 |
 |
 |
S Georgom Raymondom Richardom Martinom hrám férovú hru. On píše svoju gigantickú fantasy ságu roky a ja ju zasa roky čítam. Kupujem si síce jednotlivé diely hneď, ako vyjdú (od roku 2000), no čítam ich veľmi pomaly. Zdalo by sa, že je to logické – sága má predsa vyše tritisíc strán – ale v rozsahu to nie je. Teraz, keď som Martinov náskok o čosi stiahol (ďalšia kniha, A Feast for Crow ešte nevyšla), môžem vám prezradiť, čo ma spomaľuje. Monumentálna Pieseň ľadu a ohňa je totiž pre mňa takmer nečitateľná a do prevracania stránok sa musím nútiť. A to napriek tomu, že ide o dielo napísané s bravúrou Pána spisovateľa. Ako som už kedysi povedal, ešte som nevidel lepšie napísanú zlú knihu…
Keď G. R. R. Martin vstúpil v roku 1996 na bojisko fantasy ság, bol to trocha šok. Pre čitateľov aj pre kritikov. Po krátkych prácach ovenčených cenami za nápady, atmosféru a precíznu analýzu ľudskej duše vstúpil Martin do oblasti, kde po profesorovi Tolkienovi nezískal takmer nikto úctu – iba peniaze a pochybnú slávu na pár mesiacov. Miliónkrát prežutí elfi a trpaslíci spozorneli a vykukli z recyklovaných románov, aby sa pozreli svojmu konkurentovi do očí. A zdúpneli. Pieseň ľadu a ohňa totiž nebola ničím výnimočným, skôr tomu bolo naopak – Martin stvoril fantasy ságu chudobnejšiu na fantáziu ako väčšina prác v tejto oblasti. Dokonca aj Terry Brooks a David Eddings museli ohŕňať nos.
Ale len na chvíľu, pri prvom pohľade. To, čo Martin ubral na fantastickom rozmachu, pridal do prepracovanosti charakterov a do komplexnosti dejových línií. S pribúdajúcim počtom strán prestali existovať jednotlivé nitky, knihou sa odrazu vlnilo rozsiahle plátno – ktoré obsahovalo životy desiatok postáv a stoviek postavičiek. Pred udiveným zrakom čitateľa ožila krajina bývalých Siedmych kráľovstiev, v ktorej sa rozohrala mimoriadne komplikovaná hra o tróny. Meče treskli o štíty, jed zavíril v pohároch a červený kohút zaspieval na strechách hradov. Plus, ako perlička navyše – na Severe sa prebrali tisícky rokov spiaci Iní.
Čo sa týka originality, Pieseň ľadu a ohňa musí zaliezť do kúta a zvesiť chvost. V príbehu nie je ani štipka nového, všetky boje a intrigy, o ktoré tu ide, sa už niekde odohrali. Všetky postavy žili aj v knihách iných autorov a každá z príšer už blúdila ríšou Fantázie. Z riek už dávno pili iní hrdinovia a moria preplávali iní kapitáni. Dokonca – čo je pomerne originálne – táto sága by vlastne ani nemusela byť fantasy príbehom. Úloha mágie je v úvodných troch knihách minimálna a pri úsilí, aké autor venoval prepletaniu osudov postáv, by určite dokázal vytvoriť aj reálne zápletky a rozuzlenia. Draci a Iní sú len tenkým náterom na masívnej stavbe príbehu. Jadro je niekde inde.
Ak ste nikdy o Piesni ľadu a ohňa nepočuli, dá sa v stručnosti zhrnúť asi takto – je to kronika Anglicka v druhej polovici pätnásteho storočia, s ľahučkou prímesou fantasy. Je to vojna ruží, do ktorej sa zhodou okolností priplietli aj draci a Lancasterovci sa volajú Lannisterovcami, kým Yorkovia zasa Starkami. Celá sága je len drobnohľadom sledovaný osud lorda Starka a jeho rodiny – lady Catelyn a detí, dvoch dievčat, troch chlapcov a jedného nemanželského syna. Nič viac, nič menej; sága rodu Starkovcov. A s pribúdajúcimi stránkami aj sága Lannisterovcov, Tullyovcov, Baratheonov, Targaryenov či Tyrellov.
Ak akceptujeme fakt, že si G. R. R. Martin zvolil neoriginálne základy, musíme prijať aj skutočnosť, že prácu s dejom a postavami zvládol na jednotku. Jednotlivé kapitoly kníh sú sledované vždy z pohľadu inej postavy a každá z týchto častí deja je uzavretá silnou mikropointou. Celá sága je akoby sledom poviedok, ktoré na seba nadväzujú, prelínajú sa a dopĺňajú. Vytvárajú reťaz, ktorá však nie je lineárny prúdom ohniviek odkiaľsi kam – z reťaze je ukované brnenie, ktoré ako udatný vojak stojí na stráži nad príbehom. Ak ste užasli nad spájaním dejových línií po stovkách strán v dielach Gavriela Kaya (Tigana, Píseň pro Arbonne), tu vám poklesne sánka. Ani jeden obraz na tisíckach strán nie je zbytočný a každé vypovedané slovo niečo znamená – či už práve teraz alebo o tridsať kapitol ďalej. Žiadna postava nie je iba štatistom – napriek tomu, že ich pochoduje Siedmymi kráľovstvami niekoľko stovák. Ten je určený na to, aby zradil, ten sa obrodí v krvi a toho zasa zlomí bolesť, moc či láska. Z piesne ľadu a ohňa skutočne pocítite chlad aj plamene.
Po technickej stránke je teda sága zvládnutá dokonale. Ale nečítala sa mi dobre a nehltal som strany. Dôvod? Martin – podľa mňa – zanedbal primárnu úlohu literárneho diela takéhoto typu. Pieseň ľadu a ohňa ma nebavila – absencia nadhľadu, vtipu či irónie (tá bola prítomná, ale veľmi ustrašená) spôsobila, že som nemal záujem o to, čo sa bude diať ďalej. Kniha bola príliš vážna, napriek tomu, že neprinášala nič nové – a nič ani neriešila. Navyše, celá sága nepostupuje podľa dejovej krivky – resp. sleduje oblúk príliš mohutný na to, aby sa dal zachytiť. Momentálne sú na trhu tri knihy, ktoré budú v budúcnosti doplnené o ďalšie štyri. Aktuálna trilógia je síce relatívne uzavretá, ale až po A Feast for Crow, A Dance with Dragons, The Winds of Winter a A Time for Wolves budeme vedieť, ako sa osudy hrdinov uzavrú. Aj keď posledné tri knihy od prvých troch bude oddeľovať dvadsať rokov podľa vnútornej chronológie. Jednoducho, je to vojna ruží bez konca – a čítať o nekonečnej vojne nedokážem. Ja nie – aj keď niekto možno. Sága má koniec koncov celosvetovo ohromný úspech…
Aj keby som akceptoval vyššie spomínanú neoriginalitu, nedostatok nadhľadu a zdanlivú bezdejovosť deja – s prihliadnutím na precíznosť stavby jednotlivých línií – ságu by som odsúdil ako zlú. A hlavným dôvodom môjho negatívneho hodnotenie je až príliš technická dokonalosť príbehu, chladná manipulácia spisovateľa s čitateľovými emóciami v snahe prekvapiť. Alebo zaujať? Martin totiž prepletal linky natoľko, až zabudol na dôležitosť postáv. Počas troch tisícok strán nemáte šancu získať obľúbenú postavu – resp. ju nemôžete získať na dlho. Či už je to totiž chlapec, dievča, muž alebo žena, všetko sú to len tehly v spisovateľovej stavbe. Martin najprv na dvoch tisíckach strán plasticky vykreslil postavu – dal jej detstvo, so ženou ste prežili jej prvú menštruáciu, s chlapcom prvé zabitie či stratu panictva – no na dvetisícprvej strane autor postavu bez milosti zlikvidoval. A keďže išlo o vojnu ruží, kladní či záporní hrdinovia zomierali jedom, dýkou v chrbte, stiahnutím z kože či upálením na hranici. V snahe zaujať šiel autor dokonca tak ďaleko, že pred čitateľovými očami rozbíjal hlavičky detí o steny, bodal dýky do ľadvín matiek pred očami synov a otcov stínal pre potešenie davu pred očami dcér. Akoby zabudol, že nepíše kroniku pre poučenie vedcov, ale románovú ságu, ktorú čítajú bežným životom aj tak dosť zničení ľudia.
Aby ste si to nevykladali zle – ja nehľadám šťastné konce. Dokonca preferujem temnú fantasy a záporných hrdinov. Ale existujú určité pravidlá – hrdina zomrieť môže, no aspoň jeden z cieľov jeho života (hlavne ak bolo popisovaný na tisícke strán) by mal byť dosiahnutý. No v Piesni ľadu a ohňa niečo také neplatí. Pár postáv je zrejme určených na dlhšie prežitie a finálny stret dobra so zlom, no všetci ostatní padajú… ako muchy v ľadovom vetre či v tanci plameňov.
A tak – ak som v knihe nenašiel cieľ, ku ktorému by smerovala a zároveň som v nej nenašiel postavy, ktoré by som si mohol zamilovať na dlhší čas – nemal som motiváciu čítať ďalej. A nemám ju ani teraz – ďalšie knihy ságy si už nekúpim.
A počkám si na diela Jarka Mosteckého, Miroslava Žambocha, Alexandry Pavelkovej či Ďura Červenáka. Aj keď nie sú české a slovenské diela po technickej stránke úplne bez chyby, je v nich to, čo chýba chladne dokonalej Piesni ľadu a ohňa. Beletria má predovšetkým baviť a nie mraziť.
Píseň ledu a ohně I-III, Martin G. R. R., fantasy sága (Talpress, 2000 – 2002, obálky Jan Patrik Krásný, David Spáčil, preklad Hana Březáková, brož., cca 3300 strán).