Ohnivé pero Q2 2014: Hygienický problém

Ohnivé pero

Všetko stíchlo. Okolo sa rozprestrela tma.

Ruka mu prekvapením oťažela, padla popri tele aj so stíchnutým strojčekom na holenie.

Pred očami mu stále visel vycivený pohľad spoza zrkadla – tenké okuliare zakrývali vypúlené, večne prekvapené oči; vyblednutá koža oblepená okolo mäsitej tváre; čeľusť drzo škeriaca sa na svet; plavá štica preriednutých vlasov ukazovala svetu parádne ušká svedčiace viac menšiemu slonovi, ako chlapovi.

„Doriti,“ zahuhňal exotický hlas.

Niečo zarachotilo a padlo na zem. To sa chlapík snažil predrať z potemnenej kúpeľne na svetlo a svojím nemotorným telom bral všetko, čo mu skočilo do cesty. Len čo sa dvere do chodby roztvorili, rozpleštil sa na koberci – viac široký ako dlhý. Holiaci strojček ako baleťák odskáckal na vandrovku, pričom za sebou nechával na pamiatku súčiastky.

S fučaním sa pozbieral a svižným krokom hrocha sa razom ocitol na ušmudlanej verande len tak s uterákom okolo pása. Pestovaný pupok previsnutý ponad pás sa vrtel vo veselom rytme lambády. Tvár mu ostala sčasti zarastená, pravé líce a časť brady sa červeneli po čerstvom oholení.

Mrkol očkom na ulicu, kde vládol veselý chaos plný pološialených ľudkov pobiehajúcich krížom po ceste, áut trúbiacich im na pozdrav či navzájom si kriviacich nárazníky. Nik ani pohľadom nezavadil po chlapíkovi, čo sa polonahý márne mocoval s hlavným ističom – ten nie a nie naskočiť. Pri tom fyzickom vypätí sa mu uterák odvinul z pása a mľandravý zadok sa od radosti, že konečne uvidel svet, usmieval do ulice.

Namrzený sa ohliadol za seba, k tomu hurhaju, čo panoval v meste. Nevšimnúc si stratený uterák, sa pomaly kymácal k ceste, kde ho ťahala zvedavosť. Ľudia si začali ukazovať jeho smerom: ženy jačali a odpadávali; chlapom sa v očiach zračil úžas, u niektorých rešpekt či des; deti sa nechápavo túlili k starším, naťahovali ruku k čudnej veci a pýtali sa ich, čo to je.

Už stál v pozore na ulici, pred všetkým tým človečenstvom, keď si uvedomil svoju nahotu. Zháčil sa na sekundu – sledoval strnulým, zahanbeným pohľadom vyjavené zraky svojich spoluobčanov: Ako debilne musí vyzerať s napoly oholenou tvárou!

Márne sa strachoval o verejnú mienku, všetok ľud sa pozeral niekam ďaleko za jeho súdkovitý chrbát. Otočil sa aj on čelom vzad, predsa len zadkom k nim sa cítil menej trápne, a zároveň sa túžil oboznámiť s čudom, čo spôsobilo ten chaos.

Pol oblohy, možno aj trošku viac, zahatala obrovitánska, šedá konštrukcia. Temný tieň vrhala na mesto pod sebou, nehlučne bzučala, až mu brnelo v nohách (alebo to bola triaška z toho, že mu fúkalo do rozkroku?).

Chlapík zažil deja vú: „Toto som už niekde videl!“

Myseľ na rozdiel od mľandravého tela bola zvyknutá pracovať na plné obrátky. Zatiaľ čo jedna časť hľadala spomienku, druhá si uvedomovala súvislosti – tie zvláštne signály, ktoré zachytilo ich vesmírne centrum za posledných pár dní musí mať súvis s tým, čo mu práve viselo nad domom.

V tom mu na rozum prišlo, kde to už videl. Cítil sa ako vyblednutý a pribratý Will Smith vo filme DEŇ NEZÁVISLOSTI. Spadnutá sánka prezrádzala, čo s ním spravil ten objav – myslel na všetkých tých posmievačov, čo si robili žarty z jeho záľuby v sci-fi komiksoch, ktorým venoval svoje voľné večery.

„Prišelcov nemôžem predsa privítať len tak, spola oholený,“ vykríkol sám pre seba, zatiaľ čo okolo neho sa spievali modlitby, matky si s prestrašenými deťmi zúfali a neveriaci zmätene bľabotali.

Vrútil sa do domu rozhodnutý nič nenechať na náhodu. Nahodil sa do svojho primalého, o to viac extravagantného maturitného obleku. Vystrojený ako karikatúra pasáka sa preplietal ulicami plnými ľudí a vyprázdnených áut. Telo prekvapené fyzickou aktivitou vydávalo zvuky parnej turbíny a spotrebovávalo enormné množstvo CO2.

Namieril si to k prvému holičstvu, ktoré stretol po ceste do centra. Staré oceľové dvere ho za seba nepustili, hoc do nich trieskal celou silou. Ponáhľal sa ďalej trúsiac nadávky na lenivých holičov, čo sa flákajú počas pracovnej doby kade tade.

Za pár chvíľ sa ocitol na prahu starej brány, nad ktorou sa čnel nápis „holičstvo“ ledva viditeľný spod zaschnutých vtáčích hovienok. Teraz tam však ani jedného holuba nebolo, zdrhli pred prichádzajúcim tieňom. Vstúpil do dusna takmer opustenej miestnosti. Inštinkt ho nesklamal – stará zošuverená kôpka kostí a mäsa, obalená v rapavej koži, bola učupená v kúte. Hrubočiznými okuliarmi lúštila drobné písmenka nadpisov v ranných novinách.

Musel mu položiť ruku na plece, inak by ho starec hluchý ako poleno nezaregistroval. Znalý pohľad holičových bystrých očí bez slova pochopil, na čo sem prišiel. Vyceril na svojho zákazníka všetky tri zuby a vysušeným palcom mu pokynul, aby si sadol do koženkového kresla smrdiaceho pitralonom.

„Klasicky britvou dohladka?“ zašušlal starký.

Chlapík prikývol a obsadil svoj dočasný trón. Holič sa nenechal rušiť ruchom, čo spôsobil prílet votrelcov (najmä preto, že nič nepočul, o nič sa nestaral a zo zásady nevychádzal zo svojho holičstva, ak nemusel), spokojne si našľahal penu a profesionálne ju fľochol do zákazníkovej tváre. Ostrá britva neomylne dokončila to, čo holiaci strojček ráno začal.

Chlapík oholený a smradľavý od lacnej kolínskej, nechal na stolíku dvojnásobok ceny a rozbehol sa (nakoľko to len bolo v jeho prípade možné) do sveta privítať vesmírnych cestovateľov. Na ulici už začul vrčať helikoptéry, ktoré prelietavali popred vznášajúcu sa opachu akoby sa hrali na návnadu.

„Čo pre boha nevideli ten film,“ mrnčal si popod nos, pričom ledva chytal dych, ale nezastavil svoj beh rýchlosti 5 km/h.

Konečne sa dovalil na hlavné námestie, ktoré bolo plnšie ako počas návštevy Jána Pavla II. Zvedavý ľud vyvracal hlavy do hora a sledoval divadlo na stále viac sa zahusťujúcej oblohe. Okolo chlapíka to šumelo tisíckami hlasov, vrčali motory prichádzajúcej armády, hasičov a policajných áut, no nevenoval tomu priveľa pozornosti.

Posledné sily obetoval na to, aby sa vyšplhal na televízny voz, ktorý parkoval pred davom. Plechy vysielacej dodávky sa na protest preliačili do vnútra, ale udržali ho. Spokojne sa vystrel v celej svojej výške (a šírke) a niektorým bližšie stojacim zavadzal vo výhľade. No dav bol tak rozrušený, že ho nechali na pokoji. Chlapík venoval ľuďom široký úsmev, aj keď ho celé námestie ignorovalo.

„Konečne viem, ako sa cítia rockové hviezdy,“ pomyslel si spokojne.

Z neba sa ozval neznesiteľný rachot. Obzrel sa ponad plece, aby uvidel, ako sa čierne teleso otvára a vystrkuje zo svojich útrob žeravý sosák. Všetko sa ako na rozkaz ponorilo do nehybného ticha, len náš hlavný hrdina sa škeril o stošesť – veď bol predsa na hladko oholený, ako sa sluší.

„Poznám to,“ povedal si sám pre seba, nespúšťajúc zrak z neba, stále čelom k davu (predsa nech je on tým, komu budú patriť posledné pohľady ľudu).

Sosák sa rozžiaril ešte viac a vtedy sa to stalo. Tentoraz sa už necítil ako Will Smith, ale ako ten pes, čo by mal ujsť pred prichádzajúcim plameňom. No on nebol pes, lež tučko, čo sa dočkal zadosťučinenia.

„Ja som mal pravdu!“ zachechtal sa nepríčetne, ako sledoval ohnivý lúč valiaci sa na zem, „Kto je tu teraz pre vás sci-fi blázon?“

Potom nasledovala obrovská páľava, žiara, kam sa len oko pozrelo a tlaková vlna, čo zmietla hlavné mesto z povrchu zemského.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

13. októbra 2014
Peter Kalva