 |
Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo to náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať nedal. Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov. Oni boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho. Skupinka štyroch z nich práve rozbíjala staré motorové vozidlo, v ktorom sa skrývala pekne vyzerajúca, aj keď poriadne otrhaná žena. Asi by som mal držať hubu, s oblečením som na tom tiež nebol práve najlepšie. Jeden z mutantov vytrhol dvere. Žena kričala. Musím niečo urobiť, hovoril som si. Ale štyria boli priveľa. Kričanie ženy ma iritovalo. Vedel som, čo s ňou mutanti spravia skôr, než ju zaživa zožerú. Nič z toho nebolo pekné.
Vybehol som spoza rohu.
„Hej! Nemáte chuť aj na niečo väčšie?“
Bol to blbý nápad. Radiáciou deformovaní jedinci sa na seba pozreli a niečo nezrozumiteľné zachrčali. Dvaja z nich sa rozbehli mojim smerom mávajúc zaostrenými, už na pohľad ťažkými kusmi kovu. Opäť som sa skryl za roh a rýchlo vyšplhal po členitom múre na prvé poschodie. Mutanti prebehli popod mňa netušiac, kam som zmizol. Musel som byť veľmi ticho. Boli síce sprostí ako štangľa, ale zmysly mali lepšie než ja. Žena stále kričala. Podľa všetkého to nevzdala a snažila sa aspoň trochu bojovať. Proti dvom naraz nemala šancu. Možno ani proti jednému. Tí hajzli boli neuveriteľne silní. Prebehol som po obhorenom tráme, vyskočil z diery v stene na druhej strane budovy a efektným kotúľom stlmil pád. A to mi vždy hovorili, že gymnatisku v živote nevyužijem. Zmutované ksichty po mne hodili očkom. Doslova. Normálne si vyrvali po jednom oku z hlavy a hodili ho po mne. Prečo? V poslednej chvíli mi to došlo. Rýchlo som sa uhol prúdu horúcej tekutiny tryskajúcej z odhodených očí. FUJ! Jeden z nich sa rozbehol proti mne mávajúc veľkým kusom dreva. Odopol som z boku mačetu a rozbehol sa proti nemu. Ešte než som sa mu uhol a v behu ho sekol do slabiny pod stehnom, stihol som si všimnúť, ako mu dorastá oko. Človek by povedal, že si po čase zvykne aj na takéto veci, ale mutácie spôsobené radiáciou ma stále dokázali prekvapiť. Začul som kroky zvyšných dvoch. Dochádzal mi čas a posledný zo štvorice stále ťahal ženu za plavé vlasy. Vedel som, čo musím spraviť. Neprestával som utekať. Uhol som sa úderu pravačkou. Tento aspoň nemal žiadnu zbraň. Rozohnal som sa mačetou a presekol cop vlasov. Druhou rukou som medzitým hodil na zem podomácky vyrobenú dymovnicu. Fungovala okamžite. Schmatol som ženu za ruku.
„Bež!“ zakričal som ešte, ale nebolo treba. Žena, hoci poriadne vystrašená, okamžite pochopila a rozbehla sa so mnou.
Utekali sme hodnú chvíľu, no prenasledovatelia nám boli stále v pätách. Žena mala nečakane dobrú výdrž. Ja som už nestačil s dychom.
„Ne-vlá-dzem,“ vypadlo zo mňa. Mal som chuť zastať na mieste a nechať sa zaživa stiahnuť z kože. Však ona by ujsť stihla.
„Už len kúsok,“ vydýchla. Utekal som ďalej. Mutanti nás dobiehali. Náhle ma moja nová spoločníčka potiahla za rukáv a ukázala na nenápadnú stavbu kúsok od nás. Vbehli sme dnu. Rýchlo zabuchla dvere a zatiahla závoru.
„To ich chvíľu zdrží,“ vysvetlila a začala sa predierať kopou podozrivo vyzerajúceho odpadu.
„Poď,“ zavolala. V kope bola chodbička akurát pre jedného človeka. Chvíľu som šiel po všetkých štyroch, potom som sa plazil. Vyšiel som v pomerne zachovalej miestnosti. Na dlážke sa povaľovali veľké kusy betónu. Žena sa zaprela do jedného z nich.
„Pomôž mi!“
Pristúpil som k nej a tiež som sa zaprel. Spoza kopy šrotu sa ozývalo silné trieskanie na dvere. Dlho nevydržia. Betón sa pomaly posúval, až odhalil úzku šachtu s rebríkom. Žena išla prvá. Ja hneď po nej. Chvíľu som sa mordoval, aby bola naša úniková cesta opäť ukrytá pred zvedavými očami. Zliezli sme dolu.
„Dáš si niečo?“ opýtala sa na privítanie, keď zapálila sviečku postavenú v kúte malej miestnosti. Z obhoreného kredenca vybrala dve konzervy s mäsom.
„Veľa tu toho nemám, ale niečo sa nájde. Musíš byť hladný. A smädný,“ hovorila, zatiaľ čo na stôl položila fľašu s vodou. Musel som ju obdivovať. Veľa nechýbalo a bola by zaživa zožratá štyrmi zmutovanými magormi. To by poriadne vystrašilo aj najsilnejšieho chlapa. A napriek tomu mi tu ponúkala konzervované mäso a vodu, ako keby som len prišiel na obyčajnú návštevu. Akoby sa niečo také stávalo každý deň. Vlastne, možno sa aj stáva.
„Ďakujem,“ odpovedal som a napil sa. Naozaj som bol poriadne smädný. „Ja ďakujem. Keby si neprišiel…“ na chvíľu sa odmlčala, „postaviť sa štyrom naraz, to chce poriadnu odvahu.“
„Skôr poriadnu dávku hlúposti. Toľko vecí sa mohlo pokaziť…“ „A napriek tomu si sa o to pokúsil. Ďakujem,“ usmiala sa. Vážne sa usmiala? Po tom všetkom? Jej nervy by som chcel mať.
„Čo máš v pláne teraz?“ opýtala sa.
„Vlastne ani nemám plán. Chodím z mesta do mesta a snažím sa nájsť aspoň zbytky civilizácie. Ty si prvý živý človek, ktorého som stretol po veľmi dlhom čase.“
„Ako dlho tu plánuješ ostať?“
„Pár dní, možno týždňov, podľa toho, aká bude situácia.“
„A aká je situácia teraz?“
„Lepšia ako som dúfal,“ usmial som sa. Neviem sa usmievať. Nevydesilo ju to. Asi to nebolo až také hrozné. Pozrel som na hodinky. Bolo už neskoro.
„Mohol by som tu prespať?“ opýtal som sa.
„Isteže. Mám tu dve postele. Pre prípad, že by prišiel niekto, ako si ty.“
„Vďaka. Ráno tu budeš?“
„Až poobede. Doobeda učím decká v škole.“
„Ja mám v práci zrovna voľno. Ale prídem až poobede. Vo dvojici sa to ťahá lepšie.“
„Budem sa tešiť,“ povedala, zatiaľ čo som zaspával.
Zobudil som sa vo svojej posteli. Zložil som z hlavy VR systém a vypol počítač. Kuchyňa zaregistrovala moju požiadavku na ľahkú večeru. Prešiel som do obývačky. Televízor sa zapol, len čo senzory vo dverách potvrdili moju prítomnosť v miestnosti. Inteligentný systém prepol na spravodajský kanál. Práve mali v štúdiu šéfredaktora známeho herného portálu. Sadol som si. Robot mi priniesol objednanú večeru priamo na kaviarenský stolík. Zahryzol som do rožka so syntetickou salámou a započúval sa do programu.
„Aká je podľa vás úloha videohier v dnešnom svete? Nakoniec, máme takmer dokonalú spoločnosť, veľké problémy zmizli. Lietame do vesmíru, hladomor neexistuje, chudobná vrstva detto. Prečo ľudia stále potrebujú videohry, keď už netreba utekať pred náročnou a stresujúcou každodennou realitou?“
„Viete,“ odpovedal šéfredaktor, „to je práve ten bod, v ktorom sa mnoho ľudí mýli. Videohry svoju funkciu nikdy nezmenili. Stále sú tu okrem iného aj preto, že ponúkajú niečo iné, ako je bežná, každodenná realita. Áno, máme zážitkové plavby, zábavné parky, vesmírnu turistiku. Ale ľudská myseľ potrebuje riešiť problémy. Potrebuje obmedzenia. Inak stratí zmysel existencie. No a videohry to ľuďom stále ponúkajú.“
„Čo hovoríte na hráčov, ktorí odstraňujú zo svojich herných systémov bezpečnostné poistky?“
„Je to veľmi nebezpečná aktivita, ktorú rozhodne neodporúčam. Nie je to iba nelegálne, ale aj život ohrozujúce. Každé vážnejšie zranenie, ktoré sa vám stane v hre, si môže mozog vsugerovať a vytvárať jeho reálne symptómy. Dávajte si pozor!“
Niekoľko modrín a škrabancov na jeho pravej ruke, ktoré mohol spôsobiť iba dvojitý kotúľ z druhého poschodia dokazoval, že sám bezpečnostnú poistku vypína. Tak ako ja. Tak ako všetci hráči.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.