdna!
Smrť sa v sekunde preniesla na kraj strechy, Uriel ju o čosi nemotornejšie nasledoval. Mladá žena stále zdesene pišťala a ukazovala na muža rozčapeného na napoly sfúknutom Mikulášovi. Jej partner prebehol cez trávnik a začal kriesiť dolámaného Gustáva.
„On zase spadol?!“ Užasnutá Smrť hľadela na scenériu odohrávajúcu sa pod nimi. Muž ohmatkával Gustáva, zisťoval či stále dýcha. Žena už rozprávala do telefónu.
„Nemôžem povedať, že som prekvapený,“ zareagoval Uriel. „No nestalo by sa to, keby si ma nezabávala, vážená Smrť.“ Krútil hlavou a v duchu sa lúčil s povýšením.
Hukot sirén sa blížil rovnako rýchlo ako mentálny breakdown váženej Smrti. Takúto situáciu skutočne ešte nezažila. „Všetko si pokazil, anjel,“ odvetila vážne. „Uistím sa, aby tvojmu nariadenému neušiel ani jediný detail dnešného dňa.“
„Ty ho poznáš?“ zhíkol prekvapene Uriel, ruka mu mimovoľne vystrelila k srdcu.
„Asi upadol do kómy!“ prerušil ich zrazu hrdinský mladík. „Stále dýcha!“
Smrť aj Uriel pozreli naňho, na Gusta, potom jeden na druhého.
„Ja sa od neho nepohnem!“ zvolali unisono.
Presne o tri minúty a jedenásť sekúnd šofér sanitky zaradil prvý rýchlostný stupeň a prudko dupol na plyn. Za jeho pomyselnou ohnivou stopou sa vznášali Uriel so Smrťou, ktorí v tichosti nasledovali prevážaného pacienta. Ukázalo sa, že im spoločnosť robila aj Urielova kolegyňa Evangelína.
Pracuje pri zdravotníkoch, to má ťažký terén, uznal Uriel.
Evangelína sedela s jednou nohou prehodenou cez druhú na streche sanitky, krídla zložené po jej bokoch. Prostredníkom si posunula okuliare bližšie ku koreňu nosa a významne pozrela na zjav pred sebou. Je ojedinelé, ba až nemožné vidieť anjela sprevádzať Smrť.
Potom ti porozprávam, posunkoval jej nečujne Uriel, rukou si zakrývajúc ústa. Smrť ďalej plachtila vzduchom za sanitkou a mimovoľne, ponorená vo vlastných myšlienkach, žmolila rukoväť kosy.
„Takže… keď to vlastne náš Gusto prežil, mohli by sme obrátiť list,“ dovolil si prerušiť ticho Uriel. Smrť si povzdychla a zaklonila hlavu. Po prvýkrát prosila nebesá, nech sa aj nad ňou niekto zmiluje.
„Pre začiatok, porozprávam ti, prečo som vysoko kvalifikovaný a zrelý na povýšenie. Začínal som s Napoleonovým dedkom, ktorý bola teda fakt…“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.