 |
Prichádzala jeseň. Za lesom, kde začínalo pole, ležala na medzi Hanka. Hlavu mala opretú o kopček hliny, ktorá sa tam nahrnula pri oraní. Poskytol jej mäkký vankúšik. S nohami položenými v priehlbine medzi oráčinami, hľadela niekde vysoko k nebu. Plávali na ňom oblaky, ako chumáče peria rozfúkané Janom od susedov počas páračiek.
Necítila zimu, hrial ju kabátik, ktorý dostala k desiatim narodeninám a topánky po staršej sestre. V ruke zvierala uško od kastrólika. Niesla v ňom obed chlapom. Pracovali na poli, pripravovali ho na zimu, ktorá sa nezadržateľne blížila.
„Hej! Juraj!“ zakričal jeden z chlapov a oprel sa o rýľ, „nie je tamto tvoja Hanka?“ Bradu zapichol do vzduchu smerom na dievča.
„Hanka! Hanka!“ Kričal Juraj na dcéru. Ale Hanka ho cez sny, ktoré si splietala v mysli, nepočula. Pokojne ležala na medzi sledujúc, ako jej k tvári pomaly podá list z neďalekého stromu. Bolo celkom bezveterno, a preto sa len lenivo vznášal v chladnom ovzduší.
„Dievčisko akési. Zase sníva!“ Pokrútil hlavou Juraj.
„Už mi poriadne vyhrávajú huslisti v bruchu.“ Zahundral Ondrej a potľapkal si po prázdnom bruchu.
Juraj sa pohol smerom k Hanke, ktorá pohojdávala nohou do rytmu imaginárnej pesničky. Veselo si ju pohmkávala. Zrazu však zastal. Všetko na poli a v jeho okolí stíchlo. Dokonca aj vtáci, ktorí kdesi v kríkoch štebotali, spozorneli. Chlapi ostali strnulo stáť. Uprene hľadeli smerom, kde ležala Hanka. Ticho, ktoré nastalo, neprinášalo nič dobré a všetci čakali, čo sa stane. Juraj sa rýchlo rozbehol k Hanke, chcel ju uchmatnúť z pazúrov, sám nevedel čoho, ale iba bezmocne padol na kolená a prizeral sa, ako sa nad Hankou zdvihol vietor. Zatočili sa v ňom listy, opadané zo stromov. Pripomínali rozšantené sukne rusaliek. Trepotali sa v jednom kruhu, potom utvorili akoby šíp a prudko ho namierili priamo k Hanke. V okamihu, ako sa dotkli jej hrude, odrazili sa od nej a opäť pokojne dopadli na pole. Ticho prehlušoval iba Jurajov žalostný nárek. V náručí držal mŕtve telíčko Hanky.
Zrazu už nikto nebol hladný. Chlapi obkolesili mŕtvu Hanku a pri pohľade do jej otvorených očí, s hrôzou odvracali zrak.
„Rusalky. Boli to rusalky.“
„Počarili jej a vzali si jej dušu, aby mohla rusalka žiť medzi nami ako človek.“
Šepkali si ženy, keď hrobár spúšťal truhličku do studenej zeme. Zima prišla oveľa skôr, ako dedinčania očakávali. Sneh rýchlo všetko prikryl, akoby hodil páperovú perinu a zem zatuhla mrazom.
Hana sledovala, ako Jerguš zaspáva. Pomaly mu opadávali viečka a v jednej chvíli videla, ako sa mu vyvrátili bielka. Usmievala sa pri tom a myslela na deň, ktorý spolu prežili. Konečne si našli čas na pochabý výlet do lesa, kde zbierali huby, ktoré nepoznali a smiali sa na tom. Ešte viac ich pobavili hubári, ktorí zdesene pozerali do ich košíka, plného nejedlých húb. Hana mala radosť z každého úlovku. Behala po lese ako splašená srna s pokrikmi: aha tu je! A ešte tu sú! Poď rýchlo sem! Pozri! Koľko ich je! Potom udýchaná ako malé dieťa pri naháňačke, sa zavesilaJergušovi na rameno. Medzi prudkými výdychmi stále štebotala aká je šťastná. Milovala Jerguša, on miloval ju. Z toho šťastia sa jej krútila hlava. Pustila sa Jergušovho ramena, zdvihla ruky vysoko nad hlavu a samopašne sa zatočila, aby sa jej hlava krútila ešte viac. Zvírila pri tom popadané listy, ktoré sa zatočili okolo nej a vytvorili ilúziu sukne.
„Pozri!“ zakričala bez rozmyslu, „som rusalka!“
Cez listy sukne letmo spozorovala medzu na poli a na nej dievčatko v kabáte. Dokonca sa jej zazdalo, že z výšky zachytila pohľad dievčatka. Stretli sa im zraky v jednoduchej priamke.
Hana sa hodila do mäkkého machu. Pár sekúnd len tak ležala, upierajúc zrak na vrcholce stromov, ktoré sa strapato zbiehali kamsi hore.
Na obed prišli domov celkom vyčerpaní. Zvládli si niečo narýchlo navariť a potom sa Jerguš zvalil na posteľ.
Keď sa jeho oči úplne privreli, akoby sa spánok z Jergušových mihalníc odrazil ako na skokanskom mostíku a tupo dopadol na Hanu. Takmer vzápätí zaspala.
Pomaly s preberala. Jerguš už neležal vedľa nej, ale počula zvuky z kuchyne. Lenivo odliepala viečka, ešte sa jej nechcelo vstávať. Perina bola príjemne vyhriata jej telom. Čosi však znepokojilo Haninu myseľ a náhlivo sa posadila na posteli. Cítila tú rozochvenú myšlienku v hlave, ako vlnku na hladine pokojného jazera, ktorá sa rúti k brehu a hoci je malá, urobí na ňom nepatrné zmeny.
Vošla do kuchyne. Jerguš stál chrbtom k nej, v ruke držal tanier plný cestovín. Zmätene na neho pozerala, zdal sa jej iný. Tanier mu vypadol z rúk práve vo chvíli, keď sa otočil a zbadal za sebou stáť Hanu. Uvarené kolienka sa rozprskli po kuchynskej dlažbe. V zlomku sekundy narobil neporiadok a premenil priestor kuchyne na stavenisko s dolámaným potrubím a črepinami.
„Čo tu robíte? Ako ste sa sem dostali?“
Hana ostala nemo stáť. Vlnka narazila na okraj brehu.
„Ja nerozumiem…“ Jachtala. Nemala potuchy, čo by mala v takej chvíli povedať. „Jerguš?“ Skúmavo sa opýtala.
„Poznáme sa?“ Hľadel jej priamo do očných zreničiek. Boli pre neho cudzie.
„Veď to som ja Jerguš. Hana. Tvoja Hana.“
„Ja naozaj neviem kto ste.“ Schytil ju za rameno a vyviedol na chodbu. Nechápavo si pritom uvedomil, že vchodové dvere mal uzamknuté zvnútra.
Hana ostala pred nimi stáť ako socha. V hlave jej prúdili okamihy toho dňa. Nerozumela ničomu. Bol to Jerguš a zároveň mala pocit že nie. Čo sa to stalo? Sadla si na schody. Chcela v pokoji porozmýšľať o všetkom. Dostala sa do paralelného sveta v ktorom Jerguša nepoznala? Nie, to je nezmysel. Hneď zamietla túto myšlienku. Ale niečo sa muselo zmeniť. Jej šťastie sa rozbilo ako ten tanier. Panikárila.
„Hej slečinka, tu nesmiete byť.“ Drgla do nej žena s portvišom v jednej ruke a kýbľom saponátovej vody s vôňou konvaliniek v druhej. Na rukách mala žlté gumené rukavice, aby si pri upratovaní schodiska celkom nerozmočila ruky. Zavalitá postava upratovačky stála vedľa Hany sediacej na schodoch ako Boh pomsty, ktorý práve zostúpil z nebies.
„Pani Tereza,“ zavzlykala Hana, „to som predsa ja! Nepoznáte ma?“
„Tak to teda nepoznám. Prac sa skade si prišla!“ Namosúrene na ňu vybehla mysliac si, že sa tu nebodaj zašíva pred niekým a chce robiť zbytočné problémy. A na to predsa ona nemala čas, veď ešte musela umyť celý susedný vchod.
„Skade som prišla,“ zašomrala Hana pozerajúc dolu schodiskom, „no predsa z lesa!“ Vykríkla nečakane.
„Tak sa prac do lesa! Rusalka.“ Hrubo a zároveň posmešne sa na ňu osopila Tereza.
Hana vkročila do lesa. Na mieste, kde len pred pár hodinami veselo pobehovala s Jergušom a zbierala huby do pleteného košíka, sedeli tri ženy. Pri pohľade na ne prešiel Hane po chrbte mráz a zachvela sa. Vyzerali ako prelud s rozpustenými vlasmi, z ktorých cícerkom stekala voda. Nevidela im do tváre. Hlavy mali sklonené k vencom z kvetov. Zapletali do nich zelené listy vŕby. Hana sa bála, že ju spozorujú. Chcela potichu odísť, ale keď urobila krok dozadu, všetky tri sa naraz, ako na znamenie otočili. Položili si vence na hlavu a rukami sa načiahli smerom k Hane. Vábili ju medzi seba. Zacítila chlad mokrých vlasov a šiat na tele. Hrdlo jej zahatala voda a vzápätí zaliala pľúca. Rusalky ju ozdobili vencom z leknových kvetov.
„Hana! Hana! Preboha! Preber sa!“ Jerguš kmásal Haniným telom. Ledva ju vytiahol z jazera. Ani nezbadal, ako doň spadla. Len odrazu nebola vedľa neho.
„Počuješ?“ zahľadela sa mu do očí Hana, „počuješ ten spev?“
„Nie! Nie! Hana! Nikto nespieva! Nikto nespieva.“
Kričal Jerguš, ale Hana ho už nepočula. Ležala bez pohnutia na medzi zoraného poľa a oddychovala.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.