Antológie sa vraj recenzujú ťažko. Treba hľadať spoločnú niť často veľmi odlišných poviedok od často veľmi odlišných autorov. Pri výbere najlepších SF poviedok 20. storočia, kedy vznikla prakticky celá moderná vedecká fantastika, sa to môže zdať takmer nemožné. Je tu však jeden faktor, ktorý celý problém uľahčuje – zostavovateľ, v tomto prípade Orson Scott Card. Jeho osobnosť sa pretavila do výberu poviedok. Tie majú preto spoločné to, čo všetky Cardove príbehy – silu emócií. Zostavovateľ v úvode píše, že kniha nemá byť študijnou príručkou, ale pokladnicou. Pre mňa bola pokladnicou emócií.
Keď antológiu dočítate, ostane vo vás Smútok. Môže za to nielen posledná poviedka, Effingerova \„Jedna\“, pre fantastiku veľmi neobvyklá, no pravdepodobná vízia hľadania nových civilizácií. Smútok tu vyviera z Osamelosti. Tú môžeme nájsť aj v ďalších poviedkach výberu – Sturgeonovom mierne politickom \„Lietajúcom tanieri osamelosti\“, Kelleyho cyberpunkovom \„Potkanovi\“ či veľmi málo fantastických \„Tvárí mene\“ Karol Joy Fowlerovej. Ďalšou silnou emóciou, ktorá z knihy kričí, je, samozrejme, Láska. Card je príliš dobrý na to, aby sa mu páčili sentimentálne texty. Láska je preto skúšaná extrémnymi situáciami – približujúcim sa zánikom nášho sveta v Nivenovom \„Nestálom Mesiaci\“, snahou vzoprieť sa parazitickým mimozemšťanom v Silverbergovych \„Pasažieroch\“ či spomínaním po smrti v \„Snehu\“ Johna Crowleyho.
Keď už sme pri smrti, tá je v Amerike veľmi obľúbenou témou fantastických poviedok. Tu ju okrem Effingera a Crowleyho veľmi dobre spracoval aj Bisson v slávnej \„Medvedi objavujú oheň\“. Ďalšou témou (pre Carda typickou) je hra. Hra, ktorá prerastie do hororu v Martinových \„Piesočníkoch\“. Hra, ktorá sa zmení na boj o prežitie v Gibsonovych a Swanwickovych \„Sliedičoch\“ a v Goldsteinovej takmer nefantastických \„Turistoch\“. Od hry je len na skok k umeniu, ďalšej častej téme americkej fantastiky. Tu ju zastupuje nie príliš nadpriemerný Blishov text \„Umelecké dielo\“, ale najmä vynikajúca poviedka u nás takmer neznámeho Lloyda Bigglea Jr. \„Piesňotepec\“. A až trikrát sa tu objavuje motív, nám doteraz známy iba z pár poviedok, z ktorých najlepší boli Simakovi \„Dezertéri\“ – premena človeka na mimozemšťana. Na mecha sa mení človek v Andersonovom \„Volajte ma Joe\“. Na Marťana v Braburyho \„Temní boli a zlatookí\“. A v spomínanej poviedke Fowlerovej sa manželka/vedkyňa (pozor, spoiler) z nudy a sexuálneho živorenia mení na neznámeho obyvateľa vzdialeného sveta.
Samozrejme, že je tu niekoľko poviedok, ktoré by podľa mňa medzi najlepšie poviedky 20. storočia patriť nemali (okrem Blishovho textu ešte Edmondova Hamiltonova primitívnosť \„Dezilúzia\“ či Turtledoveho priehľadná a patetická \„Nevyšliapaná cesta\“). Samozrejme, že je tu množstvo už známych poviedok (z 29 ich vyšlo 14, z nich Effingerova iba vo Fantázii). Sú však medzi nimi klenoty, ktoré patria do zlatého fondu SF – Clarkovych \„Deväť miliárd božích mien\“, Le Guinovej \„Tí, ktorí odchádzajú z Omelas\“, Ellisonov Harlekýn, spomínané texty Martina a Bissona. K tomu pripočítajte pár pokladov, doteraz pre nás skrytých – poviedka Bigglea, Cherryhovej space opera \„Nádoby\“, Kesselov vtipný \„Dokonalý únik\“ alebo spomínané dva cyberpunky. A najmä – skoro všetky poviedky sú klenotmi po štylistickej stránke (ešte aj najstarší text, Hamiltonovu poviedku z roku 1937, prekladateľ ozvláštnil starou češtinou). Kto si teda chce potešiť scifistickú dušu množstvom kvalitných poviedok v jednej knižke, Cardovým výberom nepochybí.
Mistrovské kusy – Nejlepší SF 20. století, editor O. S. Card, vydal Laser, preložil kolektív prekladateľov, 640 strán