MM: Ďalšia dráma na našich stránkach – stáva sa z nás pomaly divadelný krúčok :) M: dramatis personae: asistentka. herec. herečka. károly. muž. osvetľovač. režisér. žena.
1.I
(miesnosť, ktorej steny, strop a dvere sú pokryté priklincovanými prepravkami na vajíčka tak, aby papierové hroty smerovali do miestnosti. toto dômyselné a pritom na finančné prostriedky nenáročné zariadenie pomerne spoľahlivo pohlcuje zvukové vlny – ako niektorí z divákov možno vedia. tí ostatní sa to môžu neskôr dovtípiť z textu.
zo stropu visí žiarovka – nesvieti – na zemi sa povaľujú rôzne menšie prepravky a škatule, jedna veľká drevená truhla, ktorá v hre zohrá dôležitú úlohu a v rohu súprava bicích.
na scénu svietia reflektory.
len čo sa diváci usadia a stihnú zorientovať v tomto malebnom výjave, vojde OSVETĽOVAČ, vypne reflektory, miestnosť sa ponorí do tmy a po krátkej melódii podľa úvahy a osobného vkusu režiséra nasleduje)
1.II
(tá istá miestnosť. svieti iba žiarovka, ale dostatočne jasno, aby mohli diváci rozoznať i jemné mimické detaily, pravda, za predpokladu, že to pri hereckom potencáli účinkujúcich má zmysel.
na truhle sedia dve postavy: HEREC a HEREČKA. dvere sú zatvorené.)
HEREC: „kde sú tak dlho? už tu mali dávno byť.“
HEREČKA nič nehovorí a nervózne si hryzie spodnú peru – nemusí to, pochopiteľne, preháňať, ale minimálne divákom v prvom rade by tento dramatický moment nemal uniknúť.
HEREC vstane z truhly a začne nervózne chodiť po miestnosti, sem a tam, tam a späť – až hľa! zrazu priskočí ku dverám, začne lomcovať kľučkou a hystericky vrieska, ako to už neschopní herci radi robia, v domnení, že tým nahradia nedostatok talentu: „hej, vy tam! kde ste kto?! otvorte! počujete?! otvortééé!!!“, pričom sa vyhýba vulgárnym výrazom, ktoré by mohli uniknúť mne alebo vám, nakoľko OSVETĽOVAČ je decentná hra vhodná pre široké publikum a vytvorená striktne za účelom hmotného zisku.
HEREČKA (rezignovane): „nemá to význam, Tobias, nikto nepríde.“
HEREC podíde bližšie, zloží sa na truhlu ako podťatý strom, zloží si hlavu s tzv. ľahkomyseľne svetáckym účesom do dlaní, narieka: „ale prečo, prečo…?“ – netreba azda dodávať, že takto sa normálni ľudia nevyjadrujú – pozrie pateticky na svoje expenzívne pôsobiace hodinky, ktoré v skutočnosti kúpil na trhovisku a prehlási: „skoro šesť. premiéra o dve hodiny a ja nechápem, skutočne nerozumiem tomu, ako to chcú odohrať bez nás. režisér určite pení už dobrú hodinu – za ten čas mohol obrátiť divadlo hore nohami a – stále sme tu.“
HEREČKA mávne flegamticky rukou okolo seba v neurčitom všeobjímajúcom geste: „keby tu aspoň Al nemal zvukovú izoláciu.“
HEREC: „čože? aký Al?“
HEREČKA: „no, AL – osvetľovač.“
HEREC: „on sa volá Al?“
HEREČKA (bez záujmu): „mhm.“ vtom sa náhle preberie a hovorí už o poznanie energickejšie „to mi pripomína,“ pobúcha rukou po truhle, „že tu v tejto bedni sú podľa všetkého nové reflektory, čo mali inštalovať na premiéru. že im ani tie nechýbajú?“
HEREC zavrčí „no, však pod tými starými už bola prakticky tma“ a v okamžiku, keď vysloví posledné slovo – ako si možno spomínate, bolo to slovo „tma“ – žiarovka, ktorá sa melancholicky kolíše nad hlavami protagonistov, zhasne.
chvíľu je ticho.
HEREČKA (stiesnene): „čo to bolo?“
HEREC (mužne, ale so zradným podtónom prebúdzajúcej sa neistoty): „čo ja viem – asi praskla žiarovka.“
HEREČKA (stiesnenejšie): „to tu teraz budeme sedieť… potme?“
HEREC: „vyzerá to tak.“ loví niečo vo vrecku vesty – zapaľovač. škrtne, zapáli, postaví sa na truhlu a obzerá si zblízka zradnú objímku.
HEREČKA (ustrašene, ale stále nie hystericky): „nemali by tu niekde byť rezervné žiarovky, keď je to osvetľovačov kabinet?“
HEREC (s prevahou človeka, ktorý vie a navyše sa v hĺbke duše považuje za nedoceneného velikána ľudského ducha): „tie by nám veľmi nepomohli. žiarovka je, zdá sa, v poriadku – asi vypadol prúd.“ v tej chvíli ho neobratne uchopený zapaľovač popáli, HEREC ho vypustí z rúk a z úst obscénny výraz – aj dobrá výchova má svoje hranice.
vzápätí sa vrhne na dlážku a začne stratený artefakt hľadať.
opäť je úplná tma a chvíľu aj ticho, počuť iba šramot snorenia.
HEREČKA (s rastúcou panikou): „Tobiaaas…?“
HEREC (podráždene): „čo je?“
HEREČKA (váhavo): „čo robíš?“
HEREC (podráždenejšie): „hľadám zapaľovač.“
HEREČKA (váhavo, s rastúcou panikou): „chceš vymeniť žiarovku?“
HEREC (odsekne): „nie, chcem si zapáliť.“
HEREČKA mlčí. rád by som napísal, že ticho fňuká, ale sami dobre viete, ako idiotsky to vyzerá na javisku.
po chvíli ticha, resp. šramotu, aký vydáva praktického činu neschopný podpriemerný umelec, keď sa pokúša nájsť potme nepatrný objekt-
HEREČKA: „Tobias..?“
HEREC čosi nezrozumiteľne zavrčí namiesto odpovede. neblahý vply závislosti na tabaku ho začína – v rámci možností jeho zvetralej telesnej schránky – premienať na divé zviera.
HEREČKA povie, hoci to zaváňa gýčom: „Tobias, ja sa bojím…“
HEREC opäť zavrčí.
HEREČKA (konečne hystericky): „a sú tu krysy!“
HEREC pocíti potrebu vyjadriť sa k situácii: „nezmysel. to som ja.“
HEREČKA: „ja viem – ale tu, v truhle..!“
HEREC (vecne): „v truhle sú reflektory.“ – akoby ich bol videl na vlastné oči, blbec.
HEREČKA: „ale ja ich počujem! vydávajú odporné zvuky!“ diváci sa zamýšľajú, ktorý zvuk im pripadá odpornejší než HEREČKINO jačanie.
HEREC: „ha! a mám ho!“
HEREČKA: „sú tu, podo mnou a vydávajú strašný, odporný, šramotivý šuchot!!“
HEREC (už uvoľnene – sedí totiž opretý chrbtom o dvere, práve si zapálil cigaretu a cíti sa byť pragmatickým prvkom v miestnosti): „ja nič nepočujem.“
HEREČKA: „lebo ma vôbec nepočúvaš.“ (rozochvene) „zostaň tam, idem za tebou.“
vstáva, opatrne a pomaly kráča k HERCOVI a keď už je úplne blízko
HEREC: „aúúúúú!“
HEREČKA (po chvíli, napäto): „čo sa deje?“
HEREC (agresívne): „čo sa deje? stúpila si mi na členok, došľaka!“
HEREČKA (skrúšene): „och… prepáč…“
HEREC bolestne chrčí, osŕka a odŕha.
HEREČKA si sadne vedľa neho a položí mu hlavu na rameno, čo však diváci nevidia – vnímavejší z nich by to mohli vytušiť z ľahkého erotického podtónu v jej hlase: „možno tu budeme musieť zostať celú noc…“
HEREC: „mhmmmmmm. to dúfam nie.“ potiahne si z cigarety, odklepne popol a znova si ju vloží do úst, takže hovorí menej zrozumiteľne, zato s patričným dramatickým efektom: „ale teraz už aj ja niečo počujem… akýsi podozrivý šramot!“
v tej chvíli si diváci uvedomia, že počujú akýsi podozrivý šramot.
a vtedy sa truhla s hlasným vŕzganím a škrípaním otvorí a HERCOVI vypadne horiaca cigareta z úst. na papieri je to dobrá myšlienka, ale s dramatizáciou to bude horšie – každopádne, diváci, ktorým tento magický moment unikne, budú naisto závidieť svojim šťastnejším kolegom, prídu na predstavenie znova a opakovane zaplatia drahé vstupné.
opäť sa ozve melódia z úvodu, ťažko tu napokon vymyslieť iný predel, keď je na javisku už dlhšie úplná tma a nebolo by vidno ani zaťahovanie opony.
takže koniec druhej scény – ale pozor!
predstavitelia HERCA a HEREČKY nusia v skutočnosti ovládať obe úlohy, o čom diváci nevedia, ak len nečítali predlohu (veľmi nepravdepodobné). ak herci po príchode na javisko zistia, že v hľadisku prevažujú ženy alebo (čo je horšie) priaznivci politickej korektnosti, okamžite prechádzajú na politicky korektnú verziu hry.
Príloha: Postup vytvorenia politicky korektnej verzie hry.
- vymeníme v 1.II party HERCA a HEREČKY, vrátane scénických poznámok
- zameníme všetky výskyty mena „Tobias“ za „Elke“
- vymeníme v partoch mužský slovesný rod za ženský a naopak
- obdobne postupujume v ostatných častiach hry
1.III
(lavička, pouličná lampa, na lavičke sedia dve postavy, MUŽ a ŽENA, čakajú.)
MUŽ (pozrie nervózne na hodinky): „kde sú tak dlho?“
ŽENA (taký ten typ, ktorej každá veta sa končí tromi bodkami): „hmmm… to netuším…“
MUŽ: „už tu mali dávno byť.“
ŽENA bezradne pokrčí plecami.
MUŽ mlčí. vytiahne z aktovky sendvič a zahryzne doň.
ŽENA: „…pán Miller?“
MUŽ: „mhmmmm?“
ŽENA: „prepáčte, ale stále mi to vŕta hlavou…ten nezvyklý termín, odľahlé miesto…a pošlú sem vás, najlepšieho dramaturga v celom Sao Paule…“
MUŽ: „milá moja, veci sú často iné, než akými sa nám zdajú byť na prvý pohľad..“
ŽENA (nechápe): „prepáčte.. to asi to mesto..naháňa mi strach..“
MUŽ: „to sa vám ani nečudujem, slečna…“
ŽENA: „Karlovová, Ivana.“
MUŽ: „správne. nečudujem sa vám, je to odporná diera plná jezuitov – a upírov.“
ŽENA sa nervózne usmeje: „žartujete…“
MUŽ: „vôbec nie. ostatne, nikto ma sem neposlal, sám som si vybavil tento malý výlet.“
ŽENA (udivene): „ale prečo, pán Miller…?“
MUŽ: „každý, milá slečna, má v živote osudom určené poslanie a toto poslanie len zriedka prekrýva sa s cestou, po ktorej sme vinou najrozličnejších okolností nútení kráčať. navonok vyzerám možno ako úspešný dramaturg, uznávaný člen vyššej spoločnosti a bonviván, podobne ako tento sendvič predstiera pred zrakmi laickej verejnosti, že je plnený chutným lososom. a pýtam sa vás, aká je skutočnosť?“
ŽENA s rozšírenými očami pozerá na dramaturga – zdá sa, že má po sugestívnom monológu chuť na jeho sendvič.
MUŽ: „treska. obyčajná šedá treska aljašská a chemické farbivo.“ odlomí polovicu a podá ju slečne „moje poslanie je iné. som lovec upírov. tu v tejto kabele“ poklepe rukou na koženú kabelu "mám všetky potrebné nástroje, aby som dnes večer svet navždy zbavil odpudivého netvora Károlyho, splodenca pekiel – a navyše uvidím jedno podpriemerné divadelné predstavenie.
poviem vám malé tajomstvo, chcete?" ale nečaká na súhlas „- neznášam divadlo, už od detstva má na mňa hypnotické účinky, takže každé predstavenie prespím – to je tiež dôvod, prečo mám tak skvelé posudky.“
ŽENA: (s paranoidným výrazom) „och..strieľate si zo mňa…“
MUŽ: „kdeže. vy píšete mizerné články do mizerných novín za mizerný plat a kto si ich prečíta? koho zaujíma predstavenie organizované bandou vidieckych diletantov? nikoho. ste tu len preto, lebo som tu ja a na to mám, ako vidíte, celkom iné dôvody ako nejaké smiešnu hru.“
ŽENA (s trasúcou sa bradou): „ale…ale čo mám teraz robiť…?“
MUŽ (terapeutickým tónom starého otca): „dojedzte svoj sendvič, upokojte sa a choďte domov. beztak by to tu pre vás mohlo byť príliš nebezpečné.“
ŽENA podľahne charizmatickej osobnosti slávneho dramaturga, doje sendvič, neobratne sa rozlúči a odchádza.
krátko nato na scénu vpadne udýchaný REŽISÉR.
REŽISÉR: „dobrý večer, pán Miller, strašne ma to mrzí, ale…“
MUŽ (blahosklonne zastaví láskavým gestom prúd ospravedlnení) „ale to je prirodzené – pán režisér osobne, ak sa nemýlim -“ REŽISÉR prikyvuje celý uveličený, že ho slovutný pán Miller spoznal „, teda, pán režisér, zaiste máte mnoho práce najmä teraz, obrazne povedané v hodine dvanástej – cítim sa byť naopak poctený, že ste si na mňa našli čas.“ vstáva a podáva ohromenému REŽISÉROVI ruku.
ten opätuje mužný stisk a pokúsi sa vziať z lavičky MUŽOVU koženú kabelu – ale MUŽ ho prudko predíde a so sileným úsmevom vysvetľuje: „och, nie. ja sám – to ani nestojí za námahu, pán režisér – len malá príručná batožina. a teraz“ pozrie na strieborné hodinky na jemnej retiazke „je už, myslím, najvyšší čas vyraziť.“
a po výmene zdvorilých úklon obaja muži spoločne odchádzajú.
hrá známa melódia.
1.IV
(chodba osvetlená lacnými neónovými žiarivkami – ktoré sú mimochodom v skutočnosti plnené argónom. po chodbe zakráda sa tajomný OSVETĽOVAČ dlhými pružnými krokmi – mieri k dverám s nápisom „osvetľovačov kabinet“.
tu zrazu – spoza rohu objaví sa REŽISÉR a vypáli: „Vranitzky! Ako si to predstavujete? Kde sa flákate? Kde sú nové reflektory? Kde mám hercov?“
OSVETĽOVAČ pokojne čaká, vie, že objem režisérových pľúc je častým fajčením znížený na cca 3,5 litra, takže pri svojej priemernej spotrebe 3,5 slova na otázku je ich schopný položiť na jedno nadýchnutie nanajvýš sedem, čo nepresahuje jeho (OSVETĽOVAČOVU) kapacitu krátkodobej pamäti.
nasleduje vysvetlenie vysokej úrovne OSVETĽOVAČOVHO vzdelania, ktoré nám poskytuje priestor na krátky popis jeho smutného osudu (na scéne vyjadrujeme pomocou hereckého mimického umenia na minimálnej ploche a vhodného mejkapu. čím viac financií máme, tým viac hereckého umenia môžeme nahradiť nákladným mejkapom.
v prípade, že nemáme k dispozícii ani jeden zo spomínaných prostriedkov emocionálneho útoku na diváka, natočíme krátky amaterský videofilm o OSVETĽOVAČOVOM živote a premietneme ho ako predprogram podfarbený sentimentálnou hudbou.):
OSVETĽOVAČ kvôli otcovmu alkoholizmu zanechal v štvrtom ročníku štúdium medicíny a po mnohých útrapách a stroskotaniach (ponechávam fantázii režiséra) zakotvil nakoniec v bezvýznamnom divadle, kde už dvadsať rokov vykonáva namáhavú, nevďačnú a nedocenenú prácu, ktorá ho vnútorne nenapĺňa, aby mohol podporovať chorú matku a nezamestnanú ženu.
vo vzácnych chvíľach voľného času pestuje huby, vyvoláva fotografie a hrá na bicie.
OSVETĽOVAČ si vzdychne a vysvetľuje: „no, akurát som sa chystal pozrieť do kabinetu, vrátnik hovoril, že tam dal odniesť nejakú truhlu.“
REŽISÉR: „truhlu?“
OSVETĽOVAČ: „no, viete, takú debnu, čo v nej mávam odložené reflektory -“
REŽISÉR sa nadychuje, aby niečo povedal
OSVETĽOVAČ „no, ale ja som tie nové akurát doviezol – niečo som si na nich doma šteloval – tak ma reku zaujíma, čo za debnu mi to hodili do kabinetu, keď tam nie sú reflektory a posielal ju vraj nejaký Károly, o ktorom som v živote nepočul.“
REŽISÉR: „a kde sú herci?“
OSVETĽOVAČ pokrčí plecami: „tých som nevidel.“ zloží z dvier závoru, ktorou sú zaistené a vtedy –
vypadne prúd a je tma.
REŽISÉR: „čo sa deje?“
OSVETĽOVAČ: „hmmm. počítam, že vypadol prúd, režisér.“
REŽISÉR: „tak s tým niečo urobte!“
OSVETĽOVAČ: „poďte so mnou, v aute mám baterku, skontrolujem hore poistky.“
nájdu sa po hmate a zmiznú za rohom, čo však diváci nevidia.
hrá známa melódia, muzikálnejší diváci si ju začínajú nečujne pohvizdovať.
1.V
(REŽISÉROVA pracovňa. koberec, stôl, písací stroj, telefón, asistentka, izbová rastlina.)
ASISTENTKA chodí sem a tam po koberci, občas hodí nervózny pohľad na hodiny na stene (takmer by som na ne bol zabudol).
zvonku:
I. HLAS: „výborne, výborne – uvidíme sa teda o dve hodiny.“
II: HLAS: „dohodnuté.“
vzďaľujúce a približujúce sa kroky, vchádza majiteľ druhého hlasu.
ASISTENTKA k nemu pribehne a zúfalo vykríkne: „pán režisér!“
REŽISÉR (lebo je to on): „nič mi nevravte.“ pritom ustupuje o dva kroky dozadu, chytí sa za srdce a obráti oči v stĺp.
ASISTENTKA mlčí a čaká s neskrývanou nervozitou.
REŽISÉR klesne do kresla (nespomínal som kreslo?) zakryje si pravou dlaňou oči a ľavú ruku nechá voľne splývať vedľa tela. žalostným hlasom sa spýta: „čo, čo tentoraz?“
ASISTENTKA (váhavo): „reflektory.“
REŽISÉR: „reflektory?!“
ASISTENTKA mlčí a čaká.
REŽISÉR (hlasom vyjadrujúcom neznesiteľné utrpenie): „čo je s nimi?“
ASISTENTKA: „zmizli. aj s osvetľovačom.“
REŽISÉR: spúšťa i druhú ruku. oči má upreté do stropu a pomaly, akoby nezúčastnene opakuje: „zmizli. aj s osvetľovačom.“ potom postupne zvyšuje hlas až k revu: "pol roka príprav, pol roka utrpenia v panoptiku hrôzy s hercami bez talentu a života, hodnými hrať ešte tak v múzeu voskových figurín, pol roka bojov s nedostatkom a prezieraním…a zrazu – dar nebies! šanca, aká prichádza raz za život! niekto si nás všimol, zo Sao Paula posielajú na premiéru Millera!
a ja, ja zhorím na reflektoroch!
Kde je osvetľovač?!!"
ASISTENTKA: „už som vám vravela – niekam zmizol. a to ešte nie je všetko -“ dodáva s jóbovským výrazom, „niekam zmizli aj…hlavní predstavitelia.“
REŽISÉR (výhražne): „čo tým chcete povedať NIEKAM ZMIZLI?!“
ASISTENTKA: „no, skúšali ešte tú pasáž, kde si Elke vždy zle vypočíta kroky a Tobias si potom šiel zapáliť a ona išla s ním a už sa nevrátili. najprv mi to nebolo podozrivé, ale keď sa už pol hodiny nevracali, aj som ich hľadala, ale potom sa zase stratil osvetľovač a“
REŽISÉR reve: „ja sa z vás zbláznim!“ vtom zazvoní telefón. asistentka k nemu vykročí, ale REŽISÉR pokračuje v nasadenom tóne: „nechajte! ja sám!!“ zdvihne telefón a konverzuje so slúchadlom – podotýkam, že medzi jednotlivými vetami robí pauzy, keďže sa predpokladá, že na druhom konci linky sa nachádza živá osoba, s ktorou konverzuje.
REŽISÉR: "čo?
kto?
kam?"
tresne slúchadlom.
„tak vidíte,“ hovorí víťazoslávne, hoci to nie je jeho zásluha, „osvetľovač je na svete. idem za ním – a keď sa vrátim, chcem vedieť, kde sú tí dvaja – a nenápadne, preboha! Miller mi tu chodí po budove, nie že sa ho začnete pýtať, či náhodou nevidel stratených hercov! od vás všetko vystane..!“
vybehne von a tresne dverami.
ASISTENTKA: „trhni si nohou, pako.“
hrá známa melódia.
1.VI
(ďalšia chodba. skriňa s poistkami a zákazom fajčenia. truhla. diváci nevidia skoro nič – je tma. kužeľ svetla z baterky kĺže sa po útrobách poistkovej skrine. a svetlo sa poslušne rozsvieti.)
OSVETĽOVAČ: „buď svetlo! povedal svätý Aleister – a bolo svetlo. a svätý Aleister videl, že svetlo je dobré a zaradoval sa vo svojom srdci a vraví si: teraz si veru zaslúžim dobré žváro,“ pričom ekvilibristicky vytasí z vrecka lacné cigarety, pozrie sa na otvorenú truhlu a pokračuje „a svätý Aleister videl, že nové refláky treba je namontovať.“ pričom vytiahne z truhly reflektory „a tiež videl,“ pokračuje po krátkej konzultácii s hodinkami, „že do nanebevstúpenia reflektorov zostáva ešte dobrá štvrťhodina. i zasmial sa v duchu svätý Aleister a hovorí si: môžem teda spočinúť na krátky čas v tejto truhle, mäkkým hodvábom stlanej a vyfajčiť si v nej svoje žváro, amen.“
uľahne do truhly, labužnícky potiahne z cigarety, ľavú ruku nechá voľne splývať po boku truhly.
a vtedy mu veko spadne na hlavu.
skôr než stihne čokoľvek urobiť, spoza rohu sa vynorí náhodne prechádzajúci MUŽ, ktorý zrejme očakával presne tento pohľad – ruka trčiaca z truhly – pribehne k nej, pritlačí vrchnák kolenom a za kriku „mám ťa, zbabelá beštia“ vytiahne z koženej kabely dubový kolík a kladivo a prerazí ním rakvu a srdce nešťastného osvetľovača za patričných zvukových efektov. skriňa s poistkami zaiskrí a svetlo zhasne.
hrá známa melódia.
1.VII
(opäť chodba a dvere. REŽISÉR a MUŽ.)
REŽISÉR: „skutočne vám to nevadí?“
MUŽ: „och, práve naopak. sám som vás chcel navrhnúť, aby ste sa venovali svojej práci – mám v úmysle urobiť si takú malú súkromnú prehliadku vášho divadla.“
REŽISÉR: „pošlem vám svoju asistentku, rada vás prevedie..“
MUŽ: (zasnene) „nie, nie, to by stratilo všetko čaro. chcem kráčať týmito chodbami sám, nepoznaný, vdychovať atmosféru predstavení, ktoré sa tu odohrali pred desaťročiami…“
REŽISÉR: „totiž, v skutočnosti vlastne…“
MUŽ: „áno?“
REŽISÉR: „ale nič. príjemnú prehliadku pán Miller – a vďaka za pochopenie.“
MUŽ: „výborne, výborne – uvidíme sa teda o dve hodiny.“
REŽISÉR: „dohodnuté.“
MUŽ sa vzďaluje s falošným úsmevom na perách, podobne ako REŽISÉR, ktorý vchádza do dverí.
opäť melódia.
1.VIII
(chodba. dvere do osvetľovačovho kabinetu, pootvorené. HEREC a HEREČKA vo vášnivom objatí opretí o stenu vedľa nich.)
HEREČKA: vymaní sa na okamih z objatia, preruší mimoriadne dlhý bozk a vraví: „čo ak nás tu niekto uvidí?“
HEREC: „a kto asi?“
HEREČKA: „ja neviem…niekto.“
HEREC chce niečo povedať, ale vtom mu zrak padne na pootvorené dvere. bez slova objíme HEREČKU, plynule ju vtiahne dnu a zabuchne za sebou dvere.
závora zapadne.
znie melódia, naposledy.
koniec.