 |
Bol to jeden z tých dní kedy pekné počasie vytiahne nejedny nôžky na prechádzku prírodou.
Takže:… Na potulke lesom, na jednej čistinke pod osamelým statným stromom, sedí na balvane (mladý) bard akoby vystrihnutý z dákej divadelnej hry. So zavretými očami a v tom svojom kostýme s ľahkým zeleným odtieňom, pod korunou stromu, držiac v náručí líru [strunový hudobný nástroj pripomínajúci harfu]; pobrnkával tóny melódie ako keby skladal novú pieseň, báseň či baladu.
V istý moment prestal vybrnkával a švindliarsky sa pousmial. „Ale, ale. Že by sa mi už tak zavčas podarilo zvábiť publikum aby si ma prišlo vypočuť? A to som ani nezačal zo svojim vystúpením.“ Pozdvihol svoj zrak aby neomylne pohliadol smerom k svojmu nečakanému divákovi. „Nože, prikroč bližšie. Nie je tu žiadny dôvod prečo by sa mal niekto skrývať pred bardom. Aspoň nie predo mnou.“
S pretrvávajúcim úsmevom na tvári ťa sledoval pristúpiť bližšie.
„Nie je to takto lepšie?“ Podrobne si ta prehliadnuť, niečo ho pobavilo na toľko až s údivom zahvízdal. „Nie je osud a zaujímavý jav? Nepomyslel by som si že mojím tajomným ctiteľom bude samotný vyhlásený (Cestovateľ). Asi by som sa mal vytiahnuť s mojím najnovším kúskom na ktorom sa pracoval. S tým ktorý pritiahol tvoju pozornosť. Teda,–- pokiaľ nevadí, že to ešte nie je tak úplne dokončené.“
Povzbudil si barda jednoduchým gestom aby sa do toho pustil.
Moment na to, bard vstal z toho kameňa a pristúpil do stredu pomyselného javiska pod korunou stromu. „Tak teda dobre. Prosím, vypočuj si príbeh o mojom veľkom priateľovi ktorý prestál nejednu životnú epochu.“
Ledva sa pustil do hrania na tej svojej líre a bolo ako keby umelca i jeho diváka zasiahlo kúzlo prenosu. Akoby sa melodická hudba i slová stali skutočnosťou. Zdvihol sa poryv vetra ktorý akoby premietol tú dvojicu priamo do rozprávkovej balady ktorá sa odohrávala na vzdialenom a pravdepodobne i magickom mieste.
Prvé čo je možné si všimnúť je záber na jeden istý strom na istej lúke povedľa potoku. Ale na druhý pohľad je možné si všimnúť že mierka vecí je pomerne mimo. Tá lúka je o rozlohe údolia rozprestierajúc sa od jedného pohoria na jednej strane k druhému na protiľahlej strane. Ten potok je riekou s prameňom na vzdialenej zasneženej hore, ktorá nevteká do rybníka. Ale na tretej strane ústi na pláži do mora či priam do oceánu. A ten strom samotný?… Ten je tak statný, až je neomylnou dominantou ktorú je vidno i spoza kopca. Úctyhodne siahal ako do vysokej výšky, tak aj do šírky. Vlastne ponad kopec na poslednej štvrtej strane je možné zhliadnuť siluetu kamenného mesta s mnohými veternými mlynmi. Postavili ho na ostrove ktorý vytŕča z polo jazera za tým kopcom. Vlastne ten veľký strom bol skvelou rozhľadňou z ktorej sa dali vzhliadnuť nielen divy prírody ale i známky civilizácie. A k tomu všetkému niekto povedľa cestičky vztýčil sochu ktorá nie náhodou pripomínala matku života vyobrazenú ako bohyňu.
Ako balada pokračovala bolo možné zhliadnuť tok času: Ako dni ubiehali v priebehu sekúnd. Ako sa u stromu zastavovali cestovatelia, dobrodruhovia, pútnici; aby si oddýchli, rozjímali, uriekli modlitbu, či sa zverili. Ako sa menili ročné obdobia i životy.
Medzi všetkými tými čo boli ovplyvnený majestátnosťou stromu, ktorý sa rozhodne nemohol stažovať na samotu, či povzbudený príbehmi a legendami ktoré sa k nemu viazali; jedna jediná postava sa ukazovala v jeho blízkosti znovu a znovu, ako keby to bolo to jediné čo čas nevezme. Bol to ten bard, stále v tom istom ikonickom odeve ako keby to bola jeho uniforma. Osudy sa rodili, odohrávali, menili a rozplývali v toku času. Ale ten bard sa stále znovu a znovu navracal k tomu stromu ako k dobrému priateľovi.
Mnohé nástrahy sa pokúšali pokoriť ten bájny strom, ale vždy sa ukázali dáky hrdinovia ktorý sa odhodlali zachrániť tohto velikána pred nepriazňou vyzývateľov či osudu. Zakaždým sprevádzaní istým muzikantom s lírou.
Balada vyrozprávala príbeh o tom ako tento velikán bol svedkom mnohých príbehov, veselých i smutných, tajomných či na pohľad jasných.
Ako bard ukončil svoju hru, rozplynula sa i ilúzia balady a muzikant i s jeho divákom znovu stáli pod stromom na čistinke. Hudobník pohliadnuc na svoje publikum sa zachichotal pobavením. „Ale, ale. Vidím že sa mi podarilo uchvátiť do môjho príbehu i samotného (Cestovala). Aká to pocta v tento nádherný deň. Akoby bol stvorený na vyhrávanie až do samého večera.“ Spomenúť večer, ten bard, sa zatváril zmätene. „Počkať!… Nemal som dnes večer niečo na pláne?“ Rázom si spomenul na niečo dôležité. „No to ma podrž, tuším že mám zjednané vystúpenie na dnešný večer. To sa mi nepodobá aby som na neho úplne zabudol. Mohlo by to byť?… Že by tvoja návšteva pôvodne znamenala aby som bral ohľad na čas? Pritom som príliš horlivo skočil po pozornosti (Cestovateľa), keď som sa pripravoval na väčšie publikum.“ Pohliadol k oblohe a jeho výraz porozumenia nahováral že niečo z nej vyčítal natoľko až s porozumením prikývol. „Hm. Pokiaľ sa poponáhľam tak to ešte stihnem bez meškania.“ Bez zaváhania si tu líru pripevnil o pás a začal kontrolovať svoj odev ako keby sa pripravoval na predlhý beh. „I keď by som veľmi rád ešte zotrval na tomto mieste, predsa len jeden musí zostať verný k plneniu svojich sľubov. Takže bez otáľania, dovoľ mi ešte jedno malé, dych berúce čísielko, ako záverečný klinec k môjmu vystúpeniu.“
Zatočil sa okolo svojej osi predvedúc pózu vtipkárka mávajúceho na pozdrav, žartovne žmurknúc na (Cestovateľa). Nato pokrčil svoje kolená aby vyskočil do výšky, znovu sa zatočiac oko svojej osi. Avšak namiesto doskoku, sa (plášť) na jeho chrbte rozvinul do strán do niečoho čo silne pripomínalo krídla. Nečakaný poryv vetra udrel do miesta kde len výskok predtým stál, a ako by bol rogalom či šarkanom, ten bard sa vzniesol do výšin. Na rozlúčku zaznelo („Pokiaľ sa znovu nestretneme…“) a umelec ako vták zamieril k oblohe a do diaľky.
Zanechajúc po sebe zvýrené lístie a trávu si ty so zdvihnutou hlavou sledoval toho letca pokiaľ sa nestratil z dohľadu. Rázom tento zážitok zamával tvojím telom a prinútil ta padnúť nazad na chrbát a natiahnúc sa do trávy. Na momentík si privrel oči a znovu otvoril.
Dívajúc sa na oblohu čiastočne prekrytú korunou stromu, niečo ti prišlo na up. Alebo skôr povedané, niečo si si uvedomil a preto bola istá otázka na mieste: Bol tento zážitok iba snom? Snom, darovaným týmto stromom? Pre (Cestovateľa), ktorý sa zastavil a pobudol v jeho tieni? Alebo to bola skutočná balada, ktorá sa niesla vetrom až pokým nedoľahla k tým správnym ušiam?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.