Pokračujeme vývojom moderného literárneho vlkolaka v 20. storočí.
Nové storočie so sebou prináša aj nebývalý rozkvet žánrovej literatúry a jej následnú diverzifikáciu do rôznych podžánrov, ktoré navyše vykazujú inklináciu k vzájomnému miešaniu a prelínaniu. Zmapovať úplne všetky prozaické útvary, ktoré spracúvajú vlkolačiu tému počas nasledujúcich sto (plus) rokov nie je v silách bežného smrteľníka. Okrem toho by sa táto esej rýchlo zmenila na katalógový záznam. S rastúcou obľubou časopisov typu „pulp“, ktoré na trhu periodík zaznamenali ohromný rozmach v 20. rokoch a ktoré mali leví podiel na formovaní povedomia o tom, čo vlastne tvorí západnú popkultúru, sa z publikovaných príbehov priam rojili všemožné (možné i nemožné) monštrá. Samozrejme, vlkolaci nezostávali pozadu. K tomu si prirátajme trh s finančne ľahko dostupnými paperbackovými knihami, ktorý nabral v 50. rokoch v USA masovú podobu. Vyberieme teda len tie známe tituly či formotvorné diela, ktoré usmernili tok vývinového prúdu.
V dlhšej poviedke, resp. kratšej novele The Camp of the Dog (pôvodne súčasť zbierky próz John Silence, Physician Extraordinary, 1908) necháva slávny autor tajuplných a nadprirodzených príbehov Algernon Blackwood riešiť svojho paranormálneho detektíva zvláštny prípad lykantropie. Tá je vysvetlená na pozadí metafyziky a pseudovedy ako projekcia astrálneho tela vo vlčej (respektíve psej) podobe, ktorá opúšťa telo svojho nositeľa/hostiteľa. V literárnej fikcii – beletrii je to nesmierne originálna myšlienka, v okultnej literatúre nič nové pod slnkom (či azda mesiacom). Je ale nevyhnutné poznamenať, že autor holdoval tajným náukám, odkiaľ prevzal túto ideu.
Zaujímavou zhodou náhod sa v tom istom roku objavuje ďalšia pôsobivá poviedka o psodlakovi Belaja sabaka (česky ako Bílá psice) od ruského autora Fjodora Sologuba. Ten ale volil celkom odlišný prístup a iracionálno tu naberá psychoanalytické, možno až intrapsychické kontúry; bolo by príliš primitívne vyložiť si premenu doslovne, tento raz máme zas do činenia s literárnym symbolizmom.
Aj nasledujúci rok zavítal vlkolak do vyššej literatúry. Renomovaný britský satirik Hector Hugh Munro píšuci pod menom Saki publikoval pôsobivú krátku poviedku Gabriel-Ernest (v češtine i slovenčine pod identickým názvom). Jeho odľahčený, humoristický štýl kontrastne podčiarkuje mrazivé vyvrcholenie poviedky, a darí sa mu to bez akéhokoľvek grafického zobrazenia násilia či akcie.
The Door of the Unreal (v slovenčine ako Kliatba vlkolaka) z roku 1919 je jediným fantastickým románom Geralda Bissa. Tento hororový príbeh je konštruovaný podľa svetoznámeho Draculu, autor sa prikláňa k podobnému rozprávaciemu postupu a volí aj podobnú dejovú výstavbu. Navzdory viacerým priblíženiam, ba prienikom však nejde o plagiát, autor dokáže byť svoj a dáva príbehu osobný vklad. Porovnávaniu s najvplyvnejším upírskym príbehom všetkých čias sa ale nemožno vyhnúť a v takomto meraní síl vychádza skrátka.
V roku 1922 uzrela svetlo mesiaca kniha The Undying Monster: A Tale of the Fifth Dimension, pod ktorú sa podpísala Jessie Douglas Kerruish. Román zastrešuje okultnú detektívku, mysteriózny príbeh a horor v imaginatívnom spletenci najrozličnejších motívov počnúc starými mýtmi a končiac regresnou hypnózou. Kniha zaujala filmárov natoľko, že v roku 1942 bola do kín uvedená rovnomenná snímka.
The Werewolf of Ponkert (1925) od H. Warner Munna je prvým príbehom zo série a hneď zásadným, pretože je čitateľovi podaný z pohľadu vlkolaka. Tento nápad autorovi vnukol majster hororu H. P. Lovecraft v jednom zo svojich komentárov.
Robert E. Howard rozvíja v dlhej strhujúcej poviedke Wolfshead (česky ako Vlčí hlava) z roku 1926 podnetný nápad, keď je vlkolak prezentovaný takrečeno „naruby“. Je to vlastne vlčí démon, ktorý na seba berie ľudskú podobu. V príbehu sa takáto zlomocná entita snaží zmocniť hlavného hrdinu.
Henry S. Whitehead skĺbil v nevšednej kratšej poviedke No Eye-Witnesses (slovensky ako Bez svedkov) dávnovekú tradíciu vlkolactva s nečakane moderným námetom – v roku 1932 v podobe pálčivého gangsterského problému.
Až do roku 1933 tu ale nebol skutočne zásadný, význačný, definujúci a definitívny príbeh, ktorý by predstavoval v beletristickej podobe esenciu vlkolačieho mýtu. Dosiaľ nejestvoval náprotivok takej Carmilly alebo ešte lepšie Draculu, teda pútavých, široko-ďaleko známych, čítaných a vplyvných diel, ktoré pomohli sformovať a upevniť obraz, takpovediac imidž upíra. Skrátka, chýbala vlkolačia „biblia“. Tento nedostatok vyplnil konečne až román ***The Werewolf of Paris. **Guy Endore, ktorý ho napísal, bol ngažovaný ľavičiar, agilný aktivista, úspešný scenárista, nadšený frankofil a najmä bestsellerový prozaik, takže témy sa ani nemohol chopiť nikto vhodnejší. Aj slovenskí čitatelia mali možnosť spoznať jeho vycibrené rozprávačstvo a dokonalú znalosť francúzskej histórie, ktorými sa blysol v životopisných románoch o súperení Voltaira a Rousseaua s názvom Voltaire! Voltaire! a Kráľ Paríža, ktorý zas pojednáva o Dumasovi. Žiaľ, zásadné dielo nielen vlkolačieho podžánru, ale aj hororovej literatúry ako takej, nebolo dosiaľ preložené do slovenčiny ani do češtiny. V bibliografii autora zastáva Parížsky vlkolak výsadné postavenie, pretože do žánrových vôd zavítal Endore len málokedy. Fabula a sujet knihy predostierajú životné osudy muža, ktorý sa už narodil s vlkolačou predestináciou a svojmu ortieľu nemôže uniknúť. Bezvýchodiskový, ponurý a makabrózny príbeh však nemá len jeden plán, ale obsahuje viacero vrstiev. Autor v ňom uplatnil svoje silné stránky a predkladá nám tak aj historický román z turbulentného obdobia dejín krajiny galského kohúta; zúčastníme sa napríklad Parížskej komúny… Autor upriamuje pozornosť na perverznú koexistenciu sexuality a násilia a psychopatológiu, javy dobre známe pri lykantropickej tematike, tento raz však bez prenesených významov a doslovne predostreté. Nebolo by ale spravodlivé myslieť si, že motiváciou je senzáciechtivosť. Téma knihy vyúsťuje v obvinenie človeka z beštiality a skoro stoicky poukazuje na to, že ľudská prirodzenosť je krvilačná.
S raketovým vzostupom obľuby sci-fi literatúry sa témy chopia postupne aj mimoriadne talentovaní autori, ktorí milujú svoju literárnu doménu a sú na ňu až subkultúrne hrdí. Na starobylú tematiku nazerajú zo svojho aktuálneho pohľadu modernej fantastiky, objavujú celkom nové, netušené postupy. Dokonca možnosti vlkolačích príbehov začínajú napĺňať cez perspektívu science fiction. Prvýkrát sa vo veľkej miere búrajú stereotypy a vlkolaci nemusia byť vraždiacimi beštiami, dokonca majú právo stať sa kladnými hrdinami. Výborný román veľmajstra vedecko-fantastickej literatúry Jacka Williamsona Darker Than You Think (1940) odhaľuje tajomstvo o rase vlkolakov, ktorá obýva planétu spolu s ľuďmi. Momentálne žije v skrytosti a čaká na svojho temného mesiáša, ktorý im pomôže zvrhnúť dominanciu ľudstva. Rovnako brilantný príbeh, len napísaný odľahčeným komediálnym perom The Compleat Werewolf z roku 1942 (v češtine ako Dokonalý vlkodlak) od Anthonyho Bouchera predstavuje vlkolaka bojujúceho proti nacistom. No povedzte, kto by potom nesympatizoval s profesorom Wolfe Wolfom? James Blish zas ponúka v poviedke There Shall Be No Darkness (1950) kvázivedecké zdôvodnenie lykantropie. Príbeh, v ktorom sa partia priateľov rozhodne stráviť spoločný víkend na usadlosti, sa čoskoro zmení na boj o život, keď zistia, že jeden z nich je vlkolak. Próza bola aj sfilmovaná pod názvom The Beast Must Die. S najväčšmi originálnym príspevkom ale prišiel žánrový velikán Poul Anderson. Jeho bravúrna poviedka hýriaca šialenými nápadmi, ktorá sa nedá označiť inak ako science fantasy, Operation Afreet (česky ako Operace „Ifrít“) z roku 1956 je prvým vstupom do alternatívnej reality, kde proti sebe bojuje kresťanský a islamský svet pomocou nadprirodzených bytostí, a ktorý sa rozrástol napokon na knižnú dilógiu. Príbehom plného svižnej akcie a sviežeho humoru nás sprevádza vlkolačí vojak.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nabrala téma na popularite a bolo publikovaných niekoľko diel, ktoré sú už neodmysliteľnou súčasťou vlkolačej bibliotéky. Gary Brandner prerazil s románom The Howling (1977), ktorý sa dočkal ďalších dvoch pokračovaní. V príbehu sa po traumatickom zážitku rozhodnú manželia odsťahovať do izolovaného mestečka. V noci tam počuť vlčie zavýjanie… Kniha má rýchly spád, gradáciu, temnú atmosféru, nefalšovanú hororovú drsnosť. Preto nečudo, že sa v žánri stala klasikou.
Debutový román známeho hororového autora a ufológa v jednej osobe Whitley Striebera The Wolfen prináša zas revolučný nápad inteligentných vlkov. Živia sa lovom najmä slabých jedincov ľudskej rasy a plnia tak v ľudskej spoločnosti podobnú funkciu ako v prírode.
V roku 1979 vychádza zbierka prozaických útvarov Angely Carter, ktorá si neskôr zaistí neotrasiteľný kultový status: The Bloody Chamber and Other Stories (česky ako Krvavá komnata). Príbehy napísané krásnym jazykom prerozprávali, okrem iného, klasické rozprávky zo ženského, feministického uhla pohľadu a transponovali ich na hranicu modernej fantastiky a magického realizmu. Čarokrása sa tu cez surreálnu dojmovosť stretá s hlbinnou psychológiou. Zbierka obsahuje tri vlkolačie poviedky.
Ani sám kráľ hororu Stephen King neobišiel postavu vlkolaka. V roku 1983 napísal zvláštne osnovanú novelu Cycle of the Werewolf sprevádzanú pôsobivými ilustráciami. Štruktúra diela je epizodická a zároveň cyklická, pretože zahŕňa ročné vyčíňanie vlkolaka v malom mestečku. Obyvatelia sa trasú hrôzou v očakávaní nevyhnutného s príchodom každého ďalšieho mesiaca; vedia že po uplynutí noci so splnom ich bude o jedného menej. Protagonistom príbehu je telesne hendikepovaný detský hrdina. Všetky štyri vyššie spomínané diela sa dočkali aj vydarených filmových spracovaní.
Robert R. McCammon v roku 1989 prepojil vojnový, špionážny a hororový román do pozoruhodného celku v románe The Wolf’s Hour o britskom tajnom agentovi operujúcom počas 2. svetovej vojny, ktorý je nielen špiónom, ale aj vlkolakom.
Unikátny náhľad priniesla aj kniha Thor (1992) Wayne Smitha. Hrdinom, a to v pravom význame tohto slova, je tu pes, čo chráni rodinu, ktorú vníma ako svoju svorku, pred vlkolakom. I táto kniha bola neskôr sfilmovaná ako Temný spln.
V poslednom čase sa čitateľský záujem odkláňa od hororovej literatúry, čo je vlastne už dlhodobejším trendom, zatiaľ čo fantasy tituly kraľujú rebríčkom bestsellerov. Tínedžerská čitateľská verejnosť predstavuje veľkú kúpnu silu. Postavenie a povaha vlkolaka sa dramaticky zmenilo, pretože kto by si kedy pomyslel, že raz bude okupovať stránky románov pre dievčatá? Mnohokrát sa tieto knihy nedajú klasifikovať ináč ako aktuálnejšou, trochu nablýskanejšou a pochybne atraktívnejšou reinkarnáciou červenej knižnice. V literatúre pre dospelých je možné sa s ním stretnúť v príbehoch typu urban fantasy, kde vlkolaci vystupujú skôr v úlohe štatistov, ako len jedni z mnohých figurantov preplneného pandemónia najrozličnejších potvor, alebo potom v paranormálnych romancách, kde saturujú erotické predstavy čitateliek (a pochopiteľne aj samotných autoriek). Aj keď nie je vždy dobré držať sa rigídne iba tej „uzákonenej“ podoby vlkolaka a ustrnúť tak v minulosti, uzatvoriť sa pred novými prístupmi a nápadmi, v týchto podžánroch sa dostáva do slepej uličky. Človek nemusí byť tradicionalista, aby si uvedomil, že je tak odsunutý – česť výnimkám – do podradnej, nedôstojnej roly, ktorá neprislúcha jeho potenciálu. Tieto literárne diela sú mimo môj interes, a preto teraz ukončujem túto kapitolu. V nasledujúcej sa zameriame na film.
Pokračovanie o týždeň.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu Pod krvavou lunou
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.