Konečne samostatný fantasy román – povedal som si – konečne to niekto (okrem pána Gemella) zvládne aj na štyristo stranách a nebude potrebovať šesť tisíc (však pán Williams ;-)
Po predchádzajúcich skúsenostiach s dielami ženských autoriek fantastiky (česť výnimkám ;-) som trochu s obavami kupoval túto knihu. Prilákala ma skutočnosť, že ide o samostatný román a ešte krásna obálka (od pána Krásného :)) Začal som čítať a moje obavy sa pomaly ale isto vytrácali. Je to každopádne nadpriemerná fantasy, s možno trochu prekvapivým, ale vcelku logickým koncom (hlavne u ženskej autorky :)).
Kniha sa nevymyká tak trochu klišé fantasy, ktoré vraví, že hlavný kladný hrdina musí byť buď úplne obyčajný sedliak, pokiaľ možno negramotný a zavšivený, alebo mimoriadne kruto osudom stíhaný jedinec, ktorý sa len s vypätím síl ubráni porobe a vydá sa na cestu slávy, alebo pomsty, prípadne aj jedno aj druhé.
V tejto knihe je hrdina z druhej kategórie. Istý Korendir, ktorý nevie nič o svojom pôvode (ďalšie klišé, radšej to nazvem tradíciou) sa po únose ocitá na palube obchodnej galéry Mhurgov. Nebol by to však hlavný hrdina, keby sa mu nepodarilo uniknúť. Uteká a berie si so sebou dokonca aj „parťáka“, spoluveslára z galéry, podľa hesla: „Spolu veslovali, spolu víno pili!“ A tu sa končí klišé a začína plnokrvný príbeh.
Korendir sa od začiatku správa divne. Je mlčanlivý, občas vybuchne zúrivosťou a v zásade pomáha len za peniaze (vot Geralt!). Peniaze šporí na to, aby si postavil pevnosť na najneprístupnejšom mieste sveta, na myse Bielej Búrky, odkiaľ by ho už zaručene nikto nemohol uniesť – paranoia ako hrom, ale nie je sa čomu diviť po jeho zážitkoch z galéry. A tak pokračuje jeho príbeh, v epizódkach, ktoré mu majú získať čo najviac peňazí, a jeho zasľúbená pevnosť rastie – vežička po vežičke, cimburie ku cimburiu, ochranný kameň za ochranným kameňom. Pomaly sa pridá životná láska, hľadanie vlastných koreňov, objavovanie netušených schopností, pobehovanie po lúkach akéhosi „antisveta“ plného netvorov a démonov. Tak.
V celku ide o príjemnú knihu, venovanú osudom jedného mimoriadneho chlapíka. Preklad mi pripadal spočiatku trochu kostrbatý, zle sa to čítalo, vety boli príliš rozsekané a nenadväzovali veľmi plynulo, ale po pár desiatkach strán to prešlo a začítal som sa tak, že som neprestal, kým sa Korendirove príbehy neuzavreli v logickom konci.
A čo povedať na záver – podľa náznakov v posledných vetách sa môžem tešiť na pokračovanie, ktoré nebude tak úplne pokračovaním. Všetko je teraz v rukách pani Wurtsovej a hlavne E. Čierneho, ktorého Poutník knihu vydal…