 |
Miestnosť sa čupila v slabom svetle, tmavá nábytkom aj farbami stien. Sedeli v nej dvaja muži – jeden uvoľnený, vekom starší a druhý zhrbený pod ťarchou únavy, očividne študent univerzity.
„Poslali ma za vami, aby sme sa spolu k niečomu dopracovali,“ ozval sa postarší, navonok seriózny pán.
Mladík sediaci za plechovým stolom sa okúňal, bolo na ňom vidieť vyčerpanie a nechuť pokračovať v rozhovore, ale chcel to mať už za sebou: „Mám už po krk toho vypočúvania. Sedím tu celý deň, striedate sa pri mne jeden za druhým ako pri starej kurve a kladiete mi dookola tie iste otázky. Už som povedal všetko, čo viem a fakt nemám chuť tu tráviť už ani minútu. Nemáte dôvod ma tu držať, tak ma pustite!“
„Ani ja by som tu radšej nesedel,“ odvetil pokojne, „preto navrhujem – poďme to uzavrieť! Povedzte mi všetko tak, ako sa to naozaj stalo!“
Nezvyčajný kľud sálajúci z muža povereného ďalším výsluchom zapôsobil expresne na vypočúvaného, ktorý sa triasol nervovým vypätím. Sám seba sa v duchu pýtal, čo vlastne videl a čo chce povedať. Zdalo sa mu, že nemá zmysel hrať naďalej divadlo, nik jeho báchorkám neveril. Tak sa rozhodol vyklopiť zo seba všetko, čo ho napadalo v súvislosti s prípadom – akokoľvek absurdné sa mu to zdalo.
„Nestalo sa aj vám niekedy,“ spustil zadŕhavo mladík tichým, neistým hlasom, „že ste len tak na ulici známu tvár – niekoho, koho dobre poznáte, len akoby bol o niekoľko rokov, či desaťročí starší?“
Jeho slová nemali žiaden negatívny účinok, tak pokračoval smelším tónom: „Mne sa to občas prihodilo. Nikdy som sa im neprihovoril – pripadalo mi to divné. A krom toho to boli vždy len také kradmé stretnutia, jeden rýchly pohľad a dotyčný sa stratil z môjho zorného poľa. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal.“
„Prečo práve dnes sa nad tým zamýšľate?“
„Viete, niečo také sa mi prihodilo aj minulý týždeň. Práve som šiel z obchodného centra na nábreží a vtedy sa proti mne vyrútil ten chlapík aj s ruksakom. Nevedel som si ho zaradiť, ale musel som ho poznať. Ničím nezvyčajný typ, ani neviem, prečo som si ho všimol, nie to zapamätal. Jednoducho prebehol okolo mňa rovno do nákupnej pasáže.“
„Asi vás predsa len niečím zaujal, keď mi ho tu tak popisujete.“
„No okrem tých jeho divých očí to bol ešte nepríjemný pocit. Niečo ako keď idete na prvé rande s dievčaťom, ktoré strašne chcete, ale bojíte, že pre ňu nie ste dosť dobrý. Také mraučanie v bruchu.“
Vypočúvajúci sa uškrnul, no nič nepovedal. Pohľadom vyzval mladíka, aby pokračoval.
„No bol to ten muž zo správ. Ten, ktorého hľadala polícia – vraj pripravuje so svojou skupinou atentát niekde v našich končinách. Jeho fotka sa objavila vo všetkých novinách a večerných správach. Podľa informácií od tajných mal v pláne útok na veľmi frekventovanom mieste. Tak som okamžite nahlásil, že som ho videl, aj keď len úkosom.“
„Okamžite?“
„No,“ zneistel mladík, „až tak okamžite to nebolo. Zhruba po dvoch dňoch, keď som sa s tým nechtiac zveril sestre. Tá ma dokopala k tomu, aby som ho ohlásil.“
„Takže vy ste ho ani nechcel udať?“ zapochyboval starší muž.
Vypočúvaný sa nezdržal kriku: „Veď som ho udal. Občianska povinnosť splnená, tak čo po mne viac chcete!“
„Oznámili ste to na príslušných miestach deň pred vykonaním atentátu,“ citoval strojovo, „Uvedomujete si, že keď by ste to nahlásili včas, mohlo sa tomu predísť. Teraz máte na svedomí 27 mŕtvych a niekoľko desiatok ranených. Ešte stále si stojíte za svojím tvrdením?“
„Áno, stojím. Dokedy mi to budete pripomínať? Od rána nič iné ani nepočúvam. Myslíte, že ma to neserie? Odkiaľ som mal vedieť, že to bol naozaj on?“
„Je tu ešte jedna veľmi zvláštna okolnosť. A to, že v čase, keď ste mali dotyčného vidieť pri obchodnom centre na nábreží, sa práve on zdržiaval na opačnom konci Európy.“
„Pche, to môžem povedať aj ja!“
„Môžete, len či aj vy budete mať také nepriestrelné alibi ako on. Mám na mysli konkrétne spoločnosť spriatelených tajných agentov, ktorí nám potvrdili, že sa v tom čase v našej pohostinnej krajine ani neukázal.“
„Prečo ho potom hľadal polícia, ak ste ho tak úspešne sledovali?“
„Až tak úspešne ho nesledovali – podarilo sa mu stratiť.“
„Tak potom nemá alibi, lebo sa vám stratil a vyhlásili ste celoeurópske pátranie. Sám ste sa teraz zamotal,“ potešil sa študent svojou pohotovou dedukciou.
„Celoeurópske pátranie bolo vyhlásené ešte pred tým než sa stratil – preventívne. Spravodajskými hrami vás však nebudem teraz nudiť.“
Mladíkovi klesol hrebienok, no nevzdával sa: „Možno sa mu niekto tak veľmi podobá, a ten sa práve vtedy promenádoval po nábreží.“
„To by bola naozaj nezvyčajná zhoda náhod, nemyslíte? A keby to aj bola nejakým zázrakom pravda, mali by sme tu desiatky, ak nie stovky udaní. No dostali sme ho len od vás. Ďalšou vecou je kamerový záznam z centra. Pozreli sme si deň, keď ste mali stretnúť nášho teroristu. A výsledok! Nik ani omylom podobný sa tam nenachádzal, za to vy áno. Na sekundu presne, ako ste popisoval vaše stretnutie. Hádam ste nevideli ducha?“
„Chcete zo mňa urobiť blázna?“ vybrechol zničene.
„Nie, chcem vám pomôcť,“ zahrmel vypočúvajúci, „ak nebudete spolupracovať, potom ďakujte hlavne sebe samému, keď sa o vašu riť budete deliť so spoluväzňami!“
„Povedzte mi, čo chcete odo mňa počuť,“ kričal plný zúfalstva, „a ja vám to poviem. Len ma už pustite, preboha!“
„Rád by som vás pustil, ale to nie je v mojej kompetencii. Poviem vám však niečo iné – ak budete trvať na svojej verzii, nik vám neuverí a domov sa tak skoro nedostanete.“
„Tak mi uverí sudca, preboha,“ zaujúkal, „žijeme predsa v právnom štáte!“
„Tak to ste asi jediný, čo tomu verí!“ uškrnul sa starší a ešte viac sa rozvalil na stoličke.
„Ale ja som predsa nevinný – urobil som všetko tak, ako to vyžaduje zákon.“
„Prokurátor práve spisuje žalobu. Podľa nej ste minimálne spolupracovník nášho atentátnika, ktorý sa rozhodol vyhodiť do vzduchu nákupné centrum. A udali ste ho len zo zištných dôvodov, na poslednú chvíľu. Nemyslím, že to nechá sudcu na pochybách, čia vina to bola. Ja vám však verím a chcem vás z toho dostať.“
„Vážne?“ zamrmlal sarkasticky mladík.
„Hej! Viete, nie je náhoda, že tu sedím. Len čo som sa o vás dopočul, sám som požiadal políciu, ktorá vás už dávno odsúdila, aby mi povolila toto stretnutie. Možno si to stále neuvedomujete, ale to, čo ste videl, nebol skutočný muž, ale jeho projekcia.“
Študent nechápavo čumel na hovoriaceho, preto dodal vysvetlenie: „Obraz z budúcnosti, niečo, čo sa potom reálne stalo, len o pár dní neskôr.“
„Vy ste magor!“ zavrčal.
„Magor, čo dáva možnosť vyhnúť sa súdu.“
Nechal svoje slová vyniknúť vo vydýchanom vzduchu.
„Niekoho, ako ste vy, potrebujeme do svojich služieb,“ dokončil.
„Čo preto musím spraviť?“ ozval sa s malou nádejou vypočúvaný, celý vyplašený.
„Umrieť!“
Študent zbledol.
„Nie naozaj, ale na papieri,“ dodal zmierlivo starší.
„A ak nechcem svoj život tak radikálne meniť?“
„Tu nestojí otázka, či chcete alebo nie – život sa vám zmení tak či tak, len sa musíte rozhodnúť, či pričňa v Leopoldove je tou lepšou voľbou.“
„A čo sa so mnou stane, až by som fiktívne umrel?“
„To je presne ako so smrťou skutočnou – dozviete sa to, až bude po tom,“ zachechtal sa dobromyseľne.
Mladík pochopil, že rozhovor končí: „Asi veľmi nemám na výber,“ precedil pomedzi zuby a nesmelo prikývol na znak súhlasu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.