Keď Roman zahrešil, od úst sa mu oddelil obláčik pary. Vlasy mu previeval januárový vietor, ešte chvíľu a určite mu odpadnú uši. Roman sa zúfalo potreboval napiť.
Mal rád, keď ho v bruchu hriala saláma a víno. Preto sa nadýchol a znova sa zaprel všetkou silou, čo vyžmýkal z dengľavých svalov. Odretá koža v mrazivom vzduchu zaštípala, no poklop vyskočil len asi o palec a so zacvendžaním zapadol späť.
Zvuk sa neprimerane hlasno rozľahol v pustej aleji a vychudnutý chlapík sa prikrčil. Bál sa len dvoch vecí – policajtov a mŕtvych. Ukradomky sa poobzeral, ale po policajtoch nebolo chýru ani slychu a čo sa týka mŕtvol, Roman v parku ešte žiadnu nestretol. Vopchal skľavené prsty do dierok a ešte raz objal mrazom rozpálené železo.
Pomyksoval poklopom hore-dolu, ale akoby ho niekto odspodu držal. Prsty mu šlo odtrhnúť, ale predsa len sa konečne ozvalo zaškrípanie a Roman sa ocitol chrbtom na chodníku s ťažkým kovovým kruhom na hrudi.
Z kanála ho ovanul teplý vzduch, taký skazený, že aj nevyberavému Romanovi sa zdvihol žalúdok. Opätovne zatúžil po pár glgoch niečoho sladkokyslého, čo pomaly roztápa chlad v tele i duši. So vzdychaním naložil koleso na starý kočík. Pochrómované bočnice boli už dávno vypité a namiesto železného roštu Roman namontoval starú dosku a upevnil ju špagátom. Kolieska poklesli pod veľkou váhou a vozík sa pískajúc šinul cestičkou k východu.
Musí byť pekelne ťažký, pomyslel si Roman. V duchu kalkuloval. Možno to ani nie je železo, veď je to ťažké ako vagón. Nie, nekúpi si ovocné vínko, za toto bude dosť na rumík, možno dva. A nie lacnú salámu, ale tú kockatú, čo sa nedá obhrýzať kývajúcimi sa zubami, ale fajnovo sa nakrája na tenké plátky. Roman nikdy nebol taký smädný, aby predal aj nožík.
Začali mu tiecť sliny a ľadový vietor mu vyťahoval z nosa sople. Zdvihol ruku, aby sa poutieral, no v tej chvíli ho v druhom lakti pichlo. Kočík sa prevrátil, prehnitá doska praskla a poklop so zazvonením treskol na zem. Rovno na hranu, na kratučkú chvíľku akoby zostal visieť vo vzduchu a potom sa pomaly rozbehol dolu chodníkom.
„Stoj, oca ti naháňam!“ Otočil vozík a pustil sa bežať za kolesom. Poklop, nadskakujúc na zámkovej dlažbe, sa prikotúľal až ku kanálu, v zužujúcej sa špirále ho dvakrát obišiel a s klepnutím zapadol späť na svoje miesto.
Parkom sa rozľahol zúrivý výkrik a zlomil sa v plači. Osamelý chodec za zdobeným plotom parku prešiel na druhú stranu. Roman sa prišuchtal ku svojej koristi. Slová nevyberal, lebo pocit krivdy mu dal odvahy postaviť sa proti všetkému a všetkým. Potom si chytil nos, fľusol sople do zmrznutej trávy a odhodlal sa k druhému pokusu.
Po dvadsiatich minútach bohapustého hrešenia konečne šťastlivo prekročil s nanovo zdrôtovaným kočíkom miesto, kde kedysi bývala umelecky kovaná brána parku, a stredom cesty zamieril za mesto. Do rúčky sa zapieral bruchom, aspoň na ten čas necítil hlad. No kým svoju korisť dotlačil pred veľké plechové vráta, celkom sa zotmelo.
„Šľak aby to trafil!“ Tresol päsťou do tabuľky OTVÁRACIE HODINY. Márne. S námahou otočil vozík a ťahal ho k mostu. Stálo ho nemálo síl, aby svoj poklad skotúľal dolu briežkom a ukryl v rúre ústiacej do potoka. Zamaskoval poklop igelitovým vrecom, poodstúpil zo tri kroky, aby zhodnotil svoj krycí manéver, a spokojne sa vydal ku skupinke ošarpaných domov na druhom brehu.
V baraku, kde z okna trčal tanier satelitu, sa oslavovalo. Žiadne meniny či narodenie, len ďalší deň, čo je zasa za nami. Roman sa vtisol do tepla a nik ho nevyhnal. Ľubo dnes speňažil pár kilometrov medeného drôtu, a tak si dopriali. Ľubo nebol nikdy skúpy, a zajtra bude frajer aj on, Roman, len čo otvoria Zberné suroviny. Odtrhol si z misy kus pečeného mäsa a sadol si na prešúchaný matrac. Z jednej strany sa k nemu pritisla škuľavá Erika a začala spievať. Za každou pesničkou sa rozosmiala, napila sa a potom fľašu podala Romanovi. Ako večer postupoval, pesničky boli kratšie a popíjania dlhšie, až napokon Erika zaspala schúlená na matraci aj s Ľubom. Len Romanovi sa zaspať nedarilo, po vínom zahmlenom rozume mu stále chodila predstava ťažkého kovového kotúča.
„Nedám, nikomu,“ zamrmlal a namáhavo sa postavil.
Vonku si rozopol gate, uľavil si o stenu a takto odľahčený sa prepotácal cez potok až ku svojej skrýši. Keď rozhrabal špinavý igelit, oblial ho studený pot.
„Zlodeji!!!“ zreval. „Vrahovia! Zabijem!“
V diaľke zabrechal pes, ale okrem neho si výkrik, aký sa tu v rôznych obmenách ozýval často, nikto nevšímal. Roman sa vyškriabal na breh a napoly behom, napoly krivkajúc sa vydal nazad k mestu.
Biedne osvetlený park vyzeral strašidelne, ale Roman nemal strach. Vrela v ňom zlosť, na prašivých zlodejov, na celý svet – jemu, chudobnému človeku, takto krivdia. Keď uvidel svoj poklop znova osadený v obruči na pôvodnom mieste, zhíkol.
„Zasa si mi ušiel! Veď ja ti ukážem!“
Chatrné telo potúžené jabĺčkovým vínom vyvinulo nebývalú silu a Roman jedným myknutím vytrhol poklop von. Nečakal, že kruh tak ľahko povolí, a tak mu kovový okraj vrazil do zubov. Na jazyku pocítil krv a malé ostré kúsky. Šokovaný bolesťou poklop pustil, nahol sa nad kanál a vypľul krvavú slinu.
Namiesto odpovede sa zdola vyvalil kúdol dymu. Romanovi sa zazdalo, že zachytil hlboký vzdych, no to mu iste len v hlave dunelo od úderu. Oči mu zaliala krvavá hmla, svet sa zakrútil ako kolotoč, a dengľavec si zrazu uvedomil, že padá. Vystrel ruky v nádeji, že sa zachytí, ale vínom presiaknuté telo ho neposlúchlo a Roman zletel hlavou dolu rovno do kanála. V očakávaní nárazu zavrel oči, no namiesto úderu do lebky pocítil horúci vietor, ako mu hviždí okolo uší a strháva mu bundu. Keď sa konečne odvážil pozrieť pred seba, zvrieskol.
„Mŕtvoly nie!“ Padať dolu hlavou sa mu nepáčilo, ale ešte menej sa mu pozdávalo to, čo ho očakáva v hĺbke. Temnotu rozjasňovali plamene, tým žiarivejšie, čím viac sa k nim približoval. Pomedzi ne sa sem-tam mihli ľudské končatiny, pokrútené v útrpných uhloch. „Nechcem mŕtvoly!!!“
Keď sa mu srdce už takmer usídlilo v nohaviciach, zrazu mu čosi pevne oblapilo členky. Telom trhlo. Ovocné víno opustilo žalúdok, na chvíľu sa zastavilo v ústach a potom vychrstlo do pekelných plameňov. Ako Roman rýchlo stúpal hore, rovnakou cestou ho opúšťalo aj pečené mäso, dokonca aj cibuľa a kyslé uhorky od raňajok. Konečne mu tvár ofúkol čerstvý vzduch a silné ruky ho ohľaduplne postavili na chodník.
„Čo to…“ zamrkal, utierajúc si ušpinenú tvár do rukáva, a vyvrátil pohľad dohora.
Nad ním sa týčil mohutný gádžo so zlatou korunkou. Oblečené mal akési starodávne šaty a na nich pancier, ktorý sa leskol ako striebro. V ruke držal obrovský zubatý meč, po ďalšom zamrkaní si Roman všimol, že z čepele šľahajú plamene. Svalovec uprel na zachráneného chladné oči a pokrútil hlavou. Namieril ohnivý meč k poklopu, vytryskli plamene a na Romanov žiaľ kanál zatavili.
Dengľavec klesol na kolená. Gádžo prikývol. Kým sa jeho silueta rozplynula v temnote, zamával čímsi neviditeľným, čo v Romanovi vyvolalo predstavu husacej pečienky. Pomaly sa pozviechal a na rozbitých ústach mu zatancoval prešibaný úškrn.
Už mal plán. Pred škôlkou mal vyhliadnutých pár kanálových mreží. Za ne dostane fľašku fajnového, zajtra večer si tu počká si na toho oplechovaného siláka a bude mu ponúkať dovtedy, kým sa tá hora svalov nezvalí na chodník. A potom bude strieborná zbroj jeho, aj celý diskont aj satelit a Erika a jej kamarátky!
Roman ulapil rúčku a vykročil do noci. V parku pomaly tíchlo veselé pískanie vozíka.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.