 |
Elizabeta išla na roľu, ktorá patrila jej rodine. Roľa bola poniže dediny, kde bývali. Roľu pravidelne obrábali. Raz Elizabeta, raz mama, raz otec. Babka, žiaľ, už nevládala.
Ale v ten deň na ich roli zbadala, už z diaľky, akési podivné stareny.
Keď stareny zbadali Elizabetu, zaborili svoje kolená do hliny.
Ako Elizabeta vkročila na roľu, stareny sa kolenačky borili za ňou.
A ani na chvíľu neprestali odriekať akési nezrozumiteľné modlitby.
„Prečo sa ku mne modlíte?“ spýtala sa ich Elizabeta.
„Orieme pôdu. Orieme pôdu. Naše modlitby sú pre tvoju roľu blahodarné. Tvoja roľa lepšie zarodí.“
„Ale prečo odriekate svoje modlitby ku mne, človeku? Prečo ma staviate na roveň boha?“
„Je to šum vetra v stromoch. Šelest lístia v ovocných sadoch.“
„Alebo vlnobitie v mori?“
„Alebo vlnobitie v mori,“ odvetili stareny.
Vtedy náhodou kráčal okolo role starosta obce.
Videl, čo sa deje. Nuž, rozhodol sa zakročiť.
Povedal: „Elizabeta, vidím na tvojej roli smrť.“
„Akože smrť?“ spýtala sa ho Elizabeta.
A tak jej starosta rozpovedal tento príbeh.
„Kedysi dávno, keď som bol veľmi mladý, stál som v jeden krásny slnečný deň na rohu obecného úradu. Bol som hlúpy a naivný. Nevedel som, čo v tom obecnom úrade je a čo sa tam robí. Nevedel som nič o postavení starostu v ňom.“
Naraz stareny stíchli a otočili hlavy k starostovi.
„Stál som a videl, ako ku mne prichádzajú tieto stareny. Bolo ich veľmi veľa. Asi to boli všetky, ktoré na tomto svete existujú. Prichádzali ku mne a obkolesovali ma. Čím viac ich bolo, tým viac sa ku mne tisli. Akoby som bol ovocie, ktoré chceli odšťaviť. Akoby ma chceli zadusiť.“
„Prečo to robili?“
„Skoro som zomrel. Ale skôr, ako som stihol vypustiť posledný dych, rozišli sa. A tak som sa začal zaujímať o obecný úrad a post starostu v ňom. Začal som študovať knihy. Vyberal som si kvôli tomu také a také školy.“
„Aj ti vtedy niečo povedali?“
„Nie, nepovedali mi nič. Boli úplne ticho.“
„Možno ti nikdy nechceli ublížiť. Možno to len predstierali.“
„Nepredstierali nič. Cítil som vtedy blížiacu sa smrť. Preto som si to miesto zapamätal. Už nikdy som ho z hlavy nevedel dostať von.“
Elizabeta ukázala prstom na stareny.
Niektorým sa v tej chvíli tvorili nové vrásky, iným padali vlasy na zem. Iným sa trhali šaty. No a všetky sa viac ohýbali k zemi, kolená sa im viac a viac triasli.
„Ony umierajú,“ povedala Elizabeta.
„To si vystihla,“ povedal starosta.
Započúvali sa do ticha, ktoré ich obkolesilo zo všetkých strán.
Kľakli si k starenám a sledovali ich.
„Sú úplne slepé,“ šepkala Elizabeta.
„Ale dobre počujú,“ šepkal starosta.
Zrazu jedna starena ukázala prstom na oblohu.
Povedala: „Prídu záplavy. Zaplavia celú dedinu.“
Následne starena umrela.
Následne všetky stareny umreli.
Elizabeta bola v šoku: „Prečo tá starena hovorila o záplavách?“
„Asi preto, aby nás všetkých varovala. Musí to byť pre nás veľmi dôležité.“
„Ako si na to prišiel?“
„Keď ma tam vtedy skoro zadusili, tiež to bolo pre mňa veľmi dôležité. Inak by som starostom nikdy nebol.“
Elizabeta chodila od stareny k starene a každú nachádzala mŕtvu.
„Ony skutočne umreli len tak, svojvoľne,“ zhodnotila.
„Ako som povedal. Tieto stareny sú smrť.“
„Akože samotná smrť?“
„Smrť má veľa podôb. Nuž jednou z nich boli tieto stareny.“
Elizabeta na nich pozrela a bolo jej ich ľúto.
„Boli živé,“ zosmutnela, „teraz už nežijú.“
„Smrť si nájde nové cesty, neboj sa. Smrť nikdy neumrie.“
Elizabeta naložila na kopu všetky mŕtve telá.
„Zahrab ich do role,“ poradil jej starosta.
„Roľa zarodí zemiaky, kukuricu, žito?“
„Presne tak. Zarodí zemiaky, kukuricu a žito. Oveľa lepšie ako predtým.“
„Ale najskôr musíme prečkať záplavy,“ povedala Elizabeta.
„To je pravda,“ súhlasil starosta.
A potom obaja vykopali dieru v roli Elizabetinej rodiny, hodili do nej stareny a zakopali ich tam.
Na oblohe sa dvíhali čierne vlny mračien.
Záplavy budú čo nevidieť.
Obaja sa teda ponáhľali do dediny.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.