 |
Ručičky vreckových hodín stáli. Znova, v rovnaký čas, rovnaký deň. Výročie úmrtia jeho starých rodičov. Týždeň po jeho narodeninách.
Daniel pozeral cez okno, ako každý deň tesne pred koncom vyučovania. Zvyšný čas trávil kreslením do skicára, či písaním básní. Zazvonilo. Nadšene vstal a balil si veci. Veľmi rýchlo poklesol. Hlasne si vzdychol a pokrčil ramenami. Obzrel sa po spolužiakoch. Ich nadšenie pretrvávalo.
Vybral vreckové hodiny. Stále sa nehýbali. Spomenul na svojich starkých. Rád na nich myslel. Prešlo päť rokov, odkedy zahynuli. Mal iba desať, o svojich rodičoch vedel málo. Oslávil pätnásť rokov, končil základnú školu. Najprv sa tešil, potom sklesol.
V škole pre neho pripravili večierok, ktorého sa nevedel dočkať. Než naň dorazil, prepadli ho pochybnosti. Privítali ho kamaráti, zabávali sa rôznymi hrami, po čom vždy túžil. Nech sa akokoľvek snažil, nebol to dostatok.
Nešlo iba o chýbajúcich starkých. Cítil sa tak vždy. Dostával dary, prežíval úžasné zážitky, ako malý mal frajerku a napriek tomu ho nič z toho nenapĺňalo. Čosi v jeho živote chýbalo. Dan to nedokázal identifikovať.
Čiastočné naplnenie pociťoval iba s nimi, so starkými. Držal sa toho, myslel na nich, nič nepomáhalo. Z toho dôvodu sa prestal snažiť. Zakaždým však nejaké sklamanie prišlo. Nedokázal si veci naplno vychutnať, či zamilovať.
Usadil sa na schody pred detským domovom. V tento deň mu nechávali toľko priestoru, koľko potreboval. V rukách stískal vreckové hodiny tuho, až pocítil bolesť. Hodinár netušil, čo je s nimi v neporiadku. Otvoril ich. Ručičky boli naďalej zamrznuté. Možno sú absolútne v poriadku, iba im nerozumie. Máločomu v tomto svete rozumel. Neskutočné. Čím viac na hodiny hľadel, tým viac sa mu krútila hlava. Nie, krútil sa samotný ciferník.
Dan sa zhlboka nadýchol. Nedíval sa viac na čas. V rukách zvieral kompas. Ako si to mohol celé tie roky nevšimnúť? Transformácia prišla nečakane, najmä však pomaly. Rozhodne vstal a zamieril k dverám. Musí prísť na koreň problému. Tento rok porozumie významu hodín a ich státiu. Naťahoval sa ku kľučke. Nezaregistroval, kedy sa ich vôbec dotkol a otvorili sa. Zvraštil tvár.
„Zvláštne,“ pošepol a vošiel dnu. Schody bral po troch. Začul krik, ktosi na neho volal. „Za chvíľu!“ Musel vytrvať, kým bol naisto rozhodnutý. Jeho pevná vôľa zakaždým vydržala tak dlho, ako jeho radosť.
Spod postele vytiahol starú šperkovnicu. Jediná pamiatka, ktorá sa po starkých zachovala. Opatrne ju otvoril. Robieval tak pomerne často, preto ostal sklamaný. Prečo by práve dnes mal objaviť niečo nové? Neprestával sa mračiť. Kompas vibroval, ručičkou mykalo. Očakával, že sa pod toľkým tlakom rozpadne.
Dotýkal sa prvých predmetov. Obracal ich medzi prstami, poriadne si každý jeden prezrel. Musí zmeniť taktiku. Opatrne všetko vysypal na posteľ, rovnomerne rozložil a premýšľal. Skontroloval kompas, ktorý bol znova hodinami. Súhlasne prikyvoval. Musel konať správne.
Tento raz predmety skúmal. Pokúšal sa ich otvoriť, dlhšie sa na ne díval, pokladal ich na slnko, skrýval do tmy. Najviac ho zaujala starkého tabatierka. Pousmial sa. Nikdy nerozumel, prečo ju nosí, vôbec vlastní. Nikdy nefajčil, aspoň čo si spomínal. Možno išlo o starý zvyk. Rovnako ho zaujal starkej medailón. V živote ho na nej nevidel. Vyzeral veľmi zachovalo, musela sa oň starať. Zreničky sa mu nadšením rozšírili.
Oba predmety k sebe prisunul. Otvoril ich. Z tabatierky vypadol kus papiera, v oválnom medailóne sa zasekával menší kľúč. Privrel oči. Bránil sa slzám, ktoré ho pálili. Veľmi ich ľúbil. Boli pre neho všetkým, oni jediní ho napĺňali životom, ktorý mu tak veľmi chýbal. Momentálne to cítil znova, aspoň na chvíľu. Neuveriteľné.
Odhodlal sa ich tajomstvá objaviť, porozumieť. S nadšením začal roztvárať papier. Pozastavil sa. Prečo mu o tom nepovedali skôr? Nie. Nesmie takto zmýšľať. Ak mu niečo tajili, iba pre jeho dobro. Určite.
Rozprestrel papier a dúfal v niečo úžasné, neuveriteľné. Prázdno. Dan sa rozzúril. Mal toho plné zuby. O čo sa snažili? Rukami sa oprel o kolená a zhlboka dýchal. Krútil hlavou. Musí niečo so svojim temperamentom robiť. Puberta-nepuberta, nie je malé decko. Papier vzal znova.
Mýlil sa. Použili naň veľmi slabý atrament. Pribehol k oknu. Po dotyku slnečného lúča s papierom atrament zosilnel. Pootáčal ho. Zápisky boli na oboch stranách. Mapa a znak v tvare pávieho pera zasadeného do brka. Bol nádherný, vo farbách musel byť ešte krajší. Končekmi prstov sa ho dotkol.
Stál na mieste, ktoré nepoznal. Všetko okolo neho dýchalo chaosom. Okolo neho behali ľudia, ale aj bytosti, ktoré nepoznal. Kamsi utekali.
„Musíte ho vziať. Ubránime vás,“ dychtila mladá svetlovlasá žena. V rukách držala bábätko. Podávala ho svojim rodičom, Danielovým starkým.
Matka ju pobozkala na čelo. „Nemôžem to urobiť.“
„Už sme o tom diskutovali.“ Pribehol k nim muž, Danov otec. Do rúk starkého vkladal medailón s kľúčom. „Sme rytieri, zaviazali sme sa našu ríšu brániť.“
„Nebude sa môcť vrátiť,“ pokračovala starká. „Nie, kým…“
„…bude jeho krv nažive,“ doplnila matka v striebornej zbroji. „Zakliala nás všetkých. Niekto ju musí poraziť. Ak nie my, príde ktosi iný. Musíme to skúsiť, ale iba v prípade, že je náš syn v bezpečí.“ Nahla sa k nim. „Ani sa len nepokúšajte zomrieť skôr, aby sa mohol vrátiť.“ Dieťa pobozkala a spolu s manželom sa otočili k zámku s veľkým množstvom dlhých a špicatých veží. Dan si až vtedy všimol citlivé body brnení popri ich lopatkách. Obaja mali krídla, začali ich rozprestierať.
Pozrel na starkých. Bežali k akémusi portálu, aj s malým Danom v náručí. „Raz sa vrátiš,“ šepol starký a vošli do sveta ľudí.
Slzám sa viac neubránil. Dan tušil dôvody úmrtia jeho starkých. Niekto im to spôsobil zámerne. Papier s nákresom mapy nechtiac skrčil. V jeho ceste to neprekážalo. Presne vedel, kam musí zamieriť.
Vytratil sa ešte počas večera. Vyhovoril sa na zber lístia pre umelecký projekt do školy. Pobavilo ho to. Nasadol na autobus a za pár hodín stál v cieli. Chata, kam ho brávali na víkendy. Nachádzala sa hlboko v lese, kam nik nechodil. Začínal mať dojem, že v tom malo prsty čosi viac.
Zastavil sa priamo pred dverami, ktoré mal vždy zakázané. Konečne rozumel. Spod goliera vybral medailón. Vypadol z neho kľúč. Dan trpezlivo čakal. Kľúč sa pri dotyku s jeho kožou začal zväčšovať. Vložil ho do zámky a otvoril.
Ocitol sa pred portálom, skrz ktorý ho zachránili. Díval sa na cestu do skutočného domova. Usmieval sa. Prešiel cez prah na čistinku s jazerom a lesom. Klesol na kolená, plný bolesti. Zhlboka dýchal, zatínal zuby.
Rozprestrel krídla.
Daniel prestal byť sám. Spomedzi stromov vyšli rôzne bytosti, s krídlami, rohami, pazúrmi, farebnou pokožkou, či chvostmi. Srdce sa upokojilo, bolesť odišla. Rozosmial sa. Pocítil pokoj, aký za celé roky nepoznal.
Bol doma.
„Kto si?“ vykríkol chlapec s rohami a žltou kožou.
„Daniel.“
„Daniel kto?“ zasyčal pomedzi zuby okrídlený muž.
Spod goliera vybral medailón. Žiaril. Na povrch vystúpilo pávie pero zasadené v brku. Vo vnútri sa vykreslili dve fotografie. Otec a mama. Nemusel odpovedať. Neznáme bytosti po nazretí na ich tváre pochopili viac, než bol Daniel schopný. Zatiaľ.
„Vitaj doma, Daniel,“ vyslovil muž, tento raz so spokojným úsmevom. Z pošvy po jeho boku vytiahol meč a podával mu ho. „Pridáš sa k našej rebélii, Dan?“
Zaváhal. „Moji rodičia by tak urobili?“
Muž sa zasmial. „Tvoji rodičia tak urobili už dávno. Viedli nás.“
Daniel meč prijal. Doširoka sa usmial. „Povediete ma?“
„Až do konca.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.