Keď som pred časom písal recenziu na Věž vlaštovky, dovolil som si vyhlásiť jej autora za Boha. Za tie bezmála dva roky sa čo-to zmenilo. Po niekoľkých posedeniach pri poháriku s Majstrom osobne a po prečítaní záverečnej časti zaklínačského cyklu musím povedať, že pán Sapkowski je (v dobrom slova zmysle) ten najobyčajnejší človek na svete. Má svoje záblesky geniality, má svoje slabosti.
Podobne zmiešaný pocit má čitateľ aj z románu Paní jezera. Pokiaľ ide o rozprávačské postupy, na rozdiel od Věže vlaštovky neprináša piata časť nič nového. Kúzelník Sapkowski predvádza vlastne opäť tie isté triky – rozprávanie v kruhu (had požierajúci svoj chvost), prehádzaná časová postupnosť, spätné objasňovanie širších súvislosti pomocou skokov do ďalekej budúcnosti, široký záber príbehu vďaka pohľadu drobných, vedľajších, jednorazových postavičiek. Niežeby to vadilo, Majster svoje tradičné zbrane ovláda zručnejšie než Geralt sihill, len už sa nedostaví ten zimomriavkový pocit z čohosi nového, originálneho, jedinečného. Zaváňa to stereotypom. Vytušil to zrejme už i autor sám a na rozdiel od iných ságotepcov včas príbeh ukončil a vrhol sa na niečo úplne iné (ako mi prezradil na Parcone, z prvej časti husitskej trilógie má už hotové štyri kapitoly, román vyjde v Poľsku na budúcu jeseň). Okrem toho na Paní jezera asi najviac vidno, že Sapkowski je lepší poviedkár než románopisca. Knihe by prospela väčšia kompaktnosť – čitateľ prestáva vnímať román ako celok a jeho pozornosť sa sústreďuje na jednotlivé scénky. Tie fungujú samé osebe, sú krásne vypointované a v mnohých prípadoch ide o rýdze záblesky vrcholného spisovateľského umenia (erotická scéna v knižnici, súboj hobbitov s lúpežníkmi, Cirino stretnutie s Lesným Dedkom, bitka pri Brenne a absolútna kopačka medzi oči – rozhovor Geralta s Emhyrom). Bohužiaľ to, čo je medzi týmito vrcholnými momentmi a čo sa snaží pospájať ich do podoby románu, je síce špičkovo napísaná, ale predsa len vata. Čo však považujem vyložene za šrám na Sapkowského dobrej povesti, je spôsob, akým Geralt zistí polohu Vilgerfortzovho hradu. Táto neuveriteľná, vykonštruovaná náhoda už nie je len pomocná barla, lež celý invalidný vozík. Od autora formátu Sapkowského doslova rana pod pás.
Ale dosť kritiky. Celé sa to fantasticky dobre číta a človek po každej stránke spieva ďakovné modlitby za fantasy, ktorá nie je len o vyvrhnutých vnútornostiach či nezmyselnom hľadaní akýchsi blbých magických kryštálov (ako knihy švédskych a slovenských autorov), ale skutočne inteligentnou, kvalitnou Literatúrou. Egon Čierny mi povedal, že Sapkowski už podľa neho varil z vody. Súhlasím. V porovnaní s obrovskou smradľavou kalnou žumpou jednotvárnych a bezpohlavných angloamerických ság je Paní jezera skutočne osviežujúcim dúškom z krištáľovo čistej horskej bystriny. V rámci Majstrovho diela by som jej udelil asi tak 7–8 bodov, ale v porovnaní s ostatnou fantasy produkciou nemôžem inak než… 10/10.