 |
Náhodný závan vzduchu k nemu doniesol pach koristi, rozoznal ženský pot, lacnú voňavku a nervozitu. Mimovoľne roztiahol nozdry, miloval túto vôňu. Vôňu honu na človeka, aj po toľkých rokoch ho ešte stále dokázala vzrušiť. Obzrel sa, tieň na protiľahlej strane ulice, rozostretý padajúcim súmrakom, prikývol.
Pridal do kroku. Žena pred ním hodila rozochvený pohľad ponad plece a tiež zrýchlila. Syntetické kvety orgovánu prehlušil strach. Rutinne skontroloval vybité okná budovy oproti a zdvihol dlaň v dohovorenom geste, aby aj tretiemu členovi svorky naznačil, že vzduch je čistý. Absencia problémov ho skoro zamrzela. Skoro.
Veľkomesto bolo ako džungľa, oceán, savana, a ako každé lovisko, malo svojich dravcov. Ich. Život na vrchole potravinového reťazca mal svoje výhody, pestrý jedálny lístok k nim tiež patril. Dnešné večerné menu, bezdomovkyňu, potkýnajúcu sa pár krokov pred ním, si vyhliadol v supermarkete ako obvykle. Využila predzáverečný výpredaj potravín. Dva rožky, lacná nátierka, zahnednutý banán, tľapka rumu. Nákup osamelej ženy, ktorá si domov nosí so sebou v dvoch igelitkách. Stratená existencia s ovisnutými plecami vo vyšedivenej flísovej bunde, ktorá nebude nikomu chýbať. Ľahká korisť, napriek tomu v jeho žilách prúdilo vzrušenie. Dnes lovili na území nepriateľa. Ľavý breh rieky si ako svoj revír nárokoval King Džordž, špinavá pijavica, a jeho banda komediantov. Trhajúc hrdlá svojím obetiam citovali Sartra a Heideggera a stavali sa póz hrdinov zo starých filmov. Ich teatrálnosť vháňala slzy do očí. Ale čo iné mohol jeden očakávať od primitívov?
Nezaváhal ani na sekundu, keď ich večera zamierila na most a uličkami hlbšie do územia samozvaného kráľa. Prečo by aj mal? Oni, on a jeho svorka, sú najlepší. Elita. Nenechávajú za sebou znetvorené telá, ležiace v zbytkoch telesných tekutín. Zbytočná dramatizácia! Ich obete nikto nepodozrieval, že si pri odchode z tohto sveta nechali pomôcť, nemali žiadne viditeľné rany. Máloktorý patológ si všimol nezreteľnú podliatinu, ktorou z tela nešťastníka unikol život. Životná sila. Duša. Bioenergia. Terminológia ho nikdy zvlášť nezaujímala, zato hlad poznal až dôverne dobre.
Zmenený rytmus krokov koristi ho vrátil do prítomnosti. Tiež vykročil rýchlejšie. Tma zhustla, ulice stíchli. Všetci poriadni občania sedia v bezpečí štyroch stien a dúfajú, že ich zamknuté dvere ochránia pred nočnými dravcami.
–
Asfalt vystriedala zošľapaná dlažba, poctivý kameň nahradil betónové múry. Poľovačka ich zaviedla do starej časti mesta, do samého srdca Džordžovho kráľovstva.
Žena náhle zahla pod bránu starého domu, ktorého opravená omietka naznačovala možnosť obývateľnosti a možno aj obývanosti.
Trojica lovcov zastala pred krátkym, tmavým tunelom ústiacim do dlhého dvora. V rámci zaužívaného postupu bleskovo skontrolovali okolie, Džordžove pijavice sa zatiaľ neukázali a nikomu ani nechýbali. Tri tiene vkĺzli pod bránu a bez zaváhania zamierili k jediným dverám vo dvore, spod ktorých presvitalo svetlo.
Rozrazil dvere, slabá žiarovka osvetľovala desať radov starých, drevených stoličiek, rozdelených uprostred uličkou, policu s knihami a kríž na čelnej stene. Modlitebňa cirkvi, ktorej názov sa neobťažoval prečítať z tabuľky pri dverách.
„Sem nemôžete vstúpiť!“ Korisť, stojaca uprostred uličky medzi stoličkami, vydesene zalapala po dychu.
„Nesmieš veriť všetkému, čo vidíš v telke,“ uškľabil sa.
Na pár jeho pomalých krokov zareagovala útekom pod kríž, zabudnuté igelitky skončili pod stoličkou.
„Je dosť malá. Myslíš, že bude stačiť pre všetkých?“ ozvalo sa za jeho ľavým plecom.
„Hm, nevyzerá veľmi zdravo,“ robil si starosti hlas vpravo. „Má nejaké nafúknuté brucho.“ „Možno budeme mať dvoch za cenu jedného.“
Žene sa podlomili kolená, ťažko dosadla na dlážku, skrčila sa do klbka, v inštinktívnej a zbytočnej snahe zmenšiť sa.
„Prosím, neubližujte mi,“ zakvílila.
„Neboj sa, oni ti neublížia,“ odpovedal jej z tmy škrípavý mužský hlas, so zvláštnym prízvukom na osobnom zámene. Do polkruhu svetla vstúpil zavalitý muž v ťažkom koženom kabáte. „Ale my budeme smädní, keď týmto povýšencom ukážeme najkratšiu cestu do pekla!“
„Vy? Vaše veličenstvo Džordž? Vlastnoručne?“ Výsmech v lovcovej otázke vyšumel, keď sa za nekorunovaným kráľom do polkruhu zoradili jeho poddaní, navlečení do čiernej kože, ozdobení lacnou bižutériou a vytetovanými očnými linkami.
„Priliezť až sem, bola vaša posledná chyba, smradi nafúkaní!“
„Zmaľovaní neandertálci,“ ocenil ich dramatický vstup lovec. „Odvážili ste sa vyliezť z tej svojej zaprasenej diery? Neviete, kde je vaše miesto? Potrebujete pomôcť, aby váš druh rýchlejšie vyhynul?“
Na opovrhnutie v jeho hlase odpovedali jediným spôsobom, ktorý poznali.
Zaútočili.
Iste, k dokonalosti lovcov Džordžovým upírom veľa chýbalo, ale boli dvanásti proti trom.
–
Nezlomenou rukou sa oprel o stenu, zošmykla sa po veľkej krvavej škvrne, dopadol tvárou na dlážku len pár centimetrov od kôpky čriev, ktoré už King Džordž nebude potrebovať. Pokúsil sa obrátiť hlavu, aby dovidel na skoro amputovaný lýtkový sval, kŕč v doráňanom bruchu ho prinútil zahrešiť. Z kúta, spoza hŕby krvavého mäsa zmiešaného s drevenými úlomkami počul stony. Niekto ďalší, zavalený nekompletnými časťami tiel, sa tiež pokúšal pohnúť. Nečakane hlasný škripot dreva po betóne ho prinútil zdvihnúť hlavu. Bezdomovkyňa rúcala bariéru z nábytku, za ktorú sa ukryla.
„Pekný svinčík,“ zhodnotila premenu modlitebne. Spod bundy vytiahla sedemnásť ranový Glock a tlmič, nacvičeným pohybom skompletizovala zbraň a skontrolovala zásobník, chabé svetlo zázrakom zachránenej žiarovky sa odrazilo od vylešteného striebra. Opatrne, ako mačka medzi rozbitým sklom, pružne pretancovala pomedzi zvyšky upírov. Torzám, ktoré sa jej nezdali dosť mŕtve, venovala jednu guľku do srdca a druhú do hlavy. Po dvoch ranách na istotu stonanie v kúte utíchlo. Otočila sa k nemu, rýchlo zavrel oči. Neoklamal ju, no odchod do večnej temnoty bol aspoň rýchly.
Žena dokončila prácu, s dôkladnosťou vlastnou jej profesii, vytiahla mobil a zdokumentovala chaoticky ležiace telá. Skontrolovala snímky a navolila číslo.
„Dobrý večer. Vaša objednávka bola práve vybavená. Obe skupiny cieľových objektov sú bezo zvyšku eliminované. Fotodokumentáciu odosielam. Platbu očakávam podľa dohody na vám známe číslo účtu. Prajem vám pokojnú dobrú noc.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.