 |
Chytila sa za vyduté brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Zničeným pohľadom pátrala po sestričke, ktorej by sa mohla zveriť do opatery. Po čakárni sa tmolili iba budúce matky, zväčša v sprievode partnerov.
Bolesť z útrob maternice ustúpila, no z očí nie. Sedela sama tak, ako to bolo vždy v jej živote – niekde na periférii šťastia a budúcnosti. Jediné, čo ju aspoň troška hrialo pri srdci, bol plod, ktorý skrývala pod svetrom. Nedokázala sa na svojho, teraz už bývalého šéfa a zároveň nepriznaného otca, ani hnevať za tie neprístojnosti, čo vyvádzal počas ich spoločných nočných služieb. Za odmenu ju vyhodil, len čo sa priznala k tehotenstvu.
Znova ju prepadla pichľavá bolesť. Intenzita silnela každou sekundou. Pol minúty jej vzdorovala so zaťatými zubami, než kapitulovala.
Žena sa s hlasným výkrikom zviezla na podlahu.
„Povedal som Vám,“ ozval sa doktor, „že ak budete mať kŕče, okamžite ku mne musíte prísť. Pamätáte sa, o čom sme sa bavili naposledy?“
Neurčito prikývla.
„S najväčšou pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote prídete o dieťa. Ale iste si pamätáte, že som vám navrhol istú možnosť záchrany.“
Neodpovedala, slzy sa rinuli po vyblednutých lícach.
„Čo som vám nepovedal je, že ide o experiment. A preto nemáte žiadnu istotu v zdarný koniec – to za prvé. Za druhé – nehradí to nijaká poisťovňa, ale všetko preplatia farmaceuti, čo si na vás odskúšajú účinky novej liečby. Po tretie – budete musieť byť počas celej doby liečby, a podľa potreby aj po narodení dieťaťa, pod 24 hodinovým dohľadom odborníkov.“
Čakala dôvetok, nejakú podmienku, ktorá ju automaticky diskvalifikuje z danej pozície.
„Je to len na vás,“ pridal na obrátkach doktor, „lebo vaše dieťa nemá veľa času. Zajtra už môže byť neskoro.“
Automaticky súhlasila.
„Tak to aby ste sa pobalili,“ usmial sa, „ešte dnes večer si po vás prídu.“
Pribrala už niekoľko kíl, tvár jej zružovela. Necítila sa ako v nemocnici, skôr jej to pripomínalo dlhotrvajúcu dovolenku spestrovanú pravidelnými liečebnými kúrami, tabletkami, injekciami a každodennými kontrolami. Priam sa tešila na každú návštevu ambulancie, po ktorej bytostne cítila, ako jej dieťa silnie. A ona s ním.
Všetky ženy v nemocnici, v rôznych stupňoch tehotenstva, sa vyznačovali tou istou diagnózou – bez zásahu modernej medicíny by plod nedonosili. Zázračne sa každej bez výnimky stav po príchode radikálne zlepšil.
Jedného slnečného dňa sedela na lavičke v záhrade. Prisadla si k nej drobná dievčina, stále chorobne chudá, na ktorej gravidné brucho vyzeralo ako rozbujnený nádor. Pred pol rokom to bola ešte ťažká narkomanka zarábajúca si na fet sexom z podivnými indivíduami. Ani len nehádala, kto mohol byť otcom jej dieťaťa. Po príchode do liečebne ju akoby mávnutím čarovného prútika zbavili závislosti.
„Zajtra je môj deň. Doktor mi to ráno povedal,“ pochválila sa bývalá troska.
„Máš strach?“
„Hej. Ale zároveň sa teším, že konečne uvidím malú.“
„Prídem ťa pozrieť.“
„To nepôjde, primár to prísne zakázal.“
„Neboj sa, niečo vymyslím.“
Videla, kam ju vezú. Potajomky sledovala ošetrovateľov, ako ju uspatú naložili na vozík a tlačia do východného krídla liečebne. Potichúčky sa plížila za nimi, len aby ju nik nezačul. Na konci chodby sa stratili za lietajúcimi dverami. Počkala pár sekúnd a vbehla za nimi.
Ocitla sa v úplne inom svete. Celá liečebňa prístupná pacientom pripomínala skôr penzión, než nemocničné zariadenie. No tu boli steny aj podlaha vykachličkované na bielo. Na chodbe bol rad snehobielych dverí s jasným označením. V každých bolo okienko, ktorým sa dalo nakuknúť dnu, čo aj využila.
Konečne zbadala vozík aj s kamarátkou zahalenou zelenou operačnou plachtou. So zatajeným dychom sledovala, čo sa bude diať. Z ďalších dverí vošli dnu dvaja ošetrovatelia a doktor. Všetci boli zahalení do zelených plášťov.
Pustili sa do práce. Spoza dverí nevidela presne, čo robia. Po čase doktor víťazoslávne zdvihol palec hore a na niekoho zavolal. Objavila sa sestra, tiež v zelenom. Niesla so sebou čisto bielu plachtu.
Doktor sa konečne pootočil a žena mohla uvidieť novorodenca. Mimovoľne vykríkla a inštinktívne odskočila od dverí. Zatackala sa, v tvári zbledla. Chcela ujsť, no za ramená ju chytili ruky ošetrovateľa, ktorý pomáhal pri operácii. Neveriacky sledovala priestor za zatvárajúcimi sa dverami a na sestru, ako sa náhli s ledabolo zabaleným čudom v bielej plachte.
Pribehol aj doktor, daroval jej štipľavú injekciu do tepny. To bolo posledné, čo si pamätala.
Precitla na izbe. Bola spotená, triasla sa zimou. Oťapená sa zdvihla z postele a dotackala k dverám. Chcela zavolať sestru, no nedokázala otvoriť dvere. Stláčala kľukou, trhala ňou k sebe, no bezúspešne.
„Prečo?“ vykríkla.
Odpoveď jej neprišla spoza dverí, ale priamo z jej mozgu. Spomenula si na operačnú sálu a prestrašená si sadla na posteľ.
Počula, že čerstvo narodené deti nevyzerajú práve vábne a nemajú nič spoločné s batoľatami v reklamách. No to, čo uvidela v doktorových rukách, sa nedalo nazvať ináč ako ohyzdný škriatok. Oranžová farba zvráskavenej kože bez stopy ochlpenia či vlasov, hlava neúmerne väčšia oproti telu, ušiská pripomínajúce baranie rohy a oči ako dva jasnomodré lampióny.
Toto určite nemohlo byť normálne dieťa, plod muža a ženy. Nestihla sa ani poriadne zamyslieť, keď vo dverách začula otočenie kľúčom. Vošiel primár so zachmúrenou tvárou.
„To sa nám tu ešte nestalo, aby nám pacientky behali po východnom krídle,“ oslovil ženu vľúdne.
„Preboha, čo za pokusy to na nás skúšate?“
„Dávame šancu na život vašim deťom.“
„To nie sú deti, ale monštrá!“
„Každá z mojich pacientok je stratený prípad s nechceným deckom, ktoré sa nemá šancu dožiť samotného pôrodu. My im dávame šancu žiť ďalej. Priznávam, nie v práve najkrajšej podobe, ale v tele budúcnosti.“
Žena neveriacky krútila hlavou.
„Poviem Vám to polopate. V škole sa ešte stále učí, že život sa vyvinul na Zemi. V skutočnosti sem zárodky života, prišli z vesmíru. Nie sme originálni, len svojské kópie civilizácie vzdialenej niekoľko tisíc svetlených rokov od nás. Títo naši predkovia vymysleli skvelý spôsob, ako kolonizovať galaxiu. Nainfikovali svojimi životaschopnými molekulami všetky možné šutre, čo lietajú vesmírom. Ako náhle sa dostali na planétu, kde boli aké také podmienky na vznik života, molekuly sa chytili a začali vyvíjať svojím jedinečným spôsobom, no predsa na báze už existujúceho života. Takto si predpripravili nehostinné planéty na budúcu kolonizáciu.“
„Vy ste tiež odtiaľ?“
„Nie, ja len plním príkazy našich predkov. Poslali nám recept, ako skombinovať ich DNA s akoukoľvek inou, čo vznikla na báze ich molekúl. Viete, oni majú inú náturu – nedobývajú planéty silou. Svoje gény skombinujú s génmi bytostí žijúcich na danej planéte, až vznikne úplne nový druh – odolnejší na život v daných podmienkach, nadradený všetkému.“
„Prečo to robíte?“
„Lebo sú budúcnosť a ja chcem byť pri tom, ako sa tvorí. Ak by som to nerobil ja, robil by to niekto iný.“
„Udám vás?“
„Komu? Oficiálne ste potratili. Sám som tú správu vystavil. Kto by vám uveril? Nechcem sa vám vyhrážať, nezabíjame ľudí. Iba vás chcem upozorniť na to, že proti nim nemáte šancu vyhrať.“
„Čo mám teraz robiť?“ rozplakala sa srdcervúco.
„Byť matkou,“ odvetil citlivo, „to dieťa, aj keď nie úplne človek, vás bude potrebovať.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.