 |
Vošiel som do kancelárie a usadil sa za stôl. Zo zásuvky som vytiahol spis. Na prvej strane sa nachádzala fotografia, meno, dátum a miesto narodenia a rovnaké informácie o matke. Pri otcovi boli kolónky prázdne.
Zapozeral som sa na tvár na fotografii. Tuctová ako jedno z vajec v kartónovom obale. Krídla na nej nebolo vidno.
Začal som spomínať na dobu, kedy nám ho priviezli. Všetci boli nadšení, plní očakávania a nádeje. Mysleli si, že tento okrídlený tvor je skutočný anjel a pomôže zmeniť náš svet k lepšiemu. Patril som medzi nich.
Naozaj som veril, že nám svitá na lepšie časy, že sa stane sa zázrak a všetko bude opäť ako kedysi. Roky však plynuli a tvor, Gabriel, doposiaľ žiadny zázrak nepredviedol. Nech sme sa snažili akokoľvek.
Zatvoril som spis a chytil si tvár do dlaní. Už nikto neverí. Gabrielovi sa prestala venovať pozornosť a zo skúmaného objektu sa stal väzeň. Ale dokedy ho tu chceme držať? pýtal som sa sám seba. Do jeho smrti? Do smrti nás všetkých? Je morálne držať ho tu iba preto, že sa narodil s jedným párom končatín navyše? Nič nenasvedčuje tomu, že je niečo viac.
„Ahoj, Roman," pozdravil ma na chodbe urastený bezpečnostný pracovník. „Ideš za ním?"
Prikývol som. „Rutinná prehliadka."
„Tak tomu lenivcovi odkáž, aby už začal niečo robiť. Včera prepadli moju matku, keď išla do kostola. Chápeš to? Okradli starenu, ktorá sa išla modliť. Dnes už nie je nikomu nič sväté."
„To mi je ľúto, Karol. Je v poriadku?"
„Ale áno. Našťastie bola nablízku poriadková hliadka, ktorá tých hajzľov vyparila. Len je z toho doteraz v šoku. Vyparenie naživo ešte nezažila."
Súcitne som prikyvoval. „Prvýkrát je to nepríjemné."
„To hej," súhlasil so mnou. Následne jeho pozornosť upútal môj plášť. „Nie je ti ten plášť trochu veľký?”
Pohľadom som prebehol svoj trup a končatiny. „To vieš, keď sa vedec niekam ponáhľa, je mu jedno, čo si na seba oblečie,” odvetil som pokojne.
Karol sa na mňa podozrievavo zahľadel. Po chvíli nepríjemného ticha sa jeho pohľad zmenil. „No nič, musím už bežať. Ahoj."
„Ahoj."
Otvoril som dvere a vošiel dovnútra. Gabriel ležal na posteli. Krídla mu objímali ruky a časť nôh. Poobzeral som sa po miestnosti. Všetko bolo tak, ako som to pred rokmi navrhol. Urobil som dva kroky dopredu a zastal na detskom koberci s vyobrazeným mestečkom.
„Ahoj, Gabriel," pozdravil som ho. „Ako sa dnes máš?"
Neodpovedal, len ďalej hľadel do stropu.
„Niečo som ti priniesol."
Gabriel sa posadil a pozrel na mňa. Zbožňoval prekvapenia.
„Je to len taká maličkosť, ale myslím si, že by sa ti mohla páčiť." Z vrecka som vytiahol bielohnedý predmet a podal mu ho.
„Čo je to?" opýtal sa ma, zatiaľ čo si predmet so záujmom prezeral.
„Volá sa to mušľa. Našla ju moja mama, keď sme boli pred rokmi na dovolenke. Prilož si ju k uchu."
„Prečo?"
„Uvidíš."
Gabriel si mušľu opatrne priložil k uchu. „Čo je to za zvuk?"
„Niektorí ľudia veria, že je to zvuk mora," odvetil som.
„A čo je to v skutočnosti?"
„Čo to v tebe vyvoláva?"
„Neviem." Zamyslel sa. „Asi ma to trochu upokojuje."
„V tom prípade nezáleží na tom, ako ten zvuk vzniká. Dôležitý je pocit, ktorý v ľuďoch vyvoláva."
Gabriel prižmúril oči. „Nerozumiem, čo mi tým chceš povedať."
„Sú ľudia, ktorí veria, že v mušliach počujú šum mora. A potom sú takí, ktorí si myslia, že ten zvuk je len šum ich vlastnej krvi, ktorá im koluje v tele. Vieš, do ktorej skupiny ľudí patrím ja?"
Zamyslel sa. „Do tej, ktorá verí, že je to šum mora?"
„Správne." Prikývol som. „Hoci som vedec a mal by som veriť vedeckým tvrdeniam, moje srdce mi vraví, že chcem veriť tomu, čo mi povedala mama, keď mi tú mušľu dávala. Že v nej počuť šum mora. V konečnom dôsledku je ale jedno, či ľudia veria, alebo nie. Je vedecky dokázané, že ten zvuk upokojuje myseľ človeka, nech je pravda o jeho pôvode akákoľvek."
Gabriel si mušľu opäť priložil k uchu. „Verím, že je to šum mora."
„Čo by si povedal na to, keby som ťa k nemu zobral, aby si to mohol porovnať?"
Gabriel si zložil mušľu z ucha a začudovane sa na mňa zadíval.
Telefón na stole riaditeľa výskumného strediska zazvonil. Starší muž s riedkym porastom na hlave ho zodvihol.
„Jonáš Jablonský, počúvam."
Stačila jedna veta a tvár riaditeľa viditeľne zbledla.
„Okamžite so situáciou oboznámte všetky bezpečnostné zložky! Za žiadnu cenu sa nesmie dostať von z budovy!" rozkázal nazlosteným hlasom a zavesil telefón.
Niekoľko sekúnd hľadel do prázdna. Potom pokrútil hlavou.
„Čo mu preskočilo?" zahundral si popod nos a následne pokrútil hlavou ešte raz.
Kráčal som spolu s Gabrielom dlhočiznou chodbou. Na sebe mal plášť, dostatočne veľký, aby dokázal ukryť jeho krídla.
„Už len pár metrov a sme vonku,” informoval som ho tichým hlasom.
Gabriel prikývol.
Vtom sa na konci chodby zjavila postava. Karol. Nohy mal rozkročené a v rukách držal impulznú pušku.
„Neboj sa. Len pokračuj ďalej,” prikázal som Gabrielovi. Kútikom oka som zachytil, že prikývol.
„Idete na prechádzku?” opýtal sa nás Karol.
Zastali sme približne štyri metre od neho. Pozrel som na Gabriela. Hľadel do zeme. Pohľad som presunul na Karola. Hoci sme boli kolegovia, ktorí sa spolu často rozprávali, Gabriela príliš nemusel. Určite nás von nepustí, pomyslel som si.
„Ahoj, Karol. Iba chcem Gabrielovi ukázať svet tam vonku. Myslím si, že nám to môže napomôcť prebudiť jeho schopnosti.”
Karol sa zasmial. „Schopnosti? On nemá žiadne schopnosti. Keby ich mal, už dávno by nám ich predviedol, nemyslíš? Je to len obyčajný nepodarok prírody. Ako siamské dvojčatá alebo tak.” Rezolútne pokrútil hlavou. „Nie. Gabriel nikam nepôjde!”
„Prosím ťa, Karol. Musíš mi veriť. Musíš veriť jemu. Nemáme čo stratiť, svet je na konci, môžeme len získať. Musíš veriť. Ako tvoja matka. Chodí do kostola napriek tomu, že každý raz riskuje, že ju prepadnú.”
Karol o mojich slovách premýšľal, chcelo to však ešte dajakú čerešničku za záver.
Pozrel som na Gabriela. „Daj si dole plášť.”
Poslúchol.
„Rozprestri krídla.”
Za moment jeho mohutné, krásne krídla zatarasili takmer celú chodbu.
„Pozri sa naňho, Karol. On tento svet môže zachrániť. Je to jeho osud, len mu musíme pomôcť.” Vrhol som na muža so zbraňou prosebný pohľad. „Musíš v to veriť.”
Po chvíli ticha sa výraz na Karolovej tvári zmenil. Ruky s puškou poklesli.
„Dobre teda. Síce ma to asi bude stáť miesto, ale verím ti. Vždy som veril, že ešte nemôže byť koniec.” Odstúpil od dverí.
„Ďakujem ti, Karol,” vyriekol som a priložil na čítačku na dverách kartu.
Dvere sa však neotvorili.
Zablokovali ma. Je koniec, pomyslel som si a na pár sekúnd som zatvoril oči. Zhlboka som sa nadýchol.
Vtedy Karol z vrecka nohavíc vytiahol svoju kartu a priložil ju na čítačku. Dvere sa otvorili a chodbou preletel závan čerstvého vzduchu.
Vyšli sme zo strediska von.
„Zvládli sme to,” vyriekol som a pozrel na Gabriela. Kútiky úst mu smerovali nahor.
Zvládli sme to, zopakoval som si v hlave.
Vtom som začul akýsi dunivý zvuk, ktorý neustále silnel. Vrtuľník. O chvíľu sa vznášal pred nami ako hlava kobry sledujúca svoj cieľ. Následne sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. Zbraň z vrtuľníka mierila na Gabriela. Ozval sa výstrel. Skočil som pred neho. On je naša nádej. Iba on môže zachrániť náš svet, pomyslel som si v tej chvíli. Na viac si už nespomínam. Iba na tú krátku bolesť v srdci.
Prebudil som sa v nemocničnej izbe. Rozhliadol som sa okolo seba. Nikde nikto. Čo sa stalo? zamýšľal som sa, no nedokázal som si spomenúť. Hlavu som si položil späť na vankúš a zapozeral sa na televízor. Práve šli Televízne noviny. Titulok na obrazovke ma zaujal. Začal som sa usmievať. Zvládli sme to.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.