 |
Ešte raz som skontroloval, či je v kufríku všetko – cesnak, posvätený ruženec, strieborný šperk, dubový kolík a ochranná čiapka z hliníkovej fólie. Niektorí kolegovia z brandže nosili aj Sväté písmo, ale ešte som nepočul, že by ho niekto použil v praxi. Teoreticky by úryvky z evanjelií mali zaberať, ale museli by ste ich čítať sakramentsky nahlas, aby ste prehlušili návštevu z Onoho sveta. Záhrobie musí byť veľmi stresujúce, keď jeho obyvatelia vedia narobiť toľký rámus.
Spokojný s obsahom kufríka som ho hodil na sedadlo spolujazdca a naštartoval som. Ošúchaný firemný sedan chytil už na druhý krát. To je jedna z maličkostí, ktoré človeku vedia spríjemniť deň. Najmä v týchto studených mesiacoch zvykne moje štartovanie pútať viac pozornosti, než je mi milé. Dokonca viac ako zaprášené logo na pravej strane auta. Píše sa tam: VŔTAL S.R.O. DESPIRITIZAČNÉ SLUŽBY. Pojem despiritizér mal byť odkaz na deratizérov a myslel som, že sa to uchytí. Po pár rokoch sa však pre moju profesiu ustálilo klišé pomenovanie krotitelia duchov a nad despiritizačnými službami okoloidúci len nechápavo krútili hlavami.
Ulica Vendelína Javorku bola našťastie pomerne blízko, tak som krky okoloidúcich príliš netrénoval. Moji klienti ma už čakali pred vchodovými dverami. Šlo o dvojicu vyhúknutých mladíkov, zaručene študentov miestnej univerzity pochybnej povesti. Hoci nášmu stretnutiu predchádzal iba stručný telefonát, darmožráčov vycítim na sto honov.
„Pán Vŕtal?“ podal mi jeden z nich ruku.
Prešiel som k veci. „Telefonovali sme spolu, pravda?“
„Áno. Spomínal som vám… V našom podnájme… Poltergeist.“
„Nejde o poltergeista.“
„Prosím?“
„Poltergeist je neviditeľná bytosť zo záhrobia, prejavujúca sa v obyčajnej domácnosti najmä robením neporiadku,“ poučil som mladíka. „Vy ste však do telefónu hovorili o opačnom probléme.“
Na vlastné oči videli ducha bývalej domácej. Zomrela na zlyhanie srdca pár týždňov po začiatku semestra. Zjavovať sa im začala až pred desiatimi dňami, no jej prítomnosť si všimli už dávnejšie na zariadení bytu. Nešlo o poltergiesta – duch pani domácej im totiž v byte upratoval.
„V čom je vlastne problém?“ opýtal som sa pred dverami svojich zákazníkov. „Ak len upratuje, prečo je chcete vyhnať?“
„Myslíte si, že je to fajn pocit, mať doma ducha? Mŕtveho človeka? Je mi celkom jedno, čo robí. Chceme ju preč. Veď to sa nedá vydržať! Každú chvíľu, doslova každú chvíľu sa môže zjaviť a…“ mladík hľadal správne slová, „…a utrieť prach. Alebo vyrovnať šálky vo vitríne.“
„A okrem toho nám občas vynadá, že robíme svinčík,“ pridal sa druhý. „To síce robila aj za života, no už by bolo načase s tým prestať.“
Napriek sťažnostiam v podobnom duchu mi bolo jasné, že v jednej veci sa nelíšia od zvyšku mojich zákazníkov. Zo všetkých zlomyseľností, čo duchovia stvárajú, je ich najhorším činom toto: Pripomínajú živým smrť. Ťažko sa žije, keď vám niekto svojou existenciou vyhadzuje na oči vašu smrteľnosť. A v tomto konkrétnom prípade aj neporiadnosť.
Vošiel som sám do dvojizbového bytu a pozorne som sa rozhliadol. Povysávané, riady umyté, okná tiež, stará pani sa činila. Len na parapete stála pivová fľaška s pár kvapkami na dne.
Zježené chĺpky na krku mi prezradili prítomnosť nadprirodzena. Naučil som sa chĺpkom na krku dôverovať. Okrem iného som tak ušetril na drahých detekčných prístrojoch. Nikde som však pani domácu nevidel.
Riadil som sa inštinktom. Chytil som do rúk prázdnu fľašu od piva a z celej sily som ju šmaril o stenu. Čriepky skla sa zatrblietali a na chvíľu oživili zatuchnutý koberec.
Avšak naozaj len na chvíľku. Do piatich sekúnd sa zhmotnila. Bola nízka, s trvalou a hrubými okuliarmi. Aj po smrti vyzerala čiperne, hoci trochu priesvitne. Čakal som, že bude mať staromódnu zásteru, no nenápadné sviatočné oblečenie s čiernym štrikovaným svetrom jej tiež pasovalo. Keď som videl, že za sebou ťahá staručký vysávač, spomenul som si, ako zakaždým pri upratovaní zápasím s vlastnou nemotornosťou a schopnosťou zamotať sa do kábla a hadice tohto diabolského prístroja. Srdcové zlyhanie tento problém pre pani domácu vyriešilo: Hadica aj vysávač prechádzali priamo cez jej telo.
Kým vrak sovietskej výroby zapla, odkašľal som si, aby som upútal jej pozornosť.
Zdvihla ku mne zrak a ledabolo mávla rukou.
„Vy ste prišli za tými mládencami, však? No to zas bude svinčík.“
„Nie, to je omyl. Ja som prišiel za vami.“
„Za mnou?“ začudovala sa úprimne.
„Mám pre vás pracovnú ponuku.“
„Pre mňa? Drahúšik, veď ja už som dobrých pätnásť rokov na dôchodku. Aj keď je pravda, že mi v poslednej dobe akosi nechodí.“
Zaváhal som. Občas nevedia o tom, že sú mŕtvi. Je aj toto ten prípad?
„Ale čo sa dá robiť,“ pokrčila plecami, „veď ani toho veľa nepotrebujem, odkedy…“ Namiesto slov sa stroho prežehnala a to ma presvedčilo, že vie, čo sa jej prihodilo.
„Predsa si myslím, že by vás moja ponuka zaujala.“
„A nie ste jeden z tých, čo človeka ošklbú?“ zamračila sa a miestnosť náhle stmavla. Ovzdušie akoby skvapalnelo a chĺpky na krku sa pripomenuli. Nesmiem zabúdať, s kým mám dočinenia. „Jednej pani, čo býva tu o ulicu vedľa predali nejaké hrnce a potom…“
„Nemusíte sa vôbec obávať, moja ponuka je seriózna.“
„Tak čo chcete?“
Nechal som sa oklamať jej prívetivým vzhľadom. Stará pani však nebola naivná, vedela si dupnúť. Nech však bola hocako rázna, bol som vo fachu už pár rokov a vyháňanie zosnulých vrahov, schizofrenikov a malých živnostníkov ma zocelilo.
Celkom pokojne som jej vysvetlil, o čo mi ide. Ako som predpokladal, moja myšlienka ju zaujala a do miestnosti sa vracal život. Do istej miery. Chĺpky na krku opäť upadli do hibernácie.
Za polhodinu som stál pred bytovkou so svojimi dvoma klientmi.
„Hotovo,“ povedal som. „Pani domáca vám už nebude robiť problémy.“
„Zahnali ste ju?“
„Nie. Presťahoval.“ Kým som hovoril, vytiahol som z kufríka faktúru. „V pracovnej zmluve, ktorú sme podpísali, jej ako zamestnávateľ zaručujem ubytovanie vo firemných priestoroch. Našťastie zosnulí nemajú vysoké nároky na bývanie. Ale ubudne vám pár kusov nábytku, ktorý de facto stále patrí jej, keďže ešte neprebehlo dedičské konanie. Najmä na vitrínke so šálkami si veľmi zakladala. Tuto podpíšte, prosím, a tento bloček je váš.“
Človek, ktorý sa venuje tomu, čo ho baví a na čo má vlohy, je skutočne šťastný a nepotrebuje peniaze. So starou pani sme si to dobre rozdelili. Ona bola skutočne šťastná a ja ako majiteľ firmy som mal peniaze. Na novom služobnom aute sa skvel nápis: VŔTAL A ŠRABOCHOVÁ: UPRATOVACIE SLUŽBY.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.