 |
Prebudil ma dážď v mojej izbe. Dlho už nepršalo. Počúvala som klopkanie a napadlo mi, aké by to bolo kdesi nenormálne. Tu nie. Tu je možné všetko.
Sadla som si. Zrak mi zablúdil v opačný koniec miestnosti. Náprotivnú stenu izby tvorilo zrkadlo. Vraj to opticky zväčšuje priestor. Záleží, niekomu, či vyzerá opticky väčší, ak nie je dostatočný?
Všetko sa lesklo. Voda tiekla po skrini. Stúpala k rámu postele. Čokoľvek pod ňou žije, má po chlebe. Spustila som z nej nohy. Pomaly. Jednu po druhej. Čo ak je imaginárny tvor pod ňou moja jediná spoločnosť?
Popoludní sa pod stropom začali zbiehať búrkové oblaky. Buď pod posteľou nič nežilo, alebo tomu vlhkosť nevadila. Mňa dosť štvala. Aký má ale význam hnevať sa na počasie? Onedlho mi nad hlavou zahrmelo. Blesky tu nie sú skutočné. Neublížia mi. Beztak som vkĺzla pod posteľ k tvorovi, ktorý tam možno žije, možno nie. Čo by ma malo desiť viac?
S búrkou sa k izbe vkradla tma. Jediným pohybom v nej bol môj odraz v zrkadle steny. Občas som ho prichytila, ako sa na mňa díva. Inokedy sa díval úplne inam. Bola som chudá. Až príliš. Snažila som sa rozpomenúť, kedy som naposledy jedla. Odraz pokrčil plecami. Ako je to možné? Som tu už večnosť. Prečo stále žijem ?
„Žiješ?“ sarkasticky sa ozvalo spod postele. „Tomuto vravíš život?“
Dobrý postreh.
Ľahla som si a pokúšala sa zaspať. Zo stropu žmurkali hviezdy. Potrebujem vlastne spať? Totiž…ak nepotrebujem jesť…
Moje myšlienky prerušila váha čohosi na mojich nohách. Nechcela som sa tam pozrieť. Modlila som sa, nech to zmizne. Zjavne to nebolo obdarené schopnosťou telepatie, pretože to zotrvávalo na svojom mieste pokiaľ v nich nezačalo nepríjemné mravčenie.
„Môžeš, prosím, odííísť?“ zafňukala som. Oči som stále držala pevne zatvorené. Nechcem ich otvoriť.
„Nie.“ Odpovedal hlboký, mierne zachrípnutý šepot. Akoby zaznieval zo dna studne.
Striaslo ma. Skúsila som to znova : „Prosím. Tŕpnu mi nohy.“
V miestnosti nastal pohyb. Nasledovala úľava, keď mi môj nočný návštevník zosadol z nôh.
Pootvorila som viečka, no videla som iba nepreniknuteľnú tmu. Hviezdy zmizli.
Keď som opäť precitla, bola stále noc. Pristihla som svoj odraz pozerať sa, ako spím. Kútikom oka som zachytila čiernu siluetu v rohu izby.
„Ešte si tu?“ zatiahla som, naoko otrávene, zatiaľ čo moje alternatívne ja v inom vesmíre lopatami vyhadzovalo bobky z vlastných pyžamových nohavíc. Napokon je dosť praktické nemusieť jesť.
„Som tu vždy. Nemôžem odísť.“ zachripelo to.
Kašľať to! Otvorila som oči. Pri posteli stál tieň veľkostne pripomínajúci asi sedemročné dieťa. Nemal tvár, ani žiadnu zreteľnú končatinu. Napriek jeho nejasnej anatómii som cítila pohľad lačnej striehnucej tmy.
„Čo si?“ hlesla som.
„Záleží na tom?“
„Možno.“ mykla som plecom.
„Som všetko, čo si tu zavrela.“
„Zožerieš ma?“ zaujímalo ma.
Tieň sa prehol v páse a rozosmial sa nepríjemným smiechom, z ktorého praskla časť zrkadlovej steny. Môj odraz sa rozbehol k tomu miestu. Bruškami prstov skúmal vzniknutú pavučinu. Porezal sa, no nekrvácal.
„Požieram ťa už roky.“ zaznel chrapot, akonáhle sa prestal smiať. „A predsa si stále tu.“
Na tvár mi dopadli slnečné lúče. Zvláštne. Slnko som si tu nepamätala. Lákalo ma vyzrieť oknom. Raz som vykukla v nádeji, že uzriem kúsok sveta, z ktorého pochádzam. Čakalo tam len prázdne beľmo dohora vyvrátených očí, strapatých pozliepaných vlasov a množstva rúk, siahajúcich nahor. Mladé i staré, veľké i malé, odreté, rozmočené, hnijúce, s prerastenými i umelými nechtami. Všetky ma chceli stiahnuť k sebe a driapať, čo zo mňa zostalo.
Krátko popoludní sa odo mňa odpojil môj tieň. Snažila som sa o rozcvičku. Tancovala som a spievala si, zatiaľ čo môj odraz v zrkadle si ťukal na spánky. Vlastne som občas rada pozorovala, čo sa deje na druhej strane. Teraz bola zaujímavá moja strana. Pri piruetke mi odletel tieň. Zaskočilo ma to. Ak sa odtiaľto dostal, viem i ja?
Nahliadla som cez okno. Viem, že to bola chyba. Jedna z tých potvor vyskočila a zakvačila sa o okenicu. Neudržala sa a spadla. Zostal v nej zapichnutý špicatý žltý necht s kusom skrvavenej kože.
Zahnala som spanikárené myšlienky. Nebudem na to myslieť a nestane sa to. Okno som zabarikádovala skriňou. Môj odraz v zrkadle si tuším cvrkol.
Noc prišla rýchlo a zostala pridlho. Nemohla som spať. Vždy, keď som zavrela oči, škerili sa na mňa vycivené vráskavé tváre s chýbajúcimi zubami a schlpenými vlasmi, šplhajúce sa jedna po druhej, v snahe dosiahnuť ma. Čosi mi zovrelo členok. Vydesene som si ho vytrhla. Pri kraji postele stál znova čierny obrys.
„Zlý sen?“ posmešne zachripel, nabral rýchlosť a zastavil tesne pred končekom môjho nosa. Civelo do mňa dno priepasti.
„Si strach.“ došlo mi.
„Som viac, než len to.“
„Nemôžeš sa ma dotknúť, ak to nedovolím.“ prehlásila som sebavedomejšie, než som sa cítila.
Spod okna zaškrípal kov a zaznel buchot a chrčanie vyprahnutých hrdiel, ktoré dávno zabudli rozprávať.
„Niekto tam vonku na teba čaká.“ predniesol škodoradostne.
„Prečo? Čo mám a oni nie?“ zvolala som.
„Život.“ odpovedala mi ozvena.
Ráno snežilo. Prestala som vnímať teplotné zmeny. Nebolo mi horúco ani zima. Nebolo mi nič. Zrkadlom sa tiahli kvety námrazy. Z pavučiny jeho prasklín sa odlupovali dieliky. Zrazu sa z nich za cinkania črepín vynorila ruka. Drobná a veľmi bledá s presvitajúcimi žilami. Po nej nasledovala druhá. Trup a nakoniec nohy. Do izby sa predralo ľadom pokryté dievčatko.
Pohybovalo sa trhane. Neisto. Ako niekto, kto nevie ovládať vlastné údy.
„Ahoj.“ skúsila som ju osloviť. Odpovedal mi iba dierou zavýjajúci vietor.
Myklo ňou. Preľaknuto otočila hlavu za zvukom. Namiesto očí mala len dve prázdne diery.
Od dier jej k lícam smerovali tmavé škvrny. Ako plačom rozmazaná maskara. Premkla ma ľútosť. Pozorovala som ako sa potáca, hmatká okolo seba a snaží sa zorientovať sa v priestore. Podišlo ku skrini pod oknom. Pokúšalo sa ju odsunúť. Vyskočila som z postele – ááá… vyletela som k stropu. Prekvapene som visela dolu hlavou. Skúmala som svoj odraz za námrazou. Toto je nové.
Zletela som späť nadol. Oslovila som ju. Nepočula ma. Dotkla som sa jej ramena a ocitla som sa v obývačke dvojizbového bytu. Sedela som na pohovke. V kuchyni sa svietilo. Pod otvoreným balkónom stál dav mĺkvo hľadiaci nahor. Držali fakle, vidle, kosáky, motyky, rýle, hrable, kladivá…čo cestou prišlo vhod. Kľučka vchodových dvier sa začala prudko mykať. Z kuchyne vybehli muž a chlapec. V rovnakej chvíli dnu vtrhli susedia. Bezmocne som sa prizerala, ako muž s chlapcom bojujú o život. Vytlačili ich k balkónu. Premohli ich a zhodili do davu. Po celý čas nik nevydal hláska. Jediným zvukom boli výkriky chlapca a muža. Vedela som, kam ich berú. Na dohľad od bytovky ku kyselinovému jazeru. Dav veril, že žiada obete. Tiež ma odvliekli. Bola som svedkom. Svedectvo mi však vzali.
Po návrate som sa vznášala v horizontálnej polohe nad dievčaťom, snažiac sa vstrebať čo sa udialo. Som tu veky. Vlastný príbeh si už nepamätám. Musím rozpovedať cudzí. Pretočila som sa a zamierila som k diere v zrkadle. Váhala som. Smiem? Nič ma nezastavilo. Izba mala nového obyvateľa. Možno sa zajtra prebudí v daždi.
Žiadnu v nej žijúcu entitu som už nezaujímala. Stratila som všetko, čo chceli. Identitu, strach i zvyšky života. Vletela som otvorom do sveta dievčatka, nehľadiac na kyselinové jazero pod sebou, krvavé škvrny na snehu, ani na jazyk a antracitové oči na jeho brehu, dívajúce sa mojim smerom.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.