 |
Na diaľnici E58, v blízkosti Hronskej Breznice je autobusová zastávka. Priamo na diaľnici. Unikát. Zastávka je modrej farby. Pamätá lepšie časy. Zožiera ju hrdza a nesutále otrasy rútiacich sa áut narúšajú jej krehkú statiku.
Na zastávku dokrivkala babička. Sadla si na vetchú lavičku a zložila dlane do lona. Oziabali ju ruky. Bolo pár minút po pol desiatej doobeda. Do príchodu autobusu ostávalo 15 minút. Času dosť.
“Jaj či som sa vás zľakla!” povedala, keď sa pri nej zjavila postava v čiernom rubáši s kapucňou na hlave. “Takto ľakať ľudí,” usmiala sa.
Postava v kapucni pozrela na mobilný telefón. “Už len trinásť minút a je tu.”
“Trinásť minút,” zasnila sa starenka a v jej pamäti vyplávali na povrch spomienky, ktoré ju miatli celý život. “Trinásť minút je čas smrti,” povedala cez silený úsmev. Osoba v kapucni pootočila hlavu a i keď jej nebolo poriadne vidieť do tváre, babička cítila, ako jej visí na perách. “Celý život som pracovala ako zdravotná sestra v Žiarskej nemocnici. Poviem vám, zažila som tam kadečo. Najkrajšie to bolo na novorodeneckom. Keď sa malý špunt narodí, to je celý zázrak. Malý ružový, naťahujúci ručičky a nožičky na všetky smery. Ách a keď začne rumázgať a privinú ho k matke a upokojí sa, to je niečo neopísateľné,” spomínala.
Osoba ju nemo počúvala.
“Keď ma preložili na onkológiu, bolo po zábave. Toľko utrpenia, toľko smútku,” odmlčala sa.
Osoba nereagovala. Nemusela. Tetka Mrázová, ako ju známi volali, rozprávala rada. Hlavne nech je po ruke niekto, kto počúva.
“Moja prvá pacientka, čo mi umrela, mala rovných deväťdesiat rokov. V jeden večer, keď som robila kontrolu, ma požiadala, aby som jej na ráno pripravila topánky. Pche!” smrkla. “Ostatných desať rokov bola pripútaná na lôžko. Mimoriadne,” dvihla výstražne ukazovák, “sme ju naložili na vozíček a previezli po záhrade nemocnice. Prikryli sme ju dekou a to bolo všetko. Žiadne topánky. Načo. Chápete? A ona si vypýta topánky. Žiadne nepotrebovala!” spiklenecky žmurkla na mĺkveho spoločníka.
“Ráno bolo po nej. Umrela. Tie topánky chcela na cestu,” tetka Mrázová nechápavo zavrtela hlavou. “Musela sa pobrať tesne predtým, čo som dokvitla do jej izby. Bola tam taká zima, akoby mrzlo a to bol máj. Ako hej, aj v máji bývajú prízemné mrazy, ale nie v nemocničnej izbe. Normálne sa mi robila hmla pred ústami, keď som vydýchla.”
“Už len osem minút,” osoba v kapucni pozrela na mobil a oznámila čas.
“Druhý pacient mi umrel priamo pred očami. Taký starý dedko. Pán Šima. Veselý beťár. Furt sa smial. Raz poobede ma zavolal zvončekom. Myslela som, že mi chce povedať jeden zo svojich vtipov, furt mal nejaký pripravený a obvykle sa na nich smial sám, ale mal taký nákazlivý smiech, že ste sa museli smiať s ním.”
Poslucháč bezslova prikývol.
Keď som došla do izby, ležal na posteli a povedal: “Pani Mrázová, ja už idem! Už idem!”
“Len čo to povedal, zmeravel, oči mu zhasli a v izbe sa ochladilo. Nie tak, ako keď otvoríte okno v zime a mráz zvonka schladí celú miestnosť, ale ináč. Ako keď sa v miestnosti svieti a zrazu zhasnete. Chvíľu je svetlo a zrazu hneď tma. Rozumiete?” pozrela na nemého spoločníka, ktorý na jej radosť prikývol.
“Vtedy som si to všimla druhýkrát. Furt keď sa niekto pobral na onen svet, bola v jeho prítomnosti zima. Aj iné sestry si to všimli. Janka Stankova, s ktorou som sa poznala celý život a aj sme spolu robili, mi vravela, že je to ako keď otvoria mramorovú hrobku. Hnusná, dotieravá zima, čo sa vám driape pod kožu. Akoby vás chcela vtiahnuť medzi svoje múry, akoby vás volala: “poď, pridaj sa!” “Hnusný pocit.”
“Už len štyri minútky,” oznámil spoločník, keď sa opäť pozrel na mobil.
“Aspoň vám to dopoviem,” nedala sa tetka Mrázová, otočila sa čelom k spoločníkovi a pokračovala ešte tajomnejšie. “Ďalší bol taký mladý, nemal ani tridsať. Rakovina pankreasu. Dva týždne po prijatí na oddelenie to mal za sebou. A ja som bola pri tom. Akurát som mu menila kapačku, keď umrel. Zima jak v psinci. V auguste. Rozumiete? Normálne som sa musela zababušiť do deky a tak som ho kriesila, kým prišiel doktor. Nemal šancu. Bolo po ňom,” tetka Mrázová sa ponorila do spomienok, ale akoby si uvedomovala, že čochvíľa príde autobus a chce svoj príbeh dorozprávať, pokračovala. “V tej dobe došla nejaká sestra s tým, že keď niekto na oddelení umrie, chlad trvá presne trinásť minút. Jasné, že sme tomu neverili, ale Janka Stankova to oprobovala. Keď jej umrel pacient, pozrela na hodinky a zmerala čas. Presne trinásť minút trvá zima. Niekedy sa ochladí predtým, než človek ostatný raz vydýchne, niekedy až potom. Ale furt to trvá trinásť minút. Neuveriteľné,” dodala a vstala z lavičky. Autobus mal prísť každú chvíľu.
“Ah, už prichádza,” oznámil jej na slovo skúpi spoločník a ukázal prstom na blížiaci sa autobus.
Autobus sa približoval. Bočil z ľavého, vnútorného pruhu do pravého. Vyhýbal sa cestárom, vykonávajúcim údržbu cesty. V tesnom závese za autobusom, sa držal šofér v čiernom sedane. Vyzeral, že má naponáhlo. Len čo mu autobus otvoril cestu, šofér šliapol na plyn, motor zapriadol a auto vyštartovalo vpred. Keď bolo na úrovni autobusu, skočil mu do cesty zajac. Nevedno, či sa šofér zľakol, alebo zapracoval reflex, strhol volant vpravo a vo veľkej rýchlosti vrazil do boku autobusu. Šofér autobusu stratil kontrolu nad mašinou, zišiel na krajnicu, prerazil zvodidlá a napriek snahe brzdiť sa rútil k zastávke.
Tetka Mrázová urobila úkrok naľavo, jej nemý spoločník sa nezmohol na nič. Autobus doň vrazil a zmiatol ho z povrchu zemského spolu s chabou zastávkou. Autobus sa zastavil až na malom briežku, kde stála protihluková bariéra. Predok autobusu sa zapichol do zeme, šofér visel prehodený ponad rozbité čelné okno na bezpečnostných pásoch. Cestujúcim sa akoby zázrakom nestalo vôbec nič. Človeka v čiernom rubáši a čiernej kapucni čelo autobusu rozpučilo a rozmazalo o briežok, tvoriaci hranicu diaľnice. V okamihu bolo po ňom.
Keď tetka Mrázová obišla autobus, v snahe pomôcť mu, vyšlo slnko a svojim lúčmi rozohrialo neobvyklé studené ráno.
Tetka pozrela na nebohého a sťažka si vzdychla. “Presne trinásť minút.”
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.