 |
Stála na studenej dlážke chrámu. Sudcovia sedeli v polkruhu pred ňou. Zamračene si ju premeriavali spoza vyvýšených pultov. Bosé nohy si už naštastie obmotala útržkami vrecovinovej košele, pretože chlad kamennej podlahy jej nerobil dobre. Na to mala príliš jemné chodidlá, narozdiel od miestnych bytostí. Aj pálenie pokožky po bičovaní ju obťažovalo, lebo hrubá textília neustále dráždila rany. Ešteže úplne nezoslabol účinok liekov na tlmenie bolesti.
„Vyjadri sa, bosorka!“ kričal na ňu jeden zo sudcov. Na tejto planéte ich volali… esplori, spomenula si. „Tvoju dušu pojedá smrteľný hriech! Vyznaj sa!“
Prevrátila očami. Tieto bizarné dialekty! Sústredila sa na tréning, ktorý absolvovala pred výsadkom. Jeho súčasťou bola aj jazyková príprava. „Nevinnosť ma zdobí, jasnosť, vyznať len Pána viem a…“ opatrne sa pozrela na ťahák. „Chrochmildu presvätú!“ Kacírske spoločenstvo, do ktorého sa inflitrovala iba pred týždňom, ju stihlo aspoň pripraviť pre prípad zatknutia.
Sudca si všimol, že fľochla na dlaň. „Zbrojnoš! Chytro zvedz, čo bosorka zviera v ruke!“
Iohana si rýchlo strčila špinavý papierik do úst a prehltla, hoci vedela, že si to odnesie jej trávenie. Vojak ostal bezradne stáť.
„Istotne prežrela svätý keksík!“ vykríkol ďaľší z porotcov. „Do rieky ohňa ju treba ponoriť!“
Rieky ohňa? Hm…, Premýšľala. Kacíri spomínali, že sú upaľovaní v roztopenom kameni.
Veď šak láva! Osvietilo ju náhle. Pozoruhodné.
„Klameš v slovách aj skutkoch! Či nevyznávaš Hukrubuka temného a po nociach na hrnci nejazdíš?“ hromžil hlavný esplor. Pri vyslovení zvláštneho mena si sudcovia pohoršene pošúchali uši. Miestne bytosti ich mali pomerne veľké a zatočené dopredu. Iohana mala svoje ušné lalôčky ukryté pod prameňmi vlasov, inak by si všimli odlišnosť a pred súdom by jej to priťažilo.
Pozdvihla ruku v prosebnom geste. „Ak sa smiem opýtať vašej milosti, kto je Hukrubuk?“
„Netvár sa neznalo! Dobre vieš, že je poslom choroby a zjavuje sa len pod zväčšovacím sklom, čo váš temný majster zostrojil!“
„Baktéria?“ vyhŕkla prekvapene a hneď si zahryzla do pery. Porušila zásadu nepoužívať výrazy, ktoré neboli v slovnej zásobe miestnej civilizácie.
Porotcovia si vymenili nechápavé pohľady.
„Rúhavé slovo,“ povedal predsedajúci váhavo a pokynul pisárovi, nech to zapíše. „Teda si sa priznala, čarodejnica!” ukázal na ňu zvitkom akéhosi papyrusu. „Ráno tvoje telo strávi ohnivá riava a ty vrúcnu modlitbu obetuj noci, nech si čiernu dušu zachrániš!“
Hotoví básnici, tunajší kňazi, pomyslela si obdivne.
Sudca lúskol prstami na vojaka a ten ju odviedol do cely. Iohana počkala, kým strážca odíde a stlačila čip pod kožou na vnútornom stehne. Telom jej prebehlo krátke zabrnenie.
Profesor jej nevenoval pohľad, robil si výpisky z rozmanitých kníh a zvitkov. „Hotovo?“
„Áno, pán profesor. Ľahko som našla tamojších kacírov a pridala sa k nim, ale bola som zatknutá priskoro.“
Akademik konečne zodvihol hlavu a pozrel sa na ňu spoza okuliarov. „Takže o tých ste nezistli veľa, hm?“
„Takmer nič. Ale zdá sa, že sa venujú prírodnej vede, asi sú iba v začiatkoch.“
„Zaujímavé.“
„Mám zvitok s ich textami!“ pochválila sa. „A jeden sa mi podarilo uchmatnúť aj cestou z mučiarne. Ten zas patril oficiálnej cirkvi.“
Profesor sa dychtivo naklonil na stoličke. „Výborne! Môžem ich vidieť?“
Iohana sa rozpačito poškrabala na temene. „Ak počkáte prosím. Kapsuly mám ukryté v…“
„Samozrejme,“ učiteľ chápavo pokynul dlaňou. „Aj tak sa musíte dať doporiadku. Povedzte mi aspoň také tie základné informácie!“
„Rada,“ privrela oči, aby si zosumarizovala fakty. „Sú monoteisti. Ich boh sa volá… Grahgo. Vyslovuje sa to hrdelne, ako keď potláčate reflux. Podľa mýtu bol zrodený zo ženy menom Chrochmilda.“
Profesor sa pohodlne oprel a vytvoril z rúk striešku. „Archetypálny naratív,“ zašomral si popod nos. „Ďalej?“
„Ako mučenie používajú výlučne bičovanie, hrdelný trest zrejme spočíva v ponorení do lávy.“
„Fantastické!“ Pozdvihol obočie. „Pravda, eventuálne do magmy, ak to robia v podzemí,“ poučil študentku.
„Aha. To máte pravdu.“
„A predstavy o zle?“
Zodvihla ukazovák. „To je pomerne interesantné. Za diabla asi považujú akúsi baktériu!“
„Nevravte!“ spľasol rukami.
„Bude to vyžadovať bližší výskum, pán profesor. “
Mávol, akoby odháňal muchu. „Pre vašu rigorózku to zatiaľ postačí, Iohanka. Dobrá robota. Choďte na ošetrovňu a vyspite sa. Ráno spíšete krátky referát. A nezabudnite vytiahnuť… doniesť mi zvitky, buďte taká láskavá.“
„Ďakujem, pán profesor,“ usmiala sa hrdo. „Ktorá planéta je na rade?“
„S tým sa zatiaľ netrápte,“ odvetil učiteľ a otočil sa k svojim knihám.
Zamierila von z miestnosti do bielej chodby vesmírnej lode.
„A ešte, Iohanka…“
„Áno, pán profesor?“
„Bude z vás znamenitá astroreligionistka!“
Tie slová ju zahriali pri srdci.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.