 |
Freinhold Sollers sa bál mnohých vecí. Či už tmy pohlcujúcej Bratislavu alebo ľudí skrytých v nej. Teraz ho však najviac desila veľká ručička náramkových hodiniek. Sledoval ju tak uprene, že neraz vrazil do nejakého turistu, ktorému ani noc nezabránila v spoznávaní ulíc veľkomesta. Ostávalo mu pätnásť minút. Vďaka nedávno nadobudnutým matematickým zručnostiam zistil, že od jeho osemnástich narodenín ho delí 900 sekúnd. Na študenta strednej školy mu však výpočet trval pomerne dlho.
Odlepil oči od ciferníka a okolitému svetu venoval letmý pohľad.
„Dovolíte?“
„Prosím vás, uvoľnite mi cestu.“
„Uhni došľaka!“ Pretlačil sa pomedzi les tiel a minul Obchodnú ulicu.
Ak sa tak vôbec dala nazývať. Ulicami sa má predsa prechádzať. No táto svoj účel rozhodne nespĺňala. Mešťania sa v nej tlačili ako včely v úli, hmýrili sa ako mravce v mravenisku a nočný kľud im takisto nebol blízky. Frei si bol istý že keby bola ulica budovou, ľudia by sa v nej udusili. Bratislavčania pobehovali medzi obchodmi a stáli pred nimi rady. Čakali, kým nejakí zákazníci z nich vyjdú, aby oni mohli vojsť a ako-tak sa pohybovať medzi regálmi. Dnešok však nebol výnimočný výpredajmi, slávnosťami ani otvorením nového metra. Bol to len obyčajný deň dvadsiateho štvrtého storočia, taktiež nazývaného ako preľudnená epocha.
Desať minút. Až keď mu na malú ručičku dopadla kvapka vody, vytiahol dáždnik a pridal do kroku. Keď sa rozpršalo tak, že ledva videl pred seba, rozutekal sa. Manévroval s dáždnikom podľa smeru vetra, aby sa vyhol každučkej čiastočke kyslého dažďa, ktorá by mu s ľahkosťou znehodnotila kabát. Prešprintoval cez cestu, pričom obišiel desiatky áut uväznených v zápche.
Dom Samanthy Sollersovej patril medzi tie najstaršie v meste. Disponoval ošarpaným vzhľadom, padajúcou omietkou a zhrdzavenou odkvapovou rúrou. Paradoxne sa týčil nad prezidentskou záhradou, ktorej stromy ho skrývali pred zrakmi okoloidúcich. Postačili dve zaklopania a Freiova mama otvárala dvere.
„Kde si bol tak dlho, ty babrák?!“ zrevala a vtiahla ho dnu. Mamino vrúcne privítanie ho neprekvapilo, každopádne bol rád, že už nemusí mrznúť vonku. Teplo vnútrajška so sebou však prinášalo i pach zatuchnutých stien a plesne.
„Tvoj brat tu bol už pred polhodinou. No ty…“
„Áno viem, Walter je najlepší syn na svete a ja som druhorodený,“ prerušil ju.
Samantha ostala bez slov, čo naznačovalo jej zaskočenie. Jeho poznámku odignorovala a ťahala ho po schodoch k bytu 312. Kým odomykala masívne dvere, Frei si ju so záujmom obzeral. Až teraz pod svetlom lacnej neónovej lampy si všimol matkinu starobu. Na tvári jej pribudli vrásky. Neboli to ale vrásky okolo pier vznikajúce pri častom usmievaní. Boli to hlboké čiary tiahnuce sa čelom až k očiam.
„Ako sa má otec?“
„To ťa nemusí zaujímať. Aj tak zomrieš skôr než on,“ zachechtala sa a potiahla kľučkou.
„Ako si môžeš byť istá, že duel prežije Walter a nie ja?“ Samantha zaimitovala záchvat smiechu a zlostne sa zaškerila.
„Tvoj brat je vyšší, silnejší a navyše policajt. Proti nemu nemáš najmenšiu šancu.“
Obaja vošli do obývačky. Izba preplnená starožitnými vázami, sviecami a koženými pohovkami dýchala domovom. Frei sa na celý byt pozeral inak ako každý deň. Ten dnešný mohol byť jeho posledným.
Zbadal aj zaprášený koberec, na ktorom sa kedysi s Walterom hrávali. Pri pomyslení, že o chvíľu nasiakne krvou, ho striaslo. Zacítil vôňu jedla a pri pohľade na jedálenský stôl objavil jej zdroj. Polievka, tri druhy hlavných jedál a dva dezerty. To všetko čakalo na víťaza duelu.
Vôkol stola sedeli Freiovi prarodičia, otec, brat a neznáma žena. Všetci na nepohodlných stoličkách okrem otca. Ten sedel na invalidnom vozíku. Nik z prítomných Freiov príchod ani nezaregistroval. Všetci si pokojne vychutnávali predkrm a zapíjali ho drahým vínom. Walter sa zhováral s otcom. Frei si bol istý, že mu otec radí ohľadom duelu. Odjakživa ho pripravoval na tento deň. Či už ho naučil techniky sebaobrany, protiútoku alebo mu vysvetľoval základy odzbrojenia. Svojho mladšieho syna ledva zasvätil čítaniu.
Samantha zahundrala. „Slečna Werterová, ospravedlňujem sa za neskorý príchod svojho syna. Myslím, že už môžeme začať.“
Matka sa zjavne prihovárala obéznej žene v modrej košeli s tak utiahnutou kravatou, že by sa jeden čudoval, či dokázala vôbec dýchať. Werterová natlačila do seba posledný kus koláča a nasadila vážnu grimasu. Pri vstávaní zavŕzgala stoličkou, čím nechtiac zobudila Freiových prarodičov. Tí medzičasom stihli zadrichmať.
Ladnou chôdzou preskackala do stredu miestnosti zakvíkala: „Bratia Sollersovci, pristúpte.“
Poslúchli. Až keď sa pred Freia postavil mohutný Walter, uvedomil si, že Samantha mala pravdu. Naozaj nemá nijakú šancu zvíťaziť. Bratov tieň ho celého oslepil. Len s námahou rozoznával ostré rysy jeho tváre či havraniu ofinku zastrčenú za uchom.
Slečna v košeli dokreslila kruhové územie boja a odložila kriedu. Vytiahla s brašny dve dýky a položila ich na zem. Nepokladala ich však ako zbraň. Úkon spravila s takou nezaujatosťou, akoby na zem kládla včerajšie noviny. Postavila sa medzi nich, zdvihla ruku a začala odriekať: „Ja, Vranka Werterová, dozorkyňa duelov, prisahám, že dohliadnem na súrodenecký duel zapríčinený nasledovným: pred osemnástimi rokmi porušili manželia Sollersovci Zákon jedného dieťaťa tým, že povolili narodenie Freinholda Sollersa. Dnes, trinásteho novembra 2315 dosiahol spomínaný plnoletosť. Na základe neoústavy Európskej únie smie prirodzene dožiť len jeden so súrodencov. Členmi dnešného duelu sú Walter Sollers a Freinhold Sollers. Svedkami duelu sú Rodrick Sollers, Samantha Sollersová, Gerta Mannová a Alfred Mann. Členovia duelu si vybrali boj s dýkami. Slovenský inštitút proti hustote obyvateľstva praje obom stranám veľa šťastia. Proces môže začať!“
Bratia sa naraz mykli. Mysleli na to isté. V tej chvíli mala Vranka Werterová najhorší hlas na svete. Nešlo o melódiu, prízvuk ani hlasitosť, ktorou kričala. Dôvodom, prečo sa atmosféra v miestnosti zmenila, bol obsah je slov. A ich následky.
„Do toho, Walter!“ ozvalo sa od stola. Frei sa túžil otočiť a zistiť, kto mu nepraje život, no nemohol si to dovoliť.
Hypnotizoval svojho súpera. V jeho očiach videl celé svoje detstvo a nedokázal si predstaviť, že by ho mal zabiť. Keď však jeho protivník napol ruky a načiahol sa k ligotavej čepeli bližšej dýky, Frei sa v panike vrhol vpred. Skočil na Waltera, začal ho búchať päsťami do chrbta. Nanešťastie, brat nepocítil takmer nijakú bolesť a schmatol zbraň. Priľahol Freia a priložil mu ostrú hranu ku krku.
„To je môj chlapec,“ zreval otec zapálene, div nevyskočil z vozíka.
Freiovo srdce búšilo, akoby mu išlo vyskočiť z tela a utiecť do bezpečia. Kopol Waltera kolenom do brucha a vyslobodil sa zo zovretia. Rozbehol sa k druhej dýke, no zbytočne. Začul bolestný výkrik. Nasledovali výkriky rodičov. Otočil sa, hoci vedel, že to oľutuje. Walter sa zvíjal v bolestiach. Z hrude mu trčala bodná zbraň. Jej rukoväť držala Walterova ruka, ktorá vnárala smrtiaci kov hlbšie a hlbšie do mäsa. „Doži dobre braček, mal som rakovinu,“ precedil Walter cez slzy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.