 |
Mladá žena prechádzala úzkymi uličkami medzi budovami v historickej časti mesta. Dýchala rýchlo a plytko. Zastavila sa a oprela sa o chladný múr domu. Ešte pár blokov a bude tam. Pozrela na čas na mobile. O chvíľu to začne. Musí ho zastaviť.
Zbadala nádvorie. Bolo ohraničené stĺpmi, ktoré tvorili silové pole okolo celého miesta stretnutia. V okruhu dvoch kilometrov rozmiestnili ozbrojených vojakov a nad hlavami im lietal vrtuľník.
Emily podišla k vstupu a s malou dušičkou sa preukázala. Prehľadali ju a pustili. Rýchlo sa začala predierať davom. Oproti nej stálo vyvýšené pódium. Muž v obleku už s úsmevom vítal hostí. Jej manžel bude mať príhovor každú chvíľu. Srdce jej zbesilo tĺklo.
Zbadala ho pod pódiom, v ruke zvieral papier. Oči mu behali z jednej strany na druhú. Aj napriek vážnosti celej situácie sa pousmiala. To bol celý on. Dokonale pripravený. Prezidentov najlepší radca. Nečudo, že mu zverili do rúk takúto dôležitú vec. Aj keď si len majú podať ruky s hosťom. Zmluvy sa budú podpisovať neskôr v inom zastúpení. Toto je pre médiá.
Nespúšťala z neho pohľad. Akoby zacítil, že sa naňho pozerá, zdvihol oči od papiera. Keď ju zbadal, slabo pokrútil hlavou.
Prosím, nenúť ma k tomu, prebehlo jej mysľou. Predierala sa davom rýchlejšie.
„Peter!“ vykríkla náhle a chytila ho za rukáv práve, keď sa chystal vystúpiť na pódium.
„Už sme sa o tom bavili. Nebudem ti to zase opakovať,“ v jeho hlase zaznel chlad.
„Robíš veľkú chybu, nedovolím ti to,“ slzy mala na krajíčku.
Vytrhol sa jej so slovami: „Preberieme to potom,“ a odkráčal hore.
Emily odstúpila a sledovala, ako sa zvítal s hlavou klanu Zokroxov. Dav okolo nej skandoval, no ona si len pohŕdavo odfrkla.
Prvá mimozemská civilizácia vo verejnom styku s ľuďmi. Najskôr prednesú obaja pár teplých slov a potom to spomínané podanie ruky. Také jednoduché.
Niekoľko týždňov pred podpisom zmluvy sa konalo priateľské stretnutie. Emily vtedy prvýkrát stretla Akzuna, vodcu Zokroxov. Bol zelený ako nefrit, zelenší, ako jeho ostatní spolucestovatelia. Vtedy sa jej zahľadel do očí tak hlboko, až ju zamrazilo do špiku kostí. Pred očami sa jej zatmavilo. Priestory honosnej reštaurácie vystriedalo nádvorie. V zábleskoch videla podanie rúk medzi ním a jej manželom. Ovácie ľudí, oficiálny podpis zmluvy o prímerí. Pri ďalšom záblesku sa mierne strhla. Výbuchy. Vesmírne lode. Boje. Zokroxovia útočiaci na ľudskú rasu s úmyslom jej zotročenia.
Hľadela naňho so zdesením. Studený pot jej stekal po zátylku dole chrbtom cez hlboký výstrih večerných šiat. Zdalo sa jej to alebo sa uškrnul? Preniesla pohľad na Petra, ktorý sa zdvorilo bavil s ostatnými. Musí ho varovať. Okamžite.
Pošepkala mu to na balkóne s výhľadom na hviezdnu oblohu, no jeho slová ju zaskočili. Vraj o nich nemá právo tvrdiť takéto veci. Prišli sem predsa so zjavným úmyslom, a to vytvoriť medziplanetárnu spoluprácu.
Naliehala na neho. Každú noc sa jej snívalo o konci ľudstva. Zakaždým sa budila spotená a s búšiacim srdcom. Každé ráno, predtým než odišiel do práce, ho prosila, aby jej uveril. Počas dňa ho bombardovala telefonátmi a správami. Zdalo sa však, že podľahol ich kúzlu. Možno ho naozaj nejako ovplyvnili. Bohvie, čoho všetkého boli schopní.
Emily za pomerne krátky čas viditeľne schradla. Obrazy o budúcnosti jej vnútro rozožierali ako pleseň týždňový chlieb. Keď s víziou, ktorú jej predal sám vodca nepochodila ani u nikoho iného, rozhodla sa to vziať do vlastných rúk. Všetci boli ako očarení, zmanipulovaní.
Deň podpisu sa blížil a ona presne vedela, čo musí urobiť.
Čakala pod pódiom, kým Peter doreční a podajú si ruky. Presne, ako vo vidine. Teraz bol čas na Akzunovi, aby predniesol prejav vďaky. Schmatla Petra, ktorý k nej zišiel po schodíkoch a odtiahla ho čo najďalej. Podala mu do ruky parfém. Nechápavo naň hľadel, no ona vytiahla ďalší flakón a otvorila ich. Obsah menšieho naliala do toho väčšieho v jeho rukách, rýchlo ho zatvorila a hodila na pódium.
„Čo to…“ nestihol dopovedať, keď sa ozval ohlušujúci výbuch.
Všetkých v okruhu dvadsať metrov tlaková vlna zrazila z nôh. Emily v hlave hučalo. Rozhliadla sa, všade bol dym a trosky z pódia. Ľudia kričali. Vojaci sa snažili dostať každého do bezpečia. Nečakala, že to zaúčinkuje tak rýchlo a s takou silou. Dúfala však, že to splnilo svoj účel.
Akzuna ale nevidela. Ani jeho telo.
Peter ležal na zemi vedľa nej s otvorenými očami dokorán. Drgla doňho. Preniesol pohľad na ňu, no láska v ňom už nebola. Ako to mohlo zájsť až tak ďaleko?
Vtom sa pri nej mihol zelený tieň. Krvácal, ale žil. Nepomohlo to. Netušila, ako sa mu podarilo vymaniť z náruče smrti. Keď mu pozrela do očí, po druhýkrát pocítila silu jeho mysle.
Znova tie obrazy. Avšak tentoraz videla, ako veľmi sa mýlila. Mali ich všetkých prečítaných. Ona bola voči nim nedôverčivá, plná opovrhnutia už od začiatku. Svojou zarytosťou si vyslúžila hlavnú úlohu v ich diabolskom pláne. A keby to nefungovalo s ňou, vybrali by si inú obeť. To ona bola zmanipulovaná. Potrebovali, aby ľudia zaútočili prví.
Získali tým jednu veľkú výhodu – mohli vyjednávať.
„Čo od nás chcete?“ hlas mala zachrípnutý, keď naňho prehovorila.
Veľký Akzun sa jej otočil chrbtom a pridal sa k svojim. Ostro gestikuloval a dával najavo svoj hnev. Dokonale sa vžil do role obete.
Emily sa snažila postaviť. Hlava sa jej točila. Nemohla sa na nič sústrediť. Doznievali účinky, ktoré mal na ňu nepriateľ.
Matne si uvedomovala, že Peter už nie je vedľa nej. Stál neďaleko a rozprával sa s niekým z bezpečnosti.
„Využili ma,“ zajachtala. Myšlienky sa jej v hlave spájali a vytvárali obraz. Obraz utrpenia, ktoré spôsobila. Ako im mohla takto naletieť?
Vôkol nej bol chaos. Mnoho ľudí, bolo zranených, no videla aj nehybné telá. Koľko ich zabila? A záleží na tom? Veď onedlho aj tak väčšina z nich zomrie v boji proti zelenáčom alebo v otroctve.
Krik obetí prehlušili sirény. Všetky hlavy sa otočili smerom k oblohe. Zdalo sa, že sa niečo blíži spoza mora. Obloha sa zatiahla. Tieň dopadol aj na nich. Vtom im nad hlavami prefrčali stíhačky a smerovali k obrovskej vesmírnej lodi, ktorá zostupovala z nebies. Ako roj včiel z nej vyletovali menšie bojové lietadlá.
Zatiaľ nikto neútočil.
No Emily vedela, že je neskoro. Akzun jej myseľ ovplyvnil natoľko, že už nebolo návratu. Náhly tlak v hlave ju zrazil na kolená. Akoby jej mozog mliaždila neviditeľná sila. Na líci zacítila teplý pramienok. Dotkla sa ho prstami. Jej pošpinené ruky zafarbila červeň. Opúšťali ju všetky sily. Naplo ju a na dlažbu pred ňou vyšplechla hustá tmavá krv. To množstvo ju vydesilo. Paradoxne, jej srdce pumpovalo pomaly, akoby jej chcelo dopriať ešte trochu času.
Tak sa o ňu postarali. Už sa nedozvie, čo naozaj zamýšľajú s ich planétou.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.