Nemám v úmysle napísať recenziu na zatiaľ posledné veľdielo Luca Bessona, pretože pravoverný fanúšik fantastického filmu, čítajúci tieto riadky, už tento úžasný zážitok určite absolvoval. Prichodí mi však zamyslieť sa nad prostriedkami, ktorými istý francúzsky režisér dosiahol niečo, o čo sa americkí producenti a tvorcovia márne pokúšajú už pekných pár rokov – natočiť naozaj originálnu sci-fi, ktorá sa jednoducho nepodobá na nič, čo tu bolo už dávno predtým. Pretože či už považujete Piaty element za prostoduchú rozprávku pre puberťákov, ktorá stojí a padá na vizuálnych efektoch, alebo – ako ja – za najlepšiu sci-fi tohto a možno aj minulého desaťročia, určite sa zhodneme v tom, že nič tak zábavné, bizarné a zručne natočené sme nevideli už veľmi dlho – ak vôbec. Preto si dovolím malú parafrázu – tak ako hrdinovia filmu zachránia svet pomocou spojenia piatich živlov, tak Luc Besson zjednotením piatich prvkov vytvoril prelomové dielo, jedno z najvýraznejších v histórii fantastického filmu vôbec. Možno vám tieto slová pripadajú príliš odvážne, ale trebárs Blade Runner bol svojho času divákmi i kritikmi prijatý veľmi rozpačito, a napriek tomu je dnes považovaný za jedno kľúčových diel žánru. Som skalopevne presvedčený, že keď sa scifistická obec o takých päť-sedem rokov komplexne pozrie na toto desaťročie, Piaty element bude z tej hromady amerických filmov, v ktorých americkí hrdinovia zachraňujú Ameriku alebo presviedčajú mimozemšťanov, že práve kontaktom s nimi spoznajú vyspelú kultúru, tak z tejto jednotvarej kopy bude Bessonov film vytŕčať ako Michelangelov Dávid zo zástupu záhradných trpaslíkov. Pozrime sa teda, akým živlom vďačíme za filmový zážitok roku 1997.
Element prvý: zem.
Pôdou, z ktorej tento film vyrastá, je príbeh. Je už pomaly všeobecne známe, že svet Korbena Dallasa si Luc Besson vymyslel už kedysi v puberte, a postupne ho pre vlastnú zábavu prepracoval do najmenších detailov. Do tohto vyložene technického prostredia zasadil príbeh, ktorý – podobne ako v Hviezdnych vojnách – nie je scifistický, ale doslova rozprávkový. Boj Dobra so Zlom je v Piatom elemente zobrazený v jeho najčistejšej, prapôvodnej podobe. Moderná kinematografia pretransformovala tento prastarý motív do rôznych podôb – Zlo máva v súčasnej filmovej mytológii podobu nenásytnej Chamtivosti, občas i zámernej, bezohľadnej Nespravodlivosti, či jednoducho agresívnej Hlúposti. Svet v Bessonovom filme však ohrozuje Zlo vo svojej pôvodnej, absolútnej forme – nemá žiadne vedľajšie úmysly, chce jednoducho zničiť ľudstvo, síce pochybný, ale v závere predsa len dokázaný symbol Lásky a Dobra. Až Zorg, jeho prisluhovač, je modernejšou podobou záporného prvku, pretože napomáha Zlu z prostej ziskuchtivosti. Besson teda zobrazil ten najzákladnejší príbeh, ktorý má každý z nás zakódovaný v podvedomí, a urobil to s takou úprimnosťou, že ho nemôžeme považovať za primitívny, ale naopak – za dokonalý a krásny. Práve preto je Leeloo, zosobnenie Dobra a Lásky, vo filme niekoľkokrát označená za „perfect“. A takisto je to s príbehom Piateho elementu – je tak esenciálne čistý, že je skrátka „perfect“.
Element druhý: voda.
Vodou, ktorá tomuto filmu dáva život, sú herci. Bruce Willis tu podáva jeden z najlepších výkonov svojej kariéry. Dokázal postave Korbena Dallasa vdýchnuť podobný nadhľad a milo sebaironický odstup ako napríklad Harrison Ford Han Solovi či Indiana Jonesovi – a je len sympatické, že to tentokrát robí bez vulgarizmov, čo jeho hrdinovi dodáva priam chlapčenský šarm. Práve Willisov výkon je to, čo motív boja Dobra so Zlom oslobodzuje od prostoduchosti – keď s odovzdaným úsmevom povie „Idem zachrániť svet“, divák to berie s humorom, ale zároveň bezvýhradne uverí, že hrdina to naozaj chce a dokáže urobiť.
Zelenooká Milla Jovovichová, táto „perfect“ juhoslovanská kráska, trošku pripomína svojím herectvom Natalie Portmanovú z Bessonovho predchádzajúceho filmu Leon. Krehká, takmer detská, ale v určitých okamihoch žensky vyzývavá či dokonca smrteľne nebezpečná. Jovovichová je v každej situácii dokonale presvedčivá – keď s plačom prosí o pomoc, každý z nás by pre ňu urobil čokoľvek na svete, keď bruceleeovskými údermi a kopancami likviduje protivníkov, radšej by sme sa jej pratali z cesty, keď prosí Dallasa, aby jej vyznal lásku, divák má chuť zarevať „milujem ťa“ z plných pľúc. A navyše je neskutočne krásna, ako už ženské postavy v Bessonových filmoch zvyknú byť.
Obsadenie Garyho Oldmana do úlohy hlavného zloducha sa po vynikajúcom výkone v Leonovi dalo očakávať. Oldman je v súčasnosti filmový podliak číslo 1, a preto bola namieste obava, či neskĺzne do stereotypu podobne ako Dennis Hopper, ktorého záporáci boli v niekoľkých filmoch za sebou na jedno kopyto. Avšak zatiaľčo Oldmanov Dracula je charizmatický, Stansfield z Leona psychopatický, Koršunov z Air Force One fanatický, Zorg je figúrka s výrazným komickým zafarbením. Už jeho bizarný kostým a účes, kačací krok a smiešne šušľanie ho zámerne zosmiešňujú, zjavne pre zvýraznenie bezvýznamnosti obyčajného ľudského zla v porovnaní s mocným, vesmírnym Zlom. Každá Oldmanova veta je precíznou prácou s čudesným charakterom postavy a niektoré scény – napríklad tá so zaskočenou čerešňou – patria jednoducho k nezabudnuteľným.
Element tretí: vzduch.
Vzduchom alebo vetrom, ktorý tento film občerstvuje, je hudba. Už dlhoročná harmonická spolupráca Spielberga s Williamsom či Burtona s Elfmanom sú dôkazom toho, že spoločné cítenie režiséra a skladateľa dokáže obohatiť dielo o výraznú kvalitu, ktorá pri ostatných filmoch jednoducho zaniká a nenechá v divákovom vedomí žiadnu stopu. To však rozhodne nie je prípad Piateho elementu. Eric Serra zložil hudbu ku všetkým Bessonovým filmom a vždy to bol zážitok pre uši. I tentokrát skomponoval Serra niečo, čo sme nikdy predtým ešte nepočuli. Na jeho hudbe je úžasné to, že nemá nič spoločné s americkými symfonickými pompéznosťami, a práve preto si ju divák, otupený bežnou filmovou hudbou, okamžite všimne a začne ju vnímať veľmi intenzívne. Operná ária vesmírnej divy Plavalaguny, do ktorej sa v prestrihoch boja Leeloo s nepriateľskými emzákmi zamieša navýsosť moderný tanečný rytmus, tak to je niečo, čo náš sluch asi len tak skoro zase nezažije.
Element štvrtý: oheň.
Ohňom, ktorý tomuto filmu dodáva silu a farbu, je jeho vizuálna podoba. Podľa niekoho sú efekty jediným dôvodom, prečo bol Piaty element natočený. Nie je to tak celkom pravda, ale je nesporné, že vizuálnej stránke prikladá Besson mimoriadnu dôležitosť. To, čo sa na naše oči valí z plátna, sme tu nemali minimálne od dôb Hviezdnych vojen. Firma Digital Domain sa po niekoľkých chabých pokusoch konečne stala dôstojnou konkurenciou pre Lucasovo ILM – čo nedávno potvrdil aj Cameronov Titanic – a dodala Bessonovej futuristickej vízii neuveriteľne presvedčivú podobu. Pohľad na budúci New York so stovkami lietajúcich vozidiel je jednoducho omračujúci – a kto tvrdí, že je tu akási podobnosť s Los Angeles v Blade Runnerovi, ten nemá ani kúsok estetického vnímania, pretože architektúra je diametrálne odlišná a všetko tu hýri životom a farbami. Kozmické lode a zbrane sú ešte bizarnejšie než vo Votrelcoch, interiéry prepracované do najmenších detailov a kostýmy Jeana-Paula Gaultiera neskutočne originálne a absolútne šialené. Mimozemskí Mangalorovia paradoxne práve vďaka občasným premenám na ľudí pôsobia veľmi presvedčivo – divákovi ani raz nezíde na um, že sú to vlastne iba zamaskovaní herci. Skrátka a dobre, práve úžasná vizuálna podoba dodáva Piatemu elementu punc nevídanej originality.
Element piaty: Luc Besson.
Živlom, ktorý podobne ako tajomná Leeloo zjednocuje všetky ostatné prvky do úchvatného, výbušného celku, je tridsaťdeväťročný francúzsky režisér, ktorý už dal svetovej kinematografii také skvosty ako Magická hlbočina, Nikita, či Leon. Bez jeho typického rukopisu – výdatne podporeného skvelou kamerou Thierryho Arbogasta – by sa z Piateho elementu pravdepodobne stala len ďalšia pompézna bezduchosť, akých nám distribútori dnes a denne servírujú celé tucty. Besson nám však podobne ako jeho krajania Jean-Jacques Annaud /Meno ruže, Sedem rokov v Tibete/ a Jean-Pierre Jeunet /Delikatesy, Votrelec: Vzkriesenie/ ponúka úplne inú atmosféru, než na aké sme zvyknutí u hollywoodskych remeselníkov. Hoci je väčšina scén vďaka brilantnému strihu až diabolsky rýchla a dynamická, rytmus rozprávania je paradoxne omnoho pozvoľnejší. Film sa nesnaží udržať divákovu pozornosť za cenu nelogických dejových kotrmelcov, nedotiera hromadením akčných scén. Skrátka na tomto na prvý pohľad silne amerikanistickom spektákli jasne cítiť ruku európskeho tvorcu. Besson podobne ako Jeunet skladá svoj film z jasne ohraničených, skvele napísaných a ešte lepšie natočených scén, avšak na rozdiel od mladšieho kolegu dokáže tieto sekvencie poskladať do kompaktného, gradujúceho, napínavého celku. Avšak to, čo dodáva Piatemu elementu príchuť geniality, je jeho hravosť, zdravý nadhľad a sebairónia so ymzslom pre inteligentný humor. Besson v žiadnom prípade neberie sám seba a svoj film vážne – dokonca ho viackrát označil za komédiu. Najzjavnejším dôkazom tohto tvrdenia je scéna, v ktorej sa po sebe prichádzajúci návštevníci Korbenovho bytu musia postupne ukrývať pred ďalšími hosťami. Besson tu nádherne vzdáva hold tradíciám klasických francúzskych komédií a hoci na malej ploche, darí sa mu to lepšie než tvorcom Návštevníkov či Anjelov strážnych. Takisto si očividne dáva pozor, aby neprezentoval Korbena Dallasa ako ďalšieho z radu jednorozmerných heroických supermanov – snáď preto mu napísal niekoľko scén, kde hlavnému hrdinovi, dokonca aj v tých najvypätejších situáciách, telefonuje jeho matka a sťažuje sa na Korbenovu nevšímavosť.
Piaty element sa už, takisto ako predchádzajúce Bessonove filmy, stihol stať kultovou záležitosťou. Súdiac podľa rebríčkov návštevnosti v jednotlivých krajinách mal i výrazný komerčný úspech a 8O-miliónové náklady sa spoločnosti Gaumont určite bohato vyplatili. Pre nás, milovníkov filmu, je však omnoho dôležitejšie, že Luc Besson svoje vrcholné dielo /súdiac podľa vyhlásení typu „Leona som natočil cez prestávku počas príprav Piateho elementu.“/ dotiahol k najvyššej možnej dokonalosti a dal tak svetovej diváckej obci zážitok, na ktorý sa nezabúda. A tak by nám možno ani veľmi nevadilo, keby bol skutočne len polovicou celého príbehu /záverečné umŕtvenie Zla a nie jeho definitívna likvidácia tomu nasvedčujú/ a božský Luc sa rozhodol natočiť jeho ešte úžasnejšie pokračovanie.