 |
„Kamenné steny tohto väzenia dosahujú dĺžku dvadsať krát dvadsať metrov a to nehovorím o ich výške. Výška presahuje tridsať metrov a po celom obvode stavby sa nachádzajú balisty, z ktorých dokážeme vystreliť až dvojmetrové šípy.“ Vykladal mi kráľ Severu. Samozvaný kráľ Severu je sukničkár, lakomec, zbabelec, namyslenec a takto by som mohla pokračovať ďalej. Lenže keď vymenovávali správcu nad severnou provinciou, tak sa nikto okrem neho nehlásil. A keďže Kronan nemal čas ani náladu hľadať niekoho iného, vymenoval jeho. Aby ste v tom nemali chaos nachádzame sa v ríši nazývajúcej sa Sikrastan. Delí sa na štyri provincie. Severná, Južná, Východná a Západná. Približne pred desiatimi rokmi došlo ku vojne medzi týmito provinciami, ale po rokoch bojovania ich uzmieril Kronan. Preto je dnes ich vládca. Celé meno Kronana je Kronan Zmierovač, Prvý svojho mena, z línie Morkvargovcov. Ja som jeho sestra. Moje meno je Azuri a zvyšok mena je rovnaké ako Kronanovo až na prívlastok Zmierovač. Pre môjho brata vykonávam funkciu Vrchného Strážcu. Znamená to, že namiesto Kronana kontrolujem či vládcovia provincií si nerobia čo chcú. Okrem toho kontrolujem dane, armádu a životnú úroveň obyvateľov danej provincie. Na Juhu je to fajn. Všetko je v poriadku, je to prakticky dovolenka. Navyše ma na Juhu ponúknu vždy výborným vínom. Východná a Západná je v pohode. Ale na Severe sa nevedia vpratať do kože. Predtým tam krutovládca a teraz tam je tento hňup.
,,Aby som pokračoval slečna Azuri, z pohľadu hradby na ktorej stojíme môžeme vidieť toho slávneho väzňa.“ Mal pravdu. V strede nádvoria kľačal na kolenách väzeň. Ruky mal zviazané reťazami a každá reťaz končila pri jednej zo stien hradby. Bol to šľachovitý muž, strednej postavy. Snažila som sa nahliadnuť do tváre, ale prekrývali ju dlhé čierne vlasy.
,, Takže mi hovoríte, že celé toto väzenie bolo postavené iba preňho?“
,,Správne.“
,,Prečo ho nepustíte? Pokiaľ viem, tak všetkým väzňom bola udelená amnestia.“
,,To áno, ale môj predchodca mi jasne povedal, že ho nemám púšťať.“ Bola som prekvapená, ale s tým som nemohla nič urobiť. Chvíľu mi opisoval väzenie, potom ako ho má tunajší ľud rád a podobné kecy. Lenže jeho rozprávanie prerušil väzeň. Z ničoho nič sa postavil, s hlavou stále zaklonenou, ukázal prstom na kráľa Severu a spustil chrapľavým hlasom: „Sukrus, vládca Severnej provincie! Obviňujem ťa z nespravodlivého väznenia, znásilnenia jedenástich slúžok a z krivého obvinenia roľníka z krádeže za cieľom dostať sa k jeho manželke!
Sukrus sa najskôr zamračil, potom sa začal hystericky smiať, a potom zreval: „Ty sa ma opovažuješ súdiť?! Ty, špinavý väzeň, kráľa Severu?“
Väzeň stiahol ukazujúci prst a ruku stiahol do päste. Potom rozpažil ruky a prudko ich stiahol ku sebe. Pri tomto pohybe vytrhol reťaze aj z časťami steny, ktorá ho väznila. Kráľ Severu neveriaco vytreštil oči a panicky zreval na vojakoch stojacich na hradbách. „ Poplach! Poplach!!! Vy debili hýbte sa!! Zabite ho!!
Vojaci sa pohli k balistám. Nabili ich dvojmetrovými šípmi a vystrelili. Šípy sa rútili na väzňa, keď v tom zdvihol ruku a šípy sa zastavili. Pomaly si ich prezeral ako keby ich videl prvý krát. Potom sa šípy otočili hrotmi ku balistám a vystrelili. Šípy zničili balisty a zároveň kúsky hradieb. Keď som to videla, šokovalo ma to. Pred päťdesiatimi rokmi sa začali rodiť takzvaný Obdarovaní. Títo Obdarovaní mali rôznorodé schopnosti vymykajúce sa ľudskému chápaniu. Lenže ako čas išiel boli čoraz zriedkavejší až nakoniec vyhynuli. Až na tohto. Ešte pätnásť metrov a dostane sa ku bráne, ku slobode. Brána sa otvorila a z nej sa naňho vyrútilo sedem vojakov. Väzeň sa iba rozohnal reťazou a spacifikoval ňou štyroch vojakov. Zvyšní vojaci ku nemu pomaly pristupovali. Začal si reťaze obmotávať okolo rúk. Prvý vojak vytasil meč a rozbehol sa ku nemu. Sekol mečom, ale väzeň zablokoval útok a vrazil mu čelom do nosa. Ďalšiemu vojakovi podrazil nohy a uštedril mu kopačku do hlavy. Tretí vojak ho od strachu nechal prejsť. Prešiel cez bránu, ale namiesto toho aby odišiel, vstúpil na schody, ktoré smerovali na hradby. Sukrus medzitým zbledol od strachu.
,, Čo myslíte kde teraz väzeň smeruje?“
,,Možno si ide pre svoje veci. Mne je to jedno, ja musím teraz utiecť.“
Po týchto slovách zamieril k najbližšiemu východu. Otvoril dvere a zišiel po schodoch. Lenže útek mu moc nevyšiel, pretože ho neznáma sila vymrštila cez dvere až na hradbu, kde som stála. Z dverí vyšiel väzeň, ale teraz mal oblečené čierne čižmy a kožený kabát. Cez chrbát mal prevesené puzdro s mečom, ktorý mal vlnovitú čepeľ a okolo pasu, dlhú dýku s obojstrannou čepeľou. Ale čo bolo najdôležitejšie, vlasy mu neprekrývali tvár. Pravú polovicu tváre mal celkom pohľadnú, s hnedým okom a začínajúcimi vráskami. Ľavá polovica bola spálená a posiata jazvami. Najväčšia jazva sa tiahla od brady cez ľavý kútik úst a pokračovala cez mliečne biele oko až ku vrchu čela. Sukrus sa schoval za mňa a súril ma ku väzňovi. Väzeň ma zachytil a jemne ma postavil. Pokračoval tým, že mi chytil ruku a vtlačil na ňu jemný bozk.
„Rád vás spoznávam slečna. Moje ctené meno Arsus a vaše?“ Potom nasadil stowattový úsmev.
Bola som v takom šoku, že som len odpovedala:,,Azuri.“
„ Ako som už povedal rád ťa spoznávam Azuri.“ Jemne ma odtlačil na bok a pokračoval ku Sukrusovi.
Sukrus ďalej ustopoval a vystrašene rapotal:,, Ale no tak, ja som iba vtipkoval. Prosím nič mi nerob. Dám ti zlato alebo chceš niečo iné? Stačí povedať, ja ti to splním iba neubližuj.“
„Ty smrad! Predtým si mi nadával do špinavých väzňov a teraz prosíš?“ Pozdvihol ruku a Sukrusovi vrazil mu tak, až mu vybil dva zuby. „ Ja ti dám užívať si slúžkami. Ty tu robiť bordel nebudeš a už vôbec nie v mojej krajine!“ To už naňho zreval. Arsus ho chytil ľavou rukou za krk a zdvihol do výšky. Sukrus zmietal nohami, ale Arsus ho nepúšťal. Natiahol pravačku a udrel mu medzi nohy. Sukrus od bolesti omdlel a Arsus ho pustil.
Otočil sa ku mne a predniesol: „ Ospravedlňujem sa, ale niekedy mi proste ujdú nervy.“
Od prekvapenia mi povolili pánty na ústach a mala som ich otvorené. Preto som iba odpovedala:,, V poriadku. Čo budeš teraz robiť?“
,,Úprimne? Neviem. Na normálnu prácu som príliš pekný, takže uvidím.“ V hlave sa mi rodil šialený nápad. Kronan mi už dlhšie núti ochrancu, ale všetkých som odmietla, pretože všetci do jedného sa ma snažili zbaliť. Ale Arsus je priam ideálny na to. Však on odstrašuje už len pohľadom.
„Arsus, nechcel by si náhodou byť moja ochranka na nejakú dobu?“
Usmial sa a povedal: „Náhodou áno.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.