 |
Samko nadvihol perinu, ale hneď ju zas strhol späť. Ešte nebolo ráno. Dalo sa mu cikať. Veľmi. Chvíľočku načúval a snažil sa presvedčiť sám seba, že v detskej izbe už nikto iný nie je. Mohlo by to tak byť, lenže on doteraz spal, takže mala dosť času, aby sa sem vkradla. Rovnako ako včera. Aj predvčerom. Príšera. Ježibaba. Ona.
Pritisol hlavu na matrac a vyzrel úzkou medzierkou. V rohu pri dverách určite nestriehla, dnes si asi vyhliadla iné miesto. Opatrne zmenil polohu a dával veľký pozor, aby si nechtiac neodhalil ruku alebo nohu. Perina znamenala bezpečie. Znovu vykukol, tentoraz k nohám postele. Striga bola náramne prefíkaná, mohla by sa pokojne skrývať aj medzi zvieratkami. Našťastie, ani tu nič podozrivé nezbadal, z kopy plyšových hračiek vyčnievali iba samé známe siluety. Niečo sa potichu šuchlo po podlahe, Samko zadržal dych. Mohla sa sem prehrýzť zospodu, ježibaby majú tvrdé zuby. Čo ak bola rovno pod posteľou diera do jej bytu?!
Samko si náhle uvedomil, že v izbe panuje nezvyčajné ticho. Nijaké náhodné údery či škripot, žiadne zvuky ulice, nikde to ani len nezašumelo. Strašne rád by zavolal na rodičov, vedel však, že nemôže. Šmahom by ho našla, bola oveľa rýchlejšia ako oni.
Odkladanie potreby začínalo ukrutne bolieť. Buď pôjde za záchod, alebo sa opäť pociká. Maminka, príď, opakoval si v duchu a postupne sa poddával triaške. Všetko to bola jeho chyba. Keby poslúchal, nedupal a nekričal, nebola by tu. Asi by týrala nejaké iné dieťa, no jemu by dala pokoj. Ocino s maminou mali pravdu, varovali ho, vraveli mu, že si preňho príde. Lenže teraz už je neskoro.
Samko pustil. Len málinko, len aby sa mu trošku uľavilo. S námahou zastavil horúci prúd a po chrbte mu preliezol mráz. Nepocikal sa úplne, mohlo by to uschnúť, možno sa naňho nikto nenahnevá. Možno. Tak či onak, sklamal ich. Prišlo mu to ľúto a na líčkach ho zaštípali slzy. Ako dlho to ešte potrvá?
Zvrtol sa, aby dokázal pozrieť na okno, a vytvoril si ďalšiu nenápadnú štrbinu. Žalúzie pokrivili svetlá sídliska, premiešali prísvit pouličných lámp s oranžovým jasom obchodného centra oproti. Sivá škvrna naľavo. Visela hore v rohu, čakala, potom sa preliala nižšie a netrpezlivo hľadala cestu dnu. Je tu. Ona. Samko si zakryl uši dlaňami a pokúšal sa potlačiť vzlyky, aby nepritiahol pozornosť. Ubolená dušička schúlená pod perinou čoskoro zablúdila v množstve plaziacich sa minút.
Ozvali sa hlasy, kroky, zavŕzgali otvárané dvere. Chlapca boľavo oslepilo svetlo, ale to bolo dobre. Konečne prišlo ráno a s ním aj záchrana.
„Samo, už zase?“ hneval sa ocko, keď ucítil na prstoch mokré pyžamo.
„Nestaraj sa do toho, prosím,“ zahriakla ho mama. „Daj to do práčky a nechaj nás.“
Ocko sa zachmúrene chopil obliečok. Samko si náhlivo stiahol nohavice a prebehol na záchod.
„Mami, plepáč mi,“ potiahol nosom.
Mama si čupla a postrapatila mu vlasy. „To je v poriadku. A čo sa vlastne stalo? Spal si príliš tvrdo?“
Samko chvíľu premýšľal, koľko toho môže prezradiť. „Bál som sa íš na žáchot.“
„Aha, chápem. A čoho si sa bál? Ježibaby?“
„Hej.“
„Tej pod nami?“
Samko prikývol. Mama si unavene povzdychla a pomohla mu zoskočiť z misy.
„Samko, naša suseda nie je žiadna ježibaba. Ježibaby neexistujú. Je to len taká zlá teta. Nemusíš sa jej báť, dobre?“
Chlapec opäť pokýval hlavou, no nepôsobilo to presvedčivo.
„Nie je to ježibaba,“ zopakovala mama rázne a zmenila tému. „Počuj, čo keby sme si spravili malú prechádzku? Zastavíme sa v obchode a kúpime niečo dobré na raňajky. Vyberieš si pečivo, hocijaké, aj sladké. Môže byť?“
Samozrejme, že mohlo byť. Stačilo pomyslenie na makový rožok a kontúry nočného trápenia sa začali rozmazávať.
Samko zbieral kamienky, podchvíľou veselo pobehol alebo ponaháňal motýľa, rodičia kráčali vopred a zhovárali sa.
„Laco, s tou Dankovou sme to prehnali.“
„Hej, mám taký dojem.“
Útla žena zablúdila pohľadom k synovi: „Bál sa ísť na záchod, zdalo sa mu, že naňho kdesi čaká. Preto sa pocikal. On si naozaj myslí, že je to ježibaba.“
„A nie je?“
„Nie si vtipný, toto sa môže na Samkovi nepekne podpísať.“
„Ja nežartujem,“ zahundral Laco mrzuto. „Je to striga. Registruješ, že tu každého špehuje, však? Cítim ten jej úlisný pohľad všade, akoby zízala zo všetkých okien naraz. A ten smrad, keď otvorí okno, čo to je? Riadny hnus. Hovorím ti, takýto zápach nie je prirodzený. A vôbec, prečo nám na chodbe každá rastlina uschne? Ona má všetko zelené a rozkvitnuté, hneď vedľa našich prázdnych kvetináčov. Zuzka, mysli si, čo chceš, ale mne na nej niečo nesedí.“
„Trepeš somariny, je to iba protivná ženská.“
„My o vlku…“
„Dobré ráno, pani Danková,“ zdravila už z diaľky Zuzana. Laco zostal ticho (viackrát sa so susedou nepohodol, od istého času s ňou vôbec nekomunikoval).
„Dobré,“ odvetila stará žena chrapľavo. Zazerala, akoby chcela okomentovať Lacove mlčanie, no napokon len trochu spomalila, venovala dvojici neúprimný úsmev a pokračovala svojou cestou.
Samko postrehol, že mama zdvihla ruky nad hlavu a ocko ho posunkami volá k sebe. Potom si všimol susedu. Lovila čosi v taške, ale on tušil, že ho pozoruje. Bleskovo sklopil zrak, nech sa im náhodou nestretnú pohľady, a okľukou zamieril do bezpečia. Vedel, že teraz cez deň je to iné, bol si takmer istý, že mu nemôže ublížiť, ale aj tak mu zmäkli kolená.
Rodičia hovorili veci, ktorým nerozumel. Hodnú chvíľu drobčil medzi nimi, potom ho však premohla zvedavosť. Uvoľnil zovretie maminej dlane a otočil sa.
Suseda už mala dávno zmiznúť z dohľadu, napriek tomu stála v strede chodníka sotva desať krokov za nimi. Škľabila sa, vycierala stovku špicatých zubov a jej popolavá tvár sa nakláňala na stranu. Žltasté očiská sa rozgúľali na všetky strany, jedno sa zabodlo do chlapca, druhé lačne sledovalo hrdličku hopsajúcu cez trávnik.
Samko zmeravel, úzkosť mu zovrela hrudník ako ľadové kliešte, no aj tak mu v mysli vyvstala jediná myšlienka – teraz sa nesmú otočiť! Bolo dôležité, aby ju takto nevideli, dúfal, že nezistia, čím v skutočnosti je. Isto by sa veľmi preľakli. Verili, že o poschodie nižšie býva obyčajná zlá teta, a mali by tomu veriť naďalej. Bolo by naozaj zlé, keby sa aj oni báli.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.