 |
Konečne! Po siedmych trpkých dňoch som dorazil. Nechal som Ivarov Dvor za chrbtom a v diaľke vidím obrysy Bthalftu. Sypký sneh síce nahradilo blato, no počasie mi neprialo po celú cestu. Bádateľský tím si ma však špeciálne vyžiadal, nuž som musel uháňať z mrazivých končín Ľadohradu na juh. Záujmy univerzity boli prvoradé. Ako mi arcimág zdelil, prieskumný tím bol do Bthalftu vyslaný za účelom skúmania aetheria. Modrý, nesmierne vzácny dwemerský kryštál, ktorý údajne zmizol z povrchu zemského. Zrejme preto sa Univerzita rozhodla hľadať pod povrchom. Predo mnou sa pomaly vynárali kamenné obrysy Bthalftskej zrúcaniny. Kedysi mocné dwemerské mesto, dnes stálo pokorené. Obkolesené stanmi a archeologickým haraburdím. Vo vzduchu viala zástava so znakom Univerzity. Oproti sa náhlil akýsi holobriadok. Šarlátový habit mu vial za chrbtom a od zhonu mu i kapucňa skĺzla.
„Majster Neloth!“ uklonil sa úctivo. „Tým smerom! Majster Socucius vás už netrpezlivo očakáva,“ trkotal holobriadok. Koňa som mu nechal na starosti a ráznym krokom sa vybral pomedzi stany. Sprevádzali ma zvedavé a vystrašené pohľady robotníkov. Vzrušene si čosi šepkali a obdivne ukazovali na môj purpurový odev.
„Neloth!“ ozvalo sa zo stanu. Spod plátenného cimburia vykúkala bradatá hlava mága.
„Socucius,“ prehodil som sucho. Spolu s mladším mágom sa skláňali nad akýmsi náčrtom.
„Tak rád ťa vidím! Aká bola cesta? Asi nič moc, čo?“ zasmial sa nervózne, keď zbadal moju zvraštenú tvár.
„Vieš, že dávam prednosť sedeniu za knihami, než v sedle,“ precedil som pomedzi zuby.
„Nevolal by som ťa, keby to nie je vážne,“ ohradil sa čarodej.
„Stále mi uniká, prečo práve ja. Dobre vieš, že mojím oborom je nekromancia a boj s mŕtvymi. Myslel som, že hľadáte aetherium.“
„S čiastočným úspechom! Na podstavci sme našli magické stopy…“
„Nekráčaj okolo horúcej kaše Socucius. Vieš, že to dunmeri nemajú radi,“ prerušil som ho tvrdo. Chvíľku bolo ticho, no keď som chcel znovu prehovoriť, priškrtene sa ozval.
„Niečo tam dolu ožilo, priateľu.“ V očiach sa mu zračila zúfalosť a smútok.
„Hovor. Všetko.“ Nasledoval dlhý monológ o jeho veľkých nádejach a kopaní. Robotníci našli rôzne dwemerské nástroje, dokonca i zopár zachovalých kníh. Avšak potom sa začalo diať čosi čudné. Čosi ich ovládlo. Prinútilo podrobiť sa neznámej sile. Napokon zmizli v tme. Po súmraku vyliezajú von a ťahajú do hlbín Bthalftu i ostatných robotníkov.
„A ty si myslíš, že sú mŕtvi? Čosi ich oživilo?“
„Tak je. Bojovali sme proti nim, no jediné, čo zaberá, je oheň. Spáliť ich na popol. Sám si videl. Zostala len hŕstka. Boja sa. Zotrvali tí, čo buď umrú hladom, alebo risknú prácu v Bthalfte za slušný septim.“ Uľútostilo sa mi Socucia. Vedel som, ako tvrdo pracoval na svojom pátraní po aetheriu.
„Ráno ma zavedieš dolu. Dnes potrebujem spánok. Nechaj však dvojicu učňov na stráži. Ak by čosi vyšlo z dwemerskej tmy, okamžite ma zobuď.“
„Samozrejme, priateľu! Čokoľvek! Oddýchni si. Ej! Znovu si mi vyčaril úsmev na tvári!“ zvolal veselo. Unavene som sa usmial, čo pochopil ako prosbu odísť. Zvyšok večera som čítal archeologické záznamy. Nevediac ako, spánok ma zastihol nepripraveného. Netrval však dlho. Krátko po polnoci ma zobudil holobriadok.
„Majster Neloth! Sú tu!“ Chvatne som sa strhol a omámene bežal von. Medzi stanmi sa strhla trma-vrma. Robotníci sa ruvali a ťahali svojich kolegov do tmy.
Rozpažil som ruky a vyslal masívne zaklínadlo. Nemŕtvy kúsok odo mňa sa nepríjemne otriasol a plazil späť, do temnej papule Bthalftu.
„Ako som si myslel,“ zašomral som si pre seba a spálil ho. „Oživený. Temnou mágiou.“ Nemŕtvych robotníkov zneškodnili a ostatní zutekali. Dobehol ku mne spotený Socucius.
„Uf! Tak to sám vidíš,“ utieral si čelo a veľavýznamne ukazoval na mŕtvoly.
„Musíme ísť bezodkladne dolu,“ vyhlásil som rozhodne. Socuciova tvár bola bledšia než svit luny.
„Dolu? Teraz?“ preglgol sťažka.
„Áno. Očividne tam striehne akási neznáma sila. Zvolaj svojich učňov. Vezmite zbrane, elixíry, zvitky a fakle. O chvíľku vyrážame.“
Pod rúškom tmy sme sa vydali do hlbín dávno zabudnutého mesta. Kopáči urobili kus práce. Chodby boli priechodné a zvažovali sa čoraz nižšie a nižšie. Starovekí architekti ich vyhĺbili do kameňa a vyzdobili dwemerskými obrazcami. Nad hlavami sa nám hadili rúry. Kedysi v nich prúdila voda z blízkeho jazera. Bol to znak, že miesto bolo za dávnych čias živé a prosperujúce.
„Dávajte si pozor,“ šepol som dozadu štyrom učňom, „dwemerské mestá sú plné nástrah. Plechové pavúky a dwemerské gule bežne striehnu ako spiaci strážcovia. Bohovia stojte pri nás, ak narazíme na centuriona.“
„Tak tak!“ súhlasil horlivo Socucius. Kráčal posledný za študentami. Tí boli mĺkvi a v tvárach sa im zračil strach. Musím uznať, že miesto malo zvláštnu atmosféru. Tiesnivú a skľučujúcu. Stále som mal pocit, že nás čosi prenasleduje. Mesto sa pomaly začalo meniť. Chodby sa zmenili z opracovaného kameňa na surovú žulu. Z Bthalftu sa stávala jaskyňa so spletitým systémom chodieb. Steny už neboli zdobené zlatom a dwemerským kovom. Vystriedali ich svetielkujúce huby a lišaje. Museli sme byť takmer pri jazere. Počuli sme lomoz vody nad hlavami. V hučaní riavy moje dunmerské uši zachytili i neznámy škrekot.
„To znie ako… to nemôže byť… oni nemajú moc… Hej Socucius!“ sykol som poza chrbát. Bez odpovede.
„Socucius, čo si hlu…?!“ otočil som sa nahnevane, no zlosť nahradilo zdesenie. Študenti sa splašene obzerali, no starého mága nikde. Začali sa nervózne mrviť a dohadovať medzi sebou.
„Teraz tu bol! Oh bohovia…! Musíme sa vrátiť! Zomrieme tu! Talos, stoj pri nás!“ nariekali jeden cez druhého.
„Ticho, hlupáci! Presne to chcú. Aby sme sa stratili a rozpŕchli.“
„Kto?“
„Falmeri,“ odvetil som sucho a vydal sa vpred. Pred nami sa rozprestrela kruhová miestnosť, ktorá zaiste nebola vytvorená rukou prírody. Obkolesená kamennými stupienkami, ktoré sa tiahli až hore, ku kamennej kupole jaskyne. Najviac ma však šokovali mŕtvoly na zemi. Robotníci, falmeri, chaurovia a gigantické pavúky na jednej hnijúcej kope. Mal som z toho zlý pocit.
„Ideme späť, z tohto miesta mi beh…“ Chodba za nami sa s buchotom zavrela. Kamenné dvere nám zatarasili cestu
„Oh nie…“ šepol som. Boli sme v pasci. Nastalo tiesnivé ticho. Z diaľky ho znenazdajky preťal zvuk bubnov. Hlasité tóny sprevádzal škrekot. Desiatky ohyzdných, slepých falmerov sa škriabali na kamenné schodíky. Za chrbtom sa mi bojazlivo triasli mladí učni. Rovno pred nás vyliezol falmer v potrhanom bielom rúchu s akýmsi žezlom. Vyrobené bolo z čierneho ebenového dreva s lebkou na vrchu.
„Žezlo nekromancie. Nesmierne silné. Zaujímalo by ma, odkiaľ majú taký mocný artefakt,“ mrmlal som si pre seba. Falmer sa otočil k ostatným a škrekotom im čosi slávnostne oznamoval. Vtedy som pochopil. Zreničky sa mi rozšírili od strachu a splašene som sa otočil na učňov.
„Počúvajte ma dobre! Sústreďte sa na deštruktívne kúzla a liečiace! Hlavne ofenzívne čary. Záhuba nemŕtvych, Stendarrova aura či odpudenie nemŕtvych. Ak poznáte nejaké zaklínadlá na vyvolanie entít, sem s nimi. Pre ostatných tu mám zvitky. Runy! Rýchlo rozložte magické runy okolo nás!“ Vzduchom preletel šelest mágie. Naskočili mi zimomriavky. Falmer slávnostne rečnil ostatným a s mocným výkrikom a jasotom sa otočil našim smerom.
„Čo sa deje, majster Neloth?“ pípol jeden z učňov.
„Pripravte sa! Predkovia ma volajú, no dnes sa ešte nevrátim do popola, z ktorého som vzišiel!“ S hnevom v srdci som sa otočil a uzrel mŕtveho bosmera, ležiaceho v komickej polohe. Bosmer zaklipkal viečkami…
Upozornenie: Poviedka je zo sveta hry Elder Scrolls, ktorej vlastníkom je Bethesda.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.