 |
„Pomóóc!“
Spánok je fuč. Srdce mi bije ako zvon. Rýchlo vstávam z postele, trielim do detskej izby. Za sebou počujem manžela, ako sa pokúša o to isté. Krik neprestáva.
„Mamii!“
Otváram dvere a zapínam svetlo. V náhlom jase žmúrim oči. Všade navôkol sú krabice, oproti dverám posteľ s kričiacou kôpkou periny. Bežím k nej a strhávam z Miška paplón, po čom spúšťa ešte väčší krik. Zo zavretých očí sa mu rinú slzy, od strachu sa celý trasie. Chytím ho za plece: „Čo sa deje?!“
Keď začuje môj hlas, bojazlivo otvorí oči. Hneď sa mi vrhne okolo krku. „Bolo tu strašidlo mami!“ drmolí, že mu je ledva rozumieť.
S úľavou si vydýchnem. Len strašidlo, zlý sen. Pohladím ho po vláskoch.
Do izby sa konečne prirúti Juraj. „Čo je? Čo sa deje?!“ vyhŕkne, pripravený spacifikovať všetkých a všetko, čo mu príde pod ruku.
Usmejem sa na neho. „Nič sa nedeje, len sa mu niečo nepekné snívalo.“
„To nebol sen!“ vykríkne syn. „Ozaj tu stálo! Keď si prišla, tak sa skrylo pod posteľ!“
„Tak sa na to pozrieme, čo ty na to?“ Podám syna mužovi a zohnem sa k posteli, aby som toho bubáka preskúmala.
Z tieňa na mňa hľadí lesklý pár očí.
„Vidím ho,“ hlásim a snažím sa na neho dosiahnuť. Postavím sa. V ruke držím plyšového medveďa.
„To je on! To je on!“ začne vykrikovať Miško a rukami si zakrýva tvár.
„Tento macko?“
„Mení to podobu!“
S manželom sa na seba pobavene pozrieme.
„No tak, Miško, buď rozumný. Nemáš sa čoho báť, sme tu s tebou,“ prihovorí sa mu Juraj. „Pozri, všade je svetlo. Vyzerá ten medvedík naozaj tak strašidelne?“
Synček s obavami otvorí oči. Zavrtí hlavou.
„Tak vidíš. Asi ho tu zabudol predchádzajúci majiteľ a teraz mu je smutno.“
No syn sa len viac pritisne k manželovi. „Môžem dnes spať s vami?“
Pozriem na Juraja. V tvári sa mu zračí nesúhlas, nechce ho rozmaznávať. V duchu prevrátim oči. Ako keby sa on vo svojich šiestich rokoch ničoho nebál. „No tak, je to pre neho ťažké,“ dohováram mu. „Prvá noc v novom byte, chce to len čas, kým si zvykne.“
S povzdychom prikývne.
Oprášim z macka prach a položím ho na jednu z krabíc. Pozriem sa na ruku. Zmätene nakrčím čelo. Mám ju čiernu. To je popol? Pod tou posteľou je teda slušný bordel. Zajtra budeme musieť začať s upratovaním a vybaľovaním. Trvalo nám dlho, než sme tento byt našli. Je dokonalý. Škola cez ulicu, ja s mužom to do práce nemáme ďaleko, obchody sú za rohom. Len pre Miška je to šok. Chce to čas.
Prešli dva týždne a nič. Každú noc kričí, ako by ho z kože drali. S manželom sme nevyspatí, nervózni. Stále sa hádame. Vraj je to moja vina. Podľa neho syna od narodenia rozmaznávam a tu je výsledok. To určite. Neviem, kto mu nakupuje všetky tie počítačové hry. A že z čoho potom máva nočné mory. Jednu noc, opäť po akčnom prebudení, ma ale Juraj prekvapí.
„Maťka?” sedí na posteli a unavene si šúcha oči. „Tá tvoja kamarátka, Lívia, nie je ona psychologička? Nepoprosila by si ju, či by nám niečo neporadila?“
Prekvapene zdvihnem obočie. Čudujem sa, že mi to nenapadlo samej. „Áno, máš pravdu, to je dobrý nápad. Hneď zajtra jej zavolám.“
Prikývne. Po chvíli sa postaví, prejde ku mne a silno ma objíme. „Si dobrá matka. Prepáč, za to, čo som ti minule povedal. Obaja sme z toho unavení a ja…“
Preruším ho bozkom. Pohladím ho po tvári. „Ja viem. Poďme si ľahnúť, zajtra to začneme riešiť.“
„Lívia? Ahoj, tu je Martina. Neruším? Potrebujem s niečím pomôcť.“
„Ahoj! V pohode, dnes mám dovolenku, takže len tak doma lebedím. Čo treba?“
S Líviou sa poznáme od škôlky a pravidelne sa navštevujeme, takže pozná Miška a aj Juraja. Počas toho, ako jej vysvetľujem svoj problém, trpezlivo mlčí. Keď skončím, chvíľu premýšľa a potom spustí.
„Vyzerá to, že sa malý nevie zmieriť so zmenou prostredia. Nerobí to naschvál, jeho myseľ to takto dáva najavo. Nie je to nič vážne, časom to prejde, neboj.“
„A nevieš nám niečo poradiť? S mužom sme už zúfalí, nikto z nás sa už dva týždne poriadne nevyspal. Učiteľky v škole nám už volali, že Miško zaspáva na hodinách.“
„Hmmm,” zamyslí sa. „Nesnažte sa ho presvedčiť o tom, že strašidlá neexistujú. Jasné, že nie sú skutočné, ale pre neho sú. Takto mu len dávate najavo, že mu neveríte, a to ničomu nepomôže. Namiesto toho skúste z toho strašidla spraviť niečo menej strašidelné. Spravte z neho kamaráta. Vysvetlite mu, že sa ten bubák tiež len bojí a nechce byť sám. Nech mu napríklad nakreslí obrázok alebo nechá pod posteľou nejaký darček. Ak chceš, tak k vám môžem zajtra zabehnúť a trošku sa s ním porozprávať.“
„Lívia, si super, ďakujem. Budeme veľmi radi, ak prídeš.“
„Nie je za čo. Môžem prísť okolo druhej poobede?“
„Jasné.“
„Super, tak sa vidíme. Pa.“
„Ahoj.“ Zložím telefón.
Lívia na druhý deň prišla, ako sľúbila. Chvíľu sme pokecali a potom šla za Miškom do izby. Asi po pol hodine sa vrátila.
„Tak ako?“ pýtam sa.
„V pohode,“ usmeje sa. „Šlo to trošku ťažšie, dosť sa bojí, ale dohodli sme sa, že tomu strašidlu nakreslí obrázok. No poviem ti, ten má riadne bujnú fantáziu. Som zvedavá, čo nakreslí.“
„Ešte raz ďakujem. Ostaneš na večeru?“
„Nie, vďaka. Už musím ísť. Čakajú ma ešte nejaké povinnosti.“
Odprevadím ju ku dverám.
Na rozlúčku ma objíme. „Tak sa držte. Keby niečo, kľudne volaj. Pa.“
Zamávam jej. Zavriem za ňou dvere.
S Jurajom večeriame, zatiaľ čo syn poctivo kreslí obrázok pre naše domáce strašidlo. Nenápadne sa pozriem, čo to moje dieťa tvorí. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Na papieri je Miško, držiaci sa za ruku s niečím, čo proporciami groteskne pripomína človeka. Úzka tvár bez očí, podlhovastý trup, končatiny ako polámané konáre. Celé je to čierne ako noc. Strasie ma. „Nebol to náhodou macko?“
„Veď som vravel, že mení podobu.“
„Ach tak,“ zavrtím hlavou. Detská fantázia je teda viac než bujná.
O chvíľu je tu čas na spánok. Uložím syna do postele, na čelo mu vtisnem bozk a znepokojivú kresbu dám pod posteľ. „Dobrú noc a sladké sny. Pekne sa s bubákom skamaráťte, dobre?“
„Áno, mami.“
Zhasnem svetlo a vyjdem z izby. Dvere nechám trochu odchýlené. V spálni na mňa čaká Juraj.
„Tak ako?“ spýta sa.
„Vyzerá to sľubne,“ odpoviem. „Uvidíme, aká bude noc.“
Otváram oči. Rukou nahmatám mobil a zisťujem, koľko je hodín. Neverím vlastným očiam. Šesť hodín ráno. S manželom nám stačí vstať až o pol hodinu, no od šťastia ho budím hneď. „Rýchlo, vstávaj!“
„Čo je? Už zase?“ vystrelí z postele ako pružina.
„Nie nie, počkaj,“ zastavím ho. „Je ráno. Celú noc prespal.“
Oči mu zažiaria radosťou. „Vážne?“ Zvalí sa späť na posteľ. „Konečne.“
Usmejem sa. „Idem sa naňho pozrieť.“
Potichu vchádzam do detskej izby. Zmätene zastanem.
Syn leží v posteli, chrbtom ku mne. Spí. Vedľa neho je na paplóne čierna silueta v tvare človeka. Prejdem po nej rukou. Mám ju celú čiernu. Zase ten popol?
Miško sa zavrtí. Otáča ku mne hlávku.
Od hrôzy stuhnem.
Hlava sa otáča, no telo nie. Izbou znie zvuk praskajúcich kostí. Keď je jeho tvár čelom ku mne, zastaví sa. Pery sa mu roztiahnu do bizarného úsmevu.
Musí to byť sen. Uštipnem sa. Nič. Ten výjav je stále tam. Od strachu sa roztrasiem. Uvedomím si, že kričím. Počujem dupot nôh.
Juraj vbehne do izby: „Čo sa…“ Zrak mu padne na posteľ. Zalapá po dychu.
Tvár môjho syna pomaly otvára ústa. Chrapľavo prehovorí: „Kaa-maa-raat.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.