 |
Nedokázal si počkať, stratil si trpezlivosť, nevieš už na tej
nudnej návšteve dlhšie vydržať. Rozhodol si sa teda neprenocovať spoločne
s partiou dávnych kamarátov, veď stoj čo stoj ťa to ťahá domov. Už si
dávno niekde inde a mladosť nevrátiš tým, že budeš s nimi popíjať a
spomínať. Chceš sa okamžite vrátiť k milovanej manželke, útulnému
kreslu, napínavej knihe… Rozhodneš sa preto vyraziť na cestu domov. Čo na
tom, že vedie cez les a o chvíľu sa zmráka… A tie bláznivé táraniny
o vlkolakovi, ktorý má obchádzať tunajšie lesy? Veď to je smiešne,
žijeme predsa v 21. storočí.
Je rok 2025, stále dookola si opakuješ. Ale ako padá súmrak, je to čoraz
slabší argument!
Vlkolak! Už len to slovo vzbudzovalo kedysi nevýslovnú hrôzu a des. A ruku na srdce, nebáli ste sa týchto príšer v detstve? Darmo vás rodičia ubezpečovali, že žiadne takéto potvory neexistujú… A čo teraz v dospelosti? Vraj sa už nebojíte? Vžite sa do pocitov hrdinu nášho krátkeho úvodného rozprávania. Počas mesačných nocí, na odľahlých miestach sa aj toho najudatnejšieho a najväčšieho pochybovača zmocní strach. Prudký, iracionálny strach. Zbavení blýskavého, no predsa tenkého pozlátka civilizácie sme odrazu bezmocní, vydaní na milosť a nemilosť neznámym silám a záhadným, nepriateľským nadprirodzeným bytostiam. Opona, čo nás delí od divokej temnoty minulosti, môže v okamihu spadnúť. A potom nás už nič neuchráni. Dokážete sa ocitnúť tvárou v tvár vlkolakovi bez toho, aby ste nezhynuli úľakom? Pozor… možno to bude preto, lebo tak uvidíte samých seba!
Áno, príbehy o vlkolakoch možno čítať výlučne cez perspektívu literárnej fikcie so svojimi dejovými zákonitosťami, ovenčenej podmanivými štylistickými figúrami, takže ich jedinou či najdôležitejšou úlohou je jednoducho pobaviť. Lenže ani bežný pozorný čitateľ si nemôže nevšimnúť koncíznu metaforizáciu a skrytý, no pritom tak očividný význam – posolstvo. Inak povedané: vlkolak predstavuje našu odvrátenú, schovávanú, nepriznanú stránku, ktorá vie nabrať vyložene divú, živočíšnu, v extrémnych prípadoch i zlú, neľudskú, démonickú podobu. Možno najsugestívnejšie vypovedal o tomto večnom rozpore a hrozbách z neho vyplývajúcich Robert Louis Stevenson vo svojej próze, ktorá obsahuje prenikavo silný vlkolačí motív: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda. Slávny strašidelný príbeh hádam netreba nikomu predstavovať, tak len pripomeňme, že bohabojný altruista a naslovovzatý gentleman sa v ňom počas nocí menil na pôžitkára, surovca a nebezpečného násilníka.
Vlkolak je na jednej strane predmetom záujmu beletristu, na druhej zas psychiatra. Ináč naň bude nazerať psychológ, inak okultista. Klinická psychiatria bude lykantropiu, teda vlkolactvo, vnímať ako raritnú duševnú poruchu. Hľadisko čiernej mágie je zas zamerané na astrálnu sféru a ovládnutie ducha zvieraťa. Ruky si tu podáva pozitivisticky exaktné s výsostne ezoterným (pre niekoho ireálnym). Lekárske stanovisko je len zdanlivo v príkrom rozpore s duchovným postojom, v rámci ktorého existujú rovnako protichodné vymedzenia. Novopohan vidí vo vlkovi stelesnenie nezávislosti, odvahy, prirodzenosti; kresťanovi sa zase môže javiť ako spodobenie zákernosti, krvichtivosti, všeobecnej škodlivosti. Pre analytického psychológa bude predstavovať ako archetyp nezotročenej slobody, tak aj „Tieň“ – už spomínanú temnú, inštinktívnu, iracionálnu zložku osobnosti. Podľa toho, ako sa symbol vlkolaka prikláňa ku komplementárnej i svárlivej dvojici Animus – Anima (mužský a ženský „obraz“ duše), dochádza k sexuálnemu konfliktu medzi dvoma pohlaviami.
Motivácia záujmu je odlišná, rozdielny je logicky i prístup k skúmaniu problematiky, a predsa tam bude spoločný jasný prienik. Postava vlkolaka dáva v sebe tušiť mohutnú symboliku, ktorá vypovedá o zvieracej zložke, ktorá je prítomná v každom, i tom najjemnejšom, najšľachetnejšom, najkultivovanejšom človeku.
Medzinárodne známe označenie „lykantrop“ pochádza z gréčtiny, kde „lykos“ označuje vlka a „anthrópos“ človeka. Nemecké „werwolf“ či anglické „werewolf“ by sa dalo jednoducho preložiť ako vlčí muž, alebo presnejšie ako človek-vlk. Výklad francúzskeho „loup-garou“ je zložitejší, lebo ide o tzv. pleonazmus, čiže v tomto prípade mierne nelogické hromadenie synoným. „Loup“ je vlk, pričom archaické „garoul“ predstavuje už samotného vlkolaka.
Veľmi zaujímavá mytologická stopa sa nachádza v slovanských pomenovaniach. Etymologický rozbor slova „vlkolak“ dáva tušiť mnohé, čo bude neskôr v tejto práci bližšie ozrejmené. V našom jazyku je tá koncovka ešte nič nehovoriaca, ale v češtine sa zachoval dávny výraz „vlkodlak“, ktorý sa dá ľahko rozdeliť na dve slová, pričom obe majú praslovanský pôvod. „Dlaka“ je označenie pre osrstenú kožu. Pomenovanie je teda možné vyložiť ako „ten, čo nosieva vlčiu kožu“.
Štúdií, pojednaní a monografií o lykantropii vyšlo v priebehu dejín množstvo. Záujemcov je možné odkázať predovšetkým na tie najtradičnejšie a priekopnícke diela ležiace sčasti v akademickej, sčasti však i v špekulatívnej či záhadologickej spisbe: The Book of Werewolves (1865) od Sabine Baring-Goulda, Werewolves (1912) od Elliota O’Donnella, The Werewolf in Lore and Legend (1933) od Montague Summersa.
Po malej jazykovej a faktografickej odbočke sa už zahryznime do starodávnych prameňov.
Vlkolak v mytológii a folklóre
Pre nadšencov je isto potešujúce, že najstaršiu zmienku o premene človeka na vlka je možné nájsť práve v najstaršej (dochovanej) literárnej pamiatke ľudstva. Je ňou text, ktorý vošiel do známosti ako Epos o Gilgamešovi. V ňom sa uvádza, že bohyňa Ištar jedného zo svojich milencov začarovala do vlčej podoby. Je to však len ojedinelá, pre kontext nepríliš dôležitá poznámka. Ak sa chceme o vlkolakoch dozvedieť viac, musíme opustiť dávny Sumer a Babyloniu a vydať sa do antického Grécka. V gréckych bájach nie je premena na zviera, teda ani na vlka, vôbec zriedkavá. Notoricky známym mýtom je premena zhýralého arkádskeho kráľa Lykaóna bohom Diom. Bolo to za trest, pretože predostrel pred najvyššie božstvo gréckeho panteónu pokrm pripravený z ľudského mäsa, dokonca z vlastného syna. Antropológovia a etnológovia v tom môžu nachádzať skrytý zmysel, keď legendu čítajú ako nesúhlas s ľudskými obetami v pohanskom náboženstve starého Grécka, ktoré sa v menšej miere istý čas praktikovali. Jednu z verzií tejto báje spracoval Ovídius vo svojich Metamorfózach. Od mena zavrhnutiahodného kráľa je pravdepodobne odvodený aj termín „lykantropia“ čiže vlkolactvo.
Ak sa presunieme do Ríma začiatku nášho letopočtu, stretneme sa s príťažlivou strašidelnou historkou, ktorú zaznamenal Petronius. Hovorí o legionárovi, ktorý sa premenil na vlka a bol vtedy poranený. Zranenie sa prejavilo i v jeho ľudskej podobe, a tak bola odhalená totožnosť vlkolaka. Tento motivický materiál príbehu sa potom históriou vinie až do dnešných čias.
O lykantropii sa zmieňujú aj cestovatelia, prírodopisci či historici. Spravidla sú k javu skeptickí a pristupujú k fenoménu nedôverčivo, prípadne ho vnímajú obrazne. Takto však nepriamo dokladajú vieru v možnosť premeny nielen u domáceho obyvateľstva, ale aj u okolitých národov. Spomeňme napríklad Plínia staršieho, Platóna, Hérodota… Nemôžeme obísť ani dobové medicínske príručky, ktoré však už vtedy pokladali lykantropiu za formu či prejav duševnej choroby a pomätenia zmyslov.
Na vlky sa dokážu meniť aj niektoré keltské bohyne, a keď sa pozrieme na divoký a chmúrny Sever, musíme konštatovať, že v škandinávskom, ba i germánskom svete taktiež ešte dožívala animistická viera. Jestvujú zmienky o bojovníkoch, ktorí sa zahaľovali do koží šeliem, prípadne jedli ich mäso, aby získali žiadanú silu a odvahu. Nemôžeme vynechať ani „berserkov“ – Ódinových bojovníkov, ktorí sa vraj dokázali dostať do stavu nepríčetného bojového šialenstva a svojou zúrivou statočnosťou boli pripodobňovaní k vlkom či medveďom. Severské ságy a hrdinské piesne sú plné prirovnaní k zvieratám, ktoré nemajú len funkciu literárneho trópu, ale azda práve v nich badať doznievajúci animizmus. Podľa konsenzu mnohých religionistov je práve takéto prvotné a prírodné náboženské myslenie neskôr transformované, a tak sa stáva predpokladom vzniku polyteizmu ako ďalšieho stupňa duchovného vývoja človeka – v tomto prípade pohanského náboženstva „barbarov“. V severskej mytológii sa ale vyskytuje aj fyzická premena človeka vo vlka. Deje sa tak pomocou čarodejníctva a mágie, ak dotyčná osoba ovláda príslušné kúzla, prípadne použitím očarovaného artefaktu s nadprirodzenou mocou – najčastejšie je to kožušina vlka, ktorej nosenie zabezpečuje i zmenu ľudského tela na vlčie.
Myslenie stredovekého človeka je hlboko poznačené kresťanstvom, ešte ale dlho trvá, a deje sa to pozvoľna, kým takmer celkom nevymizne vplyv pohanstva. V tejto dobe sa čoraz častejšie spomína premena človeka na vlka ako boží trest, najčastejšie za rôzne spáchané hriechy. Unikátnym kultúrnym kotlom, kde sa zmiešali dávnoveké pohanské tradície s novopríchodzou monoteistickou vieroukou v synkretický folklórny virvar, bolo Írsko, odkiaľ pochádza mnoho tematickej látky. Vlkolak sa, samozrejme, objavuje aj v stredovekých dielach, pričom sa téma rozvíja v kurtoáznej (dvornej) literatúre. Neobchádza ani Artušovské legendy, čo je súhrnný názov pre cyklus legiend rozprávajúcich o živote a osudoch mýtického kráľa Artuša a jeho verných. Je to práve tento literárny „korpus“, ktorému dodnes vďačíme za romantizujúce predstavy o fantastickom feudálnom svete európskeho stredoveku plného statočných rytierov bez bázne a hany, prekrásnych panien, rozprávkových bytostí, kúziel a mystiky. Nebude prekvapením, že hneď niekoľko rytierov Okrúhleho stola sa z takých či onakých príčin menilo na vlkov.
Pozoruhodnou literárnou pamiatkou je Pieseň o Bisclavretovi, ktorú napísala Marie de France. Bisclavret je u nej označenie vlkolaka, ktorého sa netreba báť, na rozdiel od iných nie je nebezpečný. V piesni je ním bretónsky šľachtic, ktorého v príbehu o láske, nevere a konečnej spravodlivosti podvedie manželka a on blúdi lesmi vo vlčej podobe. Neskôr sa stáva kráľovým spoločníkom a miláčikom, jeho ľudská podstata vyjde na povrch a napokon získa i svoju ľudskú podobu. V závere je krivda odčinená. Tento text pravdepodobne čerpá námet z ľudového rozprávania, ktoré má zas svoj pôvod v pohanských časoch. Samotná balada potom inšpirovala ďalšie podobné diela rytierskych spevov.
Aj u našich slovanských predkov poznali vlkolaka. Vo veršovanej hrdinskej epike Slovo o pluku Igorovom sa knieža Všeslav v noci mení na vlka a dokonca predbehne samotného „Chorsa“, zatiaľ neidentifikované staroruské božstvo, ktoré azda mohlo predstavovať Mesiac. Takýchto podobných postáv sa však v literatúre starých Slovanov vyskytuje hneď niekoľko. Spomedzi všetkých menujme aspoň jedného z hrdinov bohatierskych bylín Volcha.
Raný novovek je poznačený škvrnou na tvári ľudstva v podobe čarodejníckych procesov. Obeťami boli vo väčšine prípadov ženy, ale ani muži si nemohli byť istí životom, pretože i tí mohli byť označení za bosorákov alebo práve vlkolakov. Oproti desiatkam tisíc zavraždených žien predstavovali mužskí „vlkolaci“ nepatrný zlomok, i tak ale išlo (údaje sa rôznia) minimálne o niekoľko stoviek usmrtených. V dobe raného novoveku spoločnosť verí v reálnu existenciu vlkolakov, pričom tí sú oproti minulosti vnímaní bez výnimky negatívne. Vlk je nielen nebezpečný škodca, je to diabolská beštia, ba priam sluha samotného diabla. V niektorých oblastiach dochádza dokonca k hromadnému výskytu lykantropie a prípady naberajú charakter masovej hystérie a davovej psychózy. Pochopiť také niečo je pre moderného mestského a racionálne zmýšľajúceho človeka len veľmi ťažké. Polohovať sa do mentality vidieckeho obyvateľstva preindustriálnej éry si vyžaduje zmenu paradigmy myslenia. Logicko-dialektické uvažovanie totiž dnes už vo veľkej miere nahradilo skoršiu vývojovú fázu „primitívneho“ magického myslenia. V týchto časoch aj dochádza k hlbokej premene spoločnosti a sociokultúrnym posunom. Permanentne rastie počet obyvateľstva, rozširujú sa ľudské sídla a dochádza k odlesňovaniu. Životný priestor zvierat sa čoraz väčšmi zužuje, vlky sú vytláčané z pôvodných lovísk. Nevyhnutne preto dochádza i k fatálnym útokom na človeka. Zoológovia a etológovia sa dnes zúfalo usilujú očistiť povesť vlkov, ktorá bola v tých časoch nekompromisne očiernená a dušujú sa, že sú to neškodné, ba prospešné tvory. Z veľkej časti majú pravdu, ale to, čo platí dneska, bolo pred stovkami rokov iné. Najmä ženy a deti predstavovali pre vlka celkom ľahkú korisť. Posledná veľká vlna útokov v Európe sa odohrala v päťdesiatych rokoch 20. storočia v Rusku. Vlk ako služobník zla útočiaci na stádo bezbranných oviec, to bol silný symbol ako vystrihnutý z katechizmu kresťanskej náuky. Spojenie všetkých uvedených faktorov vyústilo do spomínanej tragédie krvavých súdov.
Pri čarodejníckych procesoch, ktorých boli prípady lykantropie vlastne súčasťou, sa obvinení pri výsluchu zakaždým priznávali k veľmi podobnému scenáru. Za schopnosť zmeniť sa na vlka upísali dušu diablovi, ktorý im spravidla venoval čarovný predmet, prostredníctvom ktorého prebehla samotná premena, ak ho jeho majiteľ obliekol – najčastejšie vlčia koža či opasok z vlčej kože, či ak sa ním potrel – spomína sa konkrétne čarovná masť. V poslednom menovanom prostriedku sa možno zrkadlí pokrivená a nesprávne interpretovaná praktika užívania prírodných drog. Jestvujú viaceré náznaky a indície, že niektoré vrstvy obyvateľstva tých čias mohli požívať narkotiká, ktoré spôsobovali halucinácie. Inkriminované „bosorky“ zažívali pocit podobný letu či vznášaniu, údajným vlkolakom sa zas mohlo javiť, že im rastie srsť, tesáky a podobne… Teraz sa však už púšťame na šikmú plochu neoveriteľných hypotéz a nedokázateľných teórií. Isté je len to, že na mučidlách chudák človek natára kadečo.
Dnes nám tiež náhľad na tú pohnutú dobu poskytuje psychológia a medicína: nemožno vylúčiť sugesciu či duševné poruchy. K objasneniu je ale potrebné prizvať aj kriminalistiku a príbuzné odbory (za vlkolakov boli považovaní aj chronickí násilníci alebo sérioví vrahovia). Tak či tak ostáva dejinným faktom, že predstava vlkolaka získala zlovestné zafarbenie a v takej podobe sa udržala dodnes.
Aj z územia Slovenska pochádza takýto obraz vlkolaka. Áno, i u nás boli zachytené ústne pramene a prevedené do prameňov písomných. Tak sa nám zachovalo tradované podanie, ktoré pod názvom Vlkolak zaradil do svojho zväzku rozprávok Pavol Dobšinský. To v až šokujúcej forme odhaľuje skutočnú povahu mnohých rozprávok, ktoré sprvu neboli určené deťom a mali strašidelný charakter a odstrašujúci zmysel, no i funkciu morbídnej a naozaj perfídnej zábavy. Tu je vlkolakom označovaná osoba, ktorá zabila vlastné dcéry a uchýlila sa i ku kanibalizmu, sama však nezískava vlčiu podobu. Označenie má prenesený, obrazný význam.
Ďalší zaujímavý príbeh, tentokrát z oblasti povestí a pôvodom z Tekova, zapísal Andrej Chudoba v knihe Sedemdesiatsedem povestí spod slovenskej brány. V ňom sú vlkolaci opísaní ako psohlavci, čo boli podľa starovekých legiend bytosti s ľudským telom a psou/vlčou hlavou.
Pri čítaní týchto pôvodných zdrojov našich predstáv o vlkolakoch, si nevdojak musí každý uvedomiť, ako sa počas histórie menila povaha týchto bytostí i to, že skôr sa líši než ponáša na ich aktuálnu podobu v populárnej kultúre. Poďme si teraz zhrnúť poznatky o vlkolakovi predmodernej epochy a porovnať ho tak s tým dnešným, ktorého poznáme z knižných opisov, komiksových ilustrácii či televíznych obrazoviek.
Spočiatku neboli vlkolaci apriori zlí. Vedeli byť nebezpeční, ale zriedka sa oddávali vražednému, neovládateľnému besneniu. Vraždiacimi, krvilačnými monštrami sa stali až v ľudovej slovesnosti a dielach neskorého stredoveku, či presnejšie v ranom novoveku. V mytológii sa na vlky premieňali bohovia i smrteľníci; tí buď zásahom bohov, kúzelníkov či neskôr svätcov, alebo svojpomocne kúzlami a čarami. V staroveku aj stredoveku hral v premene človeka na vlka zásadnú úlohu nadprirodzený zásah a vo výskyte prevažovali mužskí vlkolaci, napokon spájanie lykantropie a maskulinity dominuje dodnes. Schopnosť premeniť sa bola sprvoti vnímaná ako žiadaná vlastnosť, hoci na druhej strane sa vyskytovali i prípady premeny kvôli kliatbe či trestu. Metamorfóza sa často diala pri predpoklade odhodenia ľudského odevu (to nebolo ale vždy nutné) a zahalenia sa do vlčích koží. Tu je zreteľná symbolika vzdávania sa ľudského a štylizovanie sa, vciťovanie sa do zvieracej polohy. Dokonca sa to dá interpretovať ako mentálne či duchovné splynutie so zvieraťom, čo odkazuje pravdepodobne na čarodejné rituály a praktiky a vôbec demaskuje magický podtext samotnej premeny. Poznáme i motív, keď spätná premena nebola možná pri odcudzených šatách, čo bolo vlastné viacerým mytologickým a rozprávkovým bytostiam, napr. vílam. Na základe dobrovoľnej alebo naopak vnútenej premeny záležalo i ako dlho trvalo obdobie pobytu vo zvieracom tele. Premena bola možná buď kedykoľvek a na akýkoľvek čas, alebo bola vymedzená a obmedzená istými špecifickými okolnosťami. V prípade prekliatia, očarovania musel nešťastník pobudnúť vo vlčej podobe určité, často dlhšie, i roky trvajúce obdobie. Prípadne bol návrat do človečieho stavu možný iba po splnení/naplnení vopred určených podmienok. Bolo potrebné, aby uplynul stanovený čas, musela sa odčiniť krivda či iným spôsobom dosiahnuť žiadané „kritériá“, aby došlo k odkliatiu. Periodické, pravidelné a opakujúce sa premeny, napríklad kontrolované fázami Mesiaca, sa síce vyskytnú, ale sú skôr výnimkou. Tie sa vo veľkom objavujú naozaj až pomerne nedávno a najmä v príbehoch šírených masmédiami. Veľkú úlohu pri tom pravdepodobne zohralo pozorovanie života vlčích šeliem, keď sa malebný, no i zimomriavky vzbudzujúci obraz vlka vyjúceho na mesiac udomácnil v našich predstavách a pri spomenutí danej témy sa vynorí snáď ako prvý. Nezanedbateľnú rolu zohráva i temno-romantická estetika niektorých diel 19. storočia, pričom netreba zabúdať ani na čiernomagické operácie vykonávané v noci a za presne vymedzeného astrologického postavenia planét. Povery spájané s čarovnou mocou mesiaca majú dlhé a nevykoreniteľné postavenie v ľudovej viere azda všetkých európskych národov. Podmanivú, akoby nadprirodzenú silu luny pociťujeme i dnes. Pri splne sa veľa citlivejších ľudí sťažuje na zlý spánok či priamo nespavosť, niekto uvádza návaly melancholických nálad a podobne. Údajne vtedy i dochádza k vyššej miere počatí, no takisto nárastu trestných činov. Pre funkciu mesiaca v okultizme a pre to, ako naň nazerá naša kultúra, bolo asi len otázkou času, kedy sa plynulo začlení do súhrnu lykantropického folklóru.
Anatomická podoba vlkolaka bola diametrálne odlišná od tej zo súčasných hororov. Vlkolak totižto nepredstavoval akýsi druh netvora, bol to jednoducho človek meniaci sa z nejakých príčin na vlka. Vo vlčej podobe vyzeral ako obyčajný vlk, zväčša si ale uchovával ľudské vedomie a znalosti. Ak je v dobovom výtvarnom umení vlkolak vizuálne odlíšený, tak skôr tým, že ide o nadmerne veľkého, hrozivého vlka. Hybrida medzi vlkom a človekom, presnejšie zoomorfným človekom či antropomorfným vlkom, nie nepodobného tým z hororov minulého storočia, je tiež možné nájsť, no objavuje sa zriedkavo a prevažne až v novoveku.
So striebrom, ktoré je spoľahlivým vlkolačím likvidátorom je to tiež zložitejšie. Povedačka s takýmto motívom sa datuje pomerne neskoro, až do obdobia lovu na Gévaudanskú beštiu. V 18. storočí zaostalý kraj vo Francúzsku terorizoval ľudožrútsky vlk či hneď niekoľko vlkov, a útokom zvera, ktorý si rýchlo získal povesť démonického stvorenia, podľahol veľký počet osôb. Jeho výčinom urobil prietrž až miestny chrabrý farmár, po tom čo v úlohe zlyhali mnohí skúsení profesionálni lovci. Stalo sa tak vraj po tom, ako náš hrdina odriekal modlitbu, načo zviera zahubil výstrelom striebornej guľky. Táto časť ale bola, zdá sa, do príbehu pridaná až dodatočne a omnoho neskôr. Navyše beštia z Gévaudanu nebola počas svojej hrôzovlády dávaná do súvisu s vlkolakom. Tu je vhodné poznamenať, že niektoré kovy, špeciálne striebro, no i železo sú podľa dávnej tradície obzvlášť účinným prostriedkom na zapudenie kúzelných bytostí. Ich použitie proti vlkolakom je však relatívne moderného dáta. Veľmi plytko v minulosti je zakotvená aj mimoriadne rozšírená predstava o prenose vlkolačej nákazy pohryzením. V žiadnom zo starších textov sa nič podobné nespomína, takže táto predstava sa vynorila naozaj celkom nedávno. Pravdepodobne sa objavila ako pripodobnenie k besnote šírenej šelmami, je ale takisto možné ju dať do súvisu s tzv. vampirizovaním obete, ktoré spopularizoval Bram Stoker skrz grófa Draculu vychádzajúc zo staršej ľudovej viery rozšírenej najmä na Balkáne. Tam prevládalo presvedčenie, že človek pohryzený, respektíve usmrtený upírom sa sám stáva nemŕtvym.
Aby sa nám všetko ešte väčšmi skomplikovalo a zneprehľadnilo, dodajme, že v niektorých etnikách vlkolakov s upírmi stotožňovali a navzájom ich identity splývali. Inde zas disponujú vzájomne zameniteľnými vlastnosťami. Tak nájdeme vlkolakov pijúcich krv či vlkolakov, ktorí sa po smrti stávajú upírmi. Stoker vo svojom slávnom Draculovi vyslovene uvádza, že upír ovláda vlky, ba sa dokáže na vlka zmeniť. Evidentné je to v poviedke Dracula’ s Guest (u nás vyšla ako Draculov hosť/Drákulův host). Zaujímavá je próza Alexeja Konstantinoviča Tolstého La Famille du Vourdalak (česky ako Vlkodlaci). Označenie „vurdalak“ je skomoleninou východoslovanského označenia pre vlkolaka, pritom ním podaná charakteristika bytosti je podobná či skoro totožná s upírom. Je dobré vedieť, že genézu mali v určitých oblastiach tieto bytosti spoločnú a ich evolúcia nebola ešte zavŕšená. Tá vlastne nie je uzavretá dodnes, hoci sa po dlhší čas zdalo, že podoba vlkolaka je už ustálená a prakticky nemenná. Ak chce tvorca – autor animovať vlastnú predstavu, tá musí nielen odrážať jeho osobnosť, ale zákonite bude reflektovať aj kultúrnu úroveň svojej doby.
Pokračovanie o týždeň.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu Pod krvavou lunou
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.