 |
Mama opäť zašívala plyšového leva. Bol to Alex, chlapcov najväčší hrdina, ale hlava mu už na krku dobre nesedela. Nebolo sa čomu čudovať, po poslednom súboji v detskej izbe bol malý Peťo rád, že to vôbec prežil.
Na vine bol macko, ktorého dostal pred týždňom. Keď ho uvidel, na dobro stratil reč. Vysoký ako susedov kokršpaniel, jagavé oči v tvare kosoštvorcov – vyzerali ako zafíry – a úžasne zafarbená srsť. V živote nevidel krajšieho plyšáka. Hoci to znelo neuveriteľne, maco z neho nespustil pohľad a po celý čas ho sledoval. Otáčal za ním hlavu pomocou mechanických koliesok, ktoré riadila elektronika ukrytá za exotickou tkaninou.
Okamžite vedel, že ho musí mať.
Keby tušil, čoho všetkého je schopný, nikdy by mamu nepresviedčal, aby ho kúpila. Pamätal si, ako rýchlo sa zmenil. Stačilo, že ho na chvíľu pustil a hral sa s inou hračkou. To ho dráždilo a bol čoraz zúrivejší. Z prítulného miláčika sa stala agresívna beštia, ktorá útočila na všetko, čo bolo v dosahu.
Dnes po obede mal chlapec za sebou posledný boj. Žiadna hračka už viac nebola pred mackom v bezpečí. Niečo magické spôsobilo, že všetky hračky s jeho príchodom ožili. Tie odvážnejšie mu pomáhali, ale kruto na to doplácali. Tak ako Alex, ktorého teraz zachraňovala mamka.
Dokončila posledný steh a podala leva synovi. Pritúlila sa k nemu a prehrabla mu v kučeravých vlasoch. Vzdychla si, pohladila ho po líci a chytila za studenú ruku. Trošku sa prelakľa, hádam nebude chorý? Odtiahla sa od neho, pozrela mu do očí, dotkla sa dlaňou chlapcovho čela. Upokojila sa, teplotu nemal.
Znovu vzdychla.
„Peťko, kedy prestaneš ničiť hračky?“
Neodpovedal. Snažil sa to vysvetliť viackrát, ale nepochopila ho, myslela si, že si vymýšľa. Preto radšej mlčal. Uchopil leva za labu, sklopil oči a chvíľu prestupoval z nohy na nohu. Zabralo to veľmi rýchlo, o minútu fujazdil do izby.
Zabrzdil nos od dverí. Stisol kľučku, zavrel oči a vošiel do izby. Nič nepočul, čo vyzeralo nádejne, ale veľmi klamlivo. Dvere za sebou zatvoril najtichšie ako vedel a otočil sa.
Izba vyzerala horšie ako po výbuchu atómovej bomby. Na koberci boli porozhadzované všetky hračky – rozhryzené a roztrhané mackom. Zuby a pazúry mu poriadne narástli, odkedy s ním bojoval naposledy! Plyšáci sa vaľali bez hláv, vojačikovia nemali nohy ani ruky a z Megatrona ostala iba čelná maska. Steny zdobila farebná sieť od voskoviek a farbičiek, ktoré polámané ležali medzi obeťami katastrofy. Rozbitá skrinka sa hrôzostrašne nakláňala nad postieľkou a vo vzduchu lietalo perie zo supermanovského paplóna.
Peťo si spomenul, ako veľmi sa snažil macka poraziť. Hodil ho o stenu, priškrtil švihadlom a na noc zamkol do skrine. Nedal mu meno. Nezaslúžil si. Zbavil ho štítku FairTrade, ktorý určoval, odkiaľ pochádzal. Keď zistil, že jeho agresivita stúpa, pokúsil sa ho vyhodiť z okna. Spláchnuť do záchoda, hodiť do krbu. Popálil ho, potrhal. Nepomohlo to.
Vždy sa vrátil.
Zakaždým sa bál, že raz sa mackovi podarí samému ujsť z izby. To nesmie dopustiť. Znovu sa poobzeral na okolo. Nikde ho nevidel a tak skúsil tú najhlúpejšiu vec, ktorá mu napadla.
„Macko?“ zakričal do izby.
Vzdychol a podivná ozvena mu odpovedala.
Zmätene pozrel pod seba, či náhodou nestupil na nejakú hračku, či nezlomil pastelku a pokýval hlavou. Možno sa obtrel o skrinku. Pozeral všade okolo. Ten zvuk mohol prísť odkiaľkoľvek. Mohol to byť macko ale nemusel, mohla to byť aj mama z kuchyne.
Pred sebou zbadal meč a štít.
Keby sa ich zmocnil…
V pravom kúte niečo šuchlo a srdce mu razom išlo roztrhnúť. Prestal dýchať a strnul s napriahnutou rukou. Malé prsty delilo od štítu pár centimetrov. Očami pozoroval kút a hrôzu mu naháňal pomalý pohyb pod hŕbou plyšákov.
Ako prvé sa objavili zafírové oči, ktoré chlapca zhypnotizovali. Potom sa vynorili doširoka otvorené ústa plné špicatých zubov, predné laby a zadok. Mackovo telo nieslo stopy po trestoch, na mnohých miestach bola tkanina prepálená a poničená, no nezdalo sa, že by mu ubudlo síl. Narástol, bol veľký ako skrinka. Poriadne sa ho bál. Plyšový netvor zavrčal, rozbehol sa a dvomi skokmi bol pri ňom.
Chlapec padol a narazil do steny. Niečo tvrdo buchlo. Zotmelo sa.
Keď sa prebral k životu, bola všade tma a iba z chodby vychádzalo blikajúce svetlo. Bolo ticho. Po štyroch sa začal šuchtať na chodbu. Narazil do zárubne. Prekročil prah a uvedomil si, že dvere na chodbu sú otvorené.
Macko sa dostal von.
Peťo vyskočil na nohy a rozbehol sa po chodbe do kuchyne. Zastal na prahu a nemo zízal pred seba. Neónka neustále zhasínala a rozsvecovala sa a striedavo tak odkrývala spúšť, akú ešte nevidel. Z kuchynskej linky sa niečo pomaly sypalo, koreničky boli porozbíjané po zemi a dvierka na skrinkách sa kýmacali v pántoch. Miestnosť plnila štipľavá aróma plná múčnej hmly, ktorá dráždila v nose i na jazyku.
Potiahol nosom a so slzami na krajíčku vkročil dnu. Mamy, ktorá by lamentovala nad neporiadkom, nebolo. Nikde ju nepočul. Mohla byť ešte v komore. Rozbehol sa okolo stola ku schodom vedúcim pod podlahu.
Ďaleko sa nedostal.
Pošmykol sa a len tak-tak, že nespadol, v poslednej chvíli sa zachytil jednej zo stoličiek. Dlho sa ale neudržal a padol na podlahu. Na prstoch pocítil niečo lepkavé. Ako v tranze zodvihol ruku a nechápavo na ňu pozeral. Mal ju celú tmavočervenú. Pochopil, načo sa pozerá, až potom ako mu z prsta stiekla prvá kvapka.
Sklonil pohľad a zbadal, že sedí v mláke krvi. Strach ho ovládol, údy zmeraveli. Omámene sledoval krvavé stopy, mierili k schodom a komore pod nimi. Cestou zanechali otlačky na otvorených dvierkach od mrazničky i na sekáčiku na mäso, ktorý ležal neďaleko.
A vedľa nej zbadal odťatú mackovu ruku.
Peťo zatajil dych. Labka sa hýbala. Húževnate sa plazila po parketách, kúsok po kúsku. Pazúry sa zatínali do dreva až to škrípalo. Trvalo dlho, kým zistil, kam sa snaží dostať. Potom už bolo neskoro, zmizla v tme pod schodami. Na okamih zastal čas. Nič sa nesypalo, nič nehýbalo. Chlapec nerozvážne nasledoval labu a vydal sa ku schodom.
Stupil na prah a drevo zavŕzgalo.
Znehybnel. Najradšej by ztuhol tak, aby ho nebolo vidieť ani počuť. Pristihol sa pri myšlienke, že zutečie, ale vchodové dvere mu prišli strašne ďaleko.
Zvuk náhle ustal.
Toto ticho bolo nové a desivejšie ako všetko ostatné, čo Peťo videl a počul. Toto bolo horšie, lebo tajilo dych a načúvalo. Potom sa zvuk vrátil. Silné vrčanie nasledovalo zúrivé cupitanie. Peťo vedel, že macko si prichádza po neho. Nerozmýšľal, na päte sa otočil a utekal preč. Neónka doslúžila a so zvláštnym syčaním zhasla. Miestnosť sa ocitla v tme, ale zvuk sa stále blížil. Napriek tomu sa nevzdával. Horúčkovito hmatal pred sebou a snažil sa po pamäti dostať von. Zavadil o zárubňu, ktorá viedla do haly. Nestihol sa pozviechať. Pocítil mackov dych na tvári a pri uchu počul brblavé vrčanie.
Všetko stíchlo, mľaskol nieči jazyk.
Chlapca zhltla tma.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.