 |
Len, čo jej prvý ranný lúč preskenoval oko, Sen vyletela z postele ako po troch elektrických šokoch. Rozbehla sa na najvyšší vrch.
„Slniečko, nevychádzaj ešte, prosím! Nechaj ma dosnívať najkrajší sen môjho života. Vieš,“ zapýrila sa. „Janko prišiel domov a mal chuť.“
Slniečko sa zatvárilo nanajvýš prekvapene, akoby nechápalo, o čom točí. jeho ohnivá farba sa zvýraznila a teplota sa zvýšila. Sen vytrvalo znášala horúčosť, len aby jej slnko urobilo po vôli.
„Aspoň raz mi dopraj!“ Pokračovala pokorne. „po čom túžim.“ Zatvárila sa cudne.
„Dobre,“ zaburácalo slnko po nanochvíli. Z epicentra vyšľahli vysoké plamene, aby tak podporili globálne otepľovanie. „Ale musíš mi sľúbiť, že sa predo mnou nikdy nebudeš skrývať, to znamená, že predo mnou nikdy nezavrieš oči.“
„Sľubujem,“ predniesla Sen šťastná, že dosníva svoj sen.
„Vieš koľko ľudí toto odo mňa žiada? Jeden chce dokončiť projekt, druhý odovzdať na čas daňové priznanie, tretí úľavy, štvrtý dokončiť čo začal, piaty sa dokončiť a tak ďalej.“
Zahanbene sklopila zrak.
„Nikdy predo mnou nezavrieš oči, inak budeš nevidomá,“ varovalo ju mentorsky.
Nato sa vrátilo po svojej dráhe za horu, zanechajúc krajinu tmavú.
Akonáhle zavrela oči, prepadla sa do sna.
Sedela nehybne na stoličke, len ruky mechanicky spriadali nite pomaly a bez emócií. Čas sa vliekol ako sopeľ, hodiny na stene hlasno tikali, akoby sa jej záživnej činnosti vysmievali. Počula ich škodoradostný smiech: tik,ho-ho, tak, ho-ho. Alebo počula malého podlého elfského škriatka?
Padol večer, slnko zašlo, a nite v celom dome sa minuli. Spánok ani jej milý neprichádzali. Aby zahnala nudu, pozrela si všetky diely Hviezdnych vojen a Pána prsteňov. Znova si ľahla, no predlhé a mučivé nanohodiny sa iba prevracala z boka na bok.
Janko sa vrátil zo služobnej cesty na Uráne až o tri dni. Nedočkavo strhol zo Sen šaty a vrhol sa na ňu. Sen bola v sne.
Keď po zdravom akte lásky a spánku precitla, slnko bolo už vysoko nad horou. Jej milý vedľa nej nespal už vyše roka, preto tomu ťažko uverila. Na dôkaz sa musela poštípať ako to robila, keď bola dieťa. Naozaj si vrzla? Janko spal pokojne a šťastne, usmieval sa ako slniečko na hnoji. A vtedy jej to došlo. Jej drahý, po ktorom toľké svetelné roky túžila sa s ňou konečne virtuálne miloval. Musel dať súhlas centru. Bolo to virtuálne skvelé, vytešovala sa.
„Drahá, zastri to okno! Bolia ma z toho pekelného slnka oči,“ hlesol nežným hlasom Janko, len čo sa zobudil.
„Ale, samozrejme, miláčik.“ Sen zatiahla žalúzie a prirodzenie svojho milovaného bolo to posledné, čo videla.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.