Ohnivé pero - jeseň 2023: Solaria

Teraz ju už nič nezastaví. Znovu nabrala dych a poriadne sa okolo seba rozhliadla. Všade sa v parku pred Solariou váľali kusy kovového šrotu. Obďaleč niečo zaiskrilo, niečo i pohlo, ale v konečnom dôsledku boli všetci roboti zničení. A to ticho jej prišlo až mrazivé. Doteraz všetci bojovali proti Solarii, ktorá sa držala sveta zubami-nechtami, no napokon to ten podradný počítač musí vzdať. Dnes konečne prehral. A Lysanne vyhrá. A s ňou i celé ľudstvo. Započúvala sa do tohto ticha a znova sa porozhliadala po okolí. Vietor jemne šumel listami na stromoch, v diaľke zaševelil mohutný dych vzdialenej búrky, zahalenej do kovovošedých mrakov. Zavše sa zablyslo a v Lysanniných slnečných okuliaroch sa premietal ich milisekundový svetelný pulz. Lysanne už okuliare nepotrebovala. Svoju úlohu splnili. Vlasy jej viali vo vetre, keď si zložila tajomné okuliare, ktoré ju chránili pred blízkymi zábleskmi čerstvo zničenej armády robotov. Budova je zaistená a žiadni roboti tam už nie sú. Bola si úplne istá. Jej skupina totiž na diaľku odpálila všetky podzemné podlažia Solarie, v ktorých sa roboti replikovali na žiadosť samotného mozgu celej operácie – megapočítača s rovnakým názvom – Solaria.

Solaria mala dohliadať na ľudí, ponúkať im tie najlepšie podmienky na ich ďalší rast. No niekde sa stala chyba. Nikto však nevie kde, všade vo svete sa šíria len dohady. Megapočítač sa zbláznil? Bola to programátorská chyba? Alebo sa stalo to, čo všetci očakávali, že AI a počítače nás jednoducho jedného dňa prerastú a budú sa snažiť nás všetkých odstrániť? Solaria mala priviesť ľudstvo do nového zlatého veku, miesto toho ho priviedla na koniec ich dráhy. Ale prepočítala sa. Katastrofa bola síce neodvrátiteľná, ale predsa len ľudstvo vyhralo. Teda ešte nie. Lysanne musí odstaviť teraz už takmer nefunkčný megapočítač. Táto vec sa nedá len tak ľahko vyhodiť do vzduchu. Ešte natoľko je inteligentná, že sa vie brániť a dokáže detekovať akúkoľvek hrozbu v okolí dvesto metrov od jej hlavných serverov. Preto sa podarilo vyhodiť do vzduchu replikátory v podzemí, nie však samotný mozog. Veľa ľudí malo ihneď nápady, aby sa podmínovala celá budova a jednoducho nechala spadnúť. Ale Solaria vždy odpovedala ďalšou armádou robotov. Teraz už nemôže. A dokonca samotná Lysanne neodporúčala ani v tejto fáze žiadnu priveľkú silu. Solaria stále mala pod kontrolou takmer všetky termonukleárne zbrane. Ale i robot si uvedomoval ich neskutočnú silu a Lysanne by dokonca bola poznamenala, že jediná vec, ktorej sa Solaria bála, boli práve tieto zničujúce bomby.

Znova sa v diaľky zabyslo a trvalo dobrých pätnásť sekúnd, než k nej dorazil jemne sa plaziaci hromový zvuk búrky. Nezdalo sa, že smeruje na Solariu a tak si ju Lysanne ani ďalej nevšímala. Okuliare hodila na asfalt. Tam sa roztrieštili na márne kúsky. I tento zvuk s Lys takmer nič nespravil. Zvykla si nič necítiť. Trochu ju to hnevalo, pretože v sebe už dlhú dobu schovávala v sebe neskrotnú silu, ktorú musela vypustiť. Cítila sa frustrovaná a nešťastná. A keď sa rozhonila, vždy na to niekto iný doplatil. Dávala si ale pozor, aby ublížila robotom a jedine robotom. Ale čo bude teraz? Ten ťaživý pocit nemizol ani v tejto chvíli, keď už vie, že vyhrala. Čo bude teraz so mnou, keď už nebudú roboti? Ako si budem môcť vybíjať svoju frustráciu? Možno na boxovacom vreci, pomyslela sa a falošne sa zasmiala. Vedela, že tým smiechom si len chcela upevniť svoje sebavedomie, pretože po tomto kovovom masakre, keď zničila vyše sto zvyšných robotov, ktorí ešte túto budovu bránilo ako vedelo, sa jej začínali podlamovať kolená. Na jednej strane neverila tomu, že to zvládla tak hladko a na tej druhej strane ju stále deptala ťaživá frustrácia. Prečo som frustrovaná? Veď som vyhrala.

Už sa chýlil záver večera a mierne sa zotmelo, nie ale následkom tmavých olovených mrakov, skôr práve zapadajúcim slnkom až za horizont. Odvrátila pohľad od slnka, do ktorého sa pri jeho malom jase a veľkom rozptyle svetelných lúčov dalo i pozerať a znova sa nadýchla. Teraz to nepokaziť. Len vojsť do tejto obrej budovy, vyviesť sa výťahmi až úplne hore a proste len vypnúť megapočítač! Tak jednoduché. A znova ten ťaživý pocit. Je takmer na konci tohto boja a predsa len tie hrozivé a mučivé pochybnosti. Stále to celé môže byť pasca. Ale nemala by byť. Vyzerá to tak, že tento v poradí už siedmy útok táto budova konečne nerozdýcha. A potom si spomenula, že to nie je frustrácia, ktorá ju tak ťaží. To všetko, čo videla a zažila. A koľko ľudí videla umierať často spôsobom, ktorý poznajú len preživší ľudských vojen. Keď na človeku je vidieť jeho sklený pohľad a nevyliečiteľné rany na duši. Keď človek stratí všetko. Keď sa len tak, čírou náhodou, zachránil, zatiaľ čo iní také šťastie nemali. Keď je človek tak bezmocný, že nevidí nikde v diaľke ani tú pomyselnú slamku, ktorej sa chytá topiaci. A napriek tomu tu teraz stojí. Živá a zdravá. Plná sily a energie.

Sedem rokov. Taká dlhá doba prešla odvtedy, čo si Solaria podmanila svet. Ale dnes je týmto dňom koniec, pomyslela si Lysanne a začala cítiť, že tá slabosť ju konečne opúšťa. Kolená sa takisto dali konečne do pozoru a v lýtkach cítila takmer strunky, ako sa pomaly blížila k masívnym preskleným dverám. Solaria ich mohla zavrieť i na štyridsať západov, jej pancierovanie bolo zničené tým podzemným výbuchom, kde sa obetovalo takmer sto hrdinov len preto, aby tu dnes Lysanne mohla stáť a poľahky sa cez ne dostať. Za bežných podmienok by si nevedela predstaviť prísť do budovy a vedieť, že ju už nikdy neopustí. Strelila do dverí jednu kratšiu dávku a všade navôkol začali lietať kúsky skla. Mohla si tie okuliare nechať na očiach, ale cítila sa ako dostihový kôň, ktorý sa nesmie dívať inam, len dopredu. Až keď streľba utíchla a uvedomila si svoju situáciu, spozornela. Ale len na jedinú sekundu. Hneď to pustila z hlavy. Aj keby mala v oku ten najväčší kus skla na svete, musí sa dostať k Solarii a vypnúť ju. A potom si uvedomila, že ešte stále z tejto budovy nemusí vyjsť naživu, presne ako tí hrdinovia, ktorí jej umožnili dnes stáť pri sklenenej bráne a dovoliť si ju rozstreliť bežnou muníciou. To by som ich veľmi sklamala, keby som to nezvládla.

Poriadne sa za tento svoj ľahkomyseľný incident pokarhala a znovu si nabila zbraň. Už len tento zásobník a potom ešte jeden v kapse jej kožených nohavíc, z ktorých sa čiastočky umelej kože mierne na záhyboch odlupovali. Bola si však istá, že zbraň už potrebovať nebude. Možno iba ak ako poriadne baranidlo, ale to bude potrebovať len vo výnimočnom prípade. Tá akčná časť je práve na svojom konci. Teraz musí zapojiť hlavne mozog. A už žiadne ľahkovážnosti, znovu si pripomenula svoju nedočkavosť. Sedem rokov a napokon skončí s kúskom skla v oku. Teraz sa len krivo pousmiala a predstavila si, že fajčí cigaretu. Tá by ju teraz poriadne upokojila. Teraz musí myslieť jasne a zreteľne. Teraz sa všetko rozhodne. Teraz uvidím, či dokážem ja, Lysanne McLeodová, hacknúť megapočítač, ktorý zo sveta vyprevadil šesť miliárd ľudí. Teraz to budem ja, kto sa bude smiať naposledy, ty jeden všivavý počítač, schopný všetkého!