 |
Počul dunivé kroky ťažkých topánok. Pot mu stekal do očí, ktoré ho pálili. Utrel si ich chrbtom ruky a vstal z chladivého mramoru. Priložil ucho k dverám, aby počul, v ktorej miestnosti je votrelec. Počul, ako niečo mrmle, nedokázal však identifikovať, čo to bolo.
“Marek, kde si?” zakričal muž z plného hrdla. Chlapcovi sa zatajil dych, akoby sa bál, že aj ním vzbudí pozornosť. Muž sa približoval, no namiesto toho, aby otvoril dvere do kúpeľne, v ktorej sa skrýval Marek, pokračoval do jeho izby. Kroky ustali, pravdepodobne sa rozhliadal.
Marek potichu otvoril dvere a vytratil sa po chodbe až ku dverám na povalu. Keď za sebou zatváral, pozoroval otca, ako kľačí a pozerá sa pod postel. Keď vstal a otáčal sa na odchod z miestnosti, Marek rýchlo zavrel dvere.
Kroky sa priblížili ku kúpelni a keď otec zbadal, že tam bol, celou silou udrel do dverí.
“Marek,” zvreskol tak, až chlapcovi nabehli zimomriavky. Z očí mu začali vytekať prvé slzy, od strachu sa mu triasla horná pera.
Pomaly našľapoval na staré drevené schody, ktoré viedli až na povalu. Strach redukoval počítaním schodov. Zistil, že ich je až sedemnásť.
Zavrel aj horné dvere a prešiel k oknu na povale, pri ktorom si kľakol na kolená. Každých niekoľko sekúnd zadržal dych, aby počul, kde je jeho otec. Sledoval prach vznášajúci sa vo vzduchu a škriabal si oči. Keď mal pocit, že kroky ustali, upokojil sa.
Potom sa však otvorili dolné dvere na povalu. Marekovi sa rozbúchalo srdce, snažil sa upokojiť, len čo sa mu zahmlil pohľad. Počul ako ťažké topánky stúpajú po schodoch.
Presne sedemnásť podobných krokov a bude tu, pomyslel si.
Sústredeným pohľadom hypnotizoval dvere, cez ktoré onedlho vojde jeho skaza. Horúce slzy mu stekali po červených rozhorúčených lícach.
Trinásť.
Dunivé kroky sa približovali. Predstavoval si vysoké čierne kanady, ktoré jeho otec nosieval v zime aj v lete.
Štrnásť. Pätnásť.
Keby tu mal niekoho, s kým by sa mohol porozprávať. Komu by mohol povedať, čo sa stane, ak ho chytí.
Šestnásť.
Postavil sa na nohy s oknom za chrbtom. Cítil, ako ho slnko, ktoré prenikalo cez sklennú tabuľu páli na chrbte.
Dvere sa otvorili a vošiel jeho otec. Na sebe mal iba tielko, trenírky a čierne kanady. Obzrel sa okolo seba a odgrgol si. Zbadal Mareka.
“Čo sa tu skrývaš, pre krista pána. Kričal som na teba, čo, kurva, nepočuješ?” zavrčal na neho a pomaly sa približoval. Podľa kolísavého pohybu Marek usúdil, že je opitý. Videl jeho pohľad plný nenávisti a vedel, čo chce urobiť.
Tentokrát sa nehodlá podvoliť a urobiť to, čo chce. Rozbehol sa k nemu a zahnal sa päsťou. Muž sa poľahky uhol a Marek padol na pingpongový stôl. Otec sa rozosmial.
“Čo to skúšaš?” smejúc sa ho udrel päsťou do slabín. Marek zastonal, no nehodlal sa vzdať. Nahmatal pingpongovú raketu a zahnal sa. Trafil otca do obočia, z ktorého začala vytekať krv. Otec si chytil obočie, neveriacky prezrel krvavé prsty a s hnevom zagánil na Mareka. Ten s ustráchaným pohľadom odhodil raketu na zem.
“Ty pankhart,” precedil otec medzi zuby a vyrútil sa na Mareka. Ten sa uhol a muž narazil do drevených rebrín. Kým získal rovnováhu, Marek sa rozbehola kopol ho do kolena, otec zakričal od bolesti a padol na kolená. Silno vyfukujúc sa pozrel na syna s odporom v očiach.
Marek vedel, že keď teraz prestane, otec ho premôže. Priblížil sa preto k nemu a kopol ho do tváre. Nemieril, len sa zahnal nohou, kopol a dúfal, že ho trafí. Podľa jeho výkriku zistil, že trafil. Otec sa skácal k zemi so zatvorenými očami.
Nebol mŕtvy, to Marek vedel podľa pohybujúceho sa hrudníka.
Cítil, ako mu hnev pri každom pohľade na otca stúpa v hlave. Prišiel k nemu a začal ho kopať do brucha, nôh i hlavy. Počul lámanie kostí, no neprestával. Rozhliadol sa okolo oseba a zbadal prenosný stojan na šaty. Podišiel k nemu a vybral z neho jednu železnú tyč. Vrátil sa späť k otcovi. Ten mal pootverené oči. Niečo potichu zachrapčal. Marek sa zľakol, až mu vypadla tyč z ruky a skončil na zadku.
Otec sa rozosmial.
“Herkules,” zachrapčal a smial sa ďalej. Vykašliaval krv, no to ho od smiechu neodradilo.
Marek sa postavil späť na nohy a hlasno vyfukoval.
Otec sa smial.
Marek cítil, ako mu krv pumpuje v slychách.
Ďalej sa smial.
Marek zavrel oči a poslednýkrát silno vydýchol.
Otvoril oči a uvidel usmievavú otcovu grimasu. Zahnal sa železnou tyčou. Prepichol brucho, stavce i spráchnivenú drevenú podlahu. Železná tyč prešla otcovým telom ako nôž horúcim roztopeným maslom, ktorým mu mama v detstve na raňajky natierala krajec chleba.
“Ty malý bastard,” zašepkal otec pohľadom upierajúcim na Mareka. Oči zostali otvorené, no syn presne vedel určiť okamih, kedy z nich unikol život.
Nastala tma.
Marek sa zobudil medzi štyrmi stenami tvorenými tučnými železnými tyčami.
Ležal v malej klietke.
Vo vzduchu visel závan potu, krvi a výkalov. Pohľad mal zastretý zo sna, z ktorého sa práve prebudil. Keď dokázal zaostriť, zbadal ho.
Stál tam pred klietkou, v trenírkach, holé brucho sa lesklo od potu. Zapáchal alkoholom a odporne sa usmieval.
“Je čas,” hlesol chlípne jeho otec, stiahol si trenírky a zaštrngotal kľúčmi.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.