Som člen špeciálnej jednotky HP (hard punch). Narodil som sa v roku 2150. V roku 2160 prežila Zem veľkú krízu. Okrem toho, že prišiel nový prezident nadnárodnej spoločnosti Kobra, stratila táto spoločnosť aj posledného "normálneho " Agenta. Na rýchlo bol zostrojený ďalší, ktorý mal previesť likvidáciu Dorwena Xm 756, ktorý sa zasekol niekde v čase. Nevedeli kde sa Dorwen nachádza, no vedeli tam poslať ešte niekoho. Doteraz sa nevie kam ich to presunulo. No je jasné, že sú obaja mŕtvi a je dokonca otázne či sa stretli a viedli boj. Podľa technikov by Dorw nemal šancu, ale môžu sa mýliť. On bol z časti človek. Ten čo šiel za ním bol čistý stroj. Ďalší Agenti sa už potom nerobili, lebo to bolo príliš nebezpečné. A tak sme tu my. Keď zlyhá HP, tak sú na rade jadrové zbrane. Keď Spoločenstvo spojených veľmocí nemalo už Agentov, rozhodla sa jednať Nová Čína. Nová Čína je spojenie Číny, časti Mongolska a Japonska. Okrajovo je však pripojené aj Thajsko a Vietnam.
Začala vojna.
Vojna sa uzavrela až teraz v roku 2175. Nová Čína však dostavala Čínsky múr a ohradila tak skoro celé svoje územie.
Najprv chceli Spoločenstvá rokovať o mieri. Zistilo sa však, že bude výhodné, keď uzavrú prímerie s tým, že sa o seba nebudú vojnovo zaujímať. Nová Čína však nasadila všetkých dostupných špiónov a tak porušila dohodu. Síce už znova vojna nenastala, mučí sa a vraždí veselo. V mojej jednotke je päť vycvičených zabijakov. Dostali sme skoro nemožnú úlohu. Zabiť cisára Leo Kunga a tak získať priestor pre nového cisára, ktorého by si zvolil Novočínsky ľud a nie politickí predstavitelia.
Práve sa nachádzame v Jung Pekingu, hlavnom meste Novej Číny.
Boj začína.
Možno je to zvláštne, ale som len úplne normálny človek. Mám síce za sebou osemročný tvrdý výcvik v najlepšej armáde sveta. Rok som dokonca slúžil vo SWAT tíme. Moji spoločníci sú na tom ako ja. Tiež sú len ľudia. Jediný viditeľný rozdiel medzi nami je, ja mám o niečo lepšie vybavenie. Je to totiž špeciálne len pre veliteľa jednotky. Na tele mám priliehavú čiernu fóliu odolnú proti 1500 ° C. Ani guľka cez to len tak nepreletí. Na tom klasicky maskáčovú uniformu Kobry. A navrchu pretiahnutú kevlarovu zbroj. Ale tú majú všetci členovia HP tak isto ako uniformu. Iba tá špeciálne čierna fólia je len pre mňa. Má síce aj nevýhody, že sa ťažko vyzlieka, ale zasa je to aj úzky profil. Takýto čierny oblek stojí skoro milión dolárov. A to nie kúpa, ale výroba. Keď ho chcete kúpiť stojí trikrát viac.
Z myšlienok ma prebral až dupot nejakých nôh na mokrom asfalte. Pršalo.
Všetci piati : Ja, Okaino, Jugh, Unknown, Black sme zaliezli za oceľový kontajner a pripravili sa k streľbe. Bol to iba civil.
„Plán je následovný ", začal som reč "musíme sa najprv dostať ku krčme U PAŠERÁKA. Tam si musíme niečo vybaviť.“
Ostatní na mňa divne pozreli.
Tak som im to vysvetlil : „Ľudia z U PAŠERÁKA stoja za skoro všetkými povojnovými atentátmi. Majú taký arzenál, že by mohli viesť chvíľu sami vojnu so Spoločenstvom. Teraz však poslali väčšinu zbraní a najlepších ľudí do Mongolska s nejakou obrovskou drogovou zásielkou. “
"A to tam ako prídeme, pozabíjame a odídeme ? " spýtal sa s úškrnom Jugh.
„No tak nejako. Akurát si musíte obliecť tie plášte, ktoré ste v lietadle dostali. Každý máme iný, do krčmy vojdeme po jednom. Budeme tak nenápadní, že ak niekde nie je donášač tak ich prekvapíme. “
"OK ", ozvalo sa štvorhlasne.
„Výstroj a zbrane máte v poriadku ?“
Zasa štyri prikývnutia.
„Tak ideme. Je to hneď za rohom .“ ukončil som rozhovor.
Ja som vošiel ako prvý. Všade bol dym a chuť alkoholu. Postupne vošli aj zvyšní členovia HP. Rozsadali si na najstratigeckejšie miesta v celom bare. Je čas začať.
Nenápadne som odistil granát a spustil ho ešte nenápadnejšie za barový pult. Ako keby nič som sa presunul ďalej. Granát je síce máloexplozivný, ale aj tak nemám chuť stráviť čas v jeho blízkosti keď je odistený.
Zaznel výbuch.
"TERAZ !!!!!!!! " zreval som na plné hrdlo.
Súčasne z piatich miest (aj z môjho) v bare sa ozvala streľba. Guľky lietali, telá padali. Ubehlo asi desať sekúnd. To už vstúpila cez dvere početná Cisárova garda. Spoznal som ich podľa červených rukávov. Stačil jeden granát a boli zasa vonku. Mŕtvi.
Vedľa baru sa zrazu vyvalili dvere. Ani som nevedel, že tam nejaké sú. Boli dokonalé maskované.
Ani som nečakal kto odtiaľ vyjde a už som tým smerom strieľal. Zložil som nejakých troch mužov v čiernych kabátoch a dvere sa zavreli.
Fajn.
V tom istom okamžiku ako som začal strieľať inam, dvere sa zasa otvoril. Teraz však z nich vyšiel obrovský chlap v modrom obleku a s guľometom v ruke. Začal strieľať. Začínal som mať blbý pocit, že nás tu čakali. Rýchlim švihom som sa schoval za stôl. Videl som, že tak spravil aj zvyšok HP.
Do riti niekto toho Obra musí zložiť !!! Okaino ma ako keby vypočul a vyliezol zo svojho úkrytu. Špeciálnou brokovnicou vystrelil trikrát do Obra. Obor letel dva metra a zastavil sa až o stenu. Na bruchu mal obrovskú krvavú dieru.
To už strieľanie pokračovalo. Všade vychádzali noví a noví nepriateľa. Zatiaľ sme sa držali. Už som myslel, že ustúpime. Niekto však predbehol moje myšlienky. Bol to Obor. Ten Obor, ktorý schytal tri strely zo špeciálnej brokovnice, ktorá by zničila bez problémov auto.
Začal strieľať zo svojho guľometu. Nevýhoda bola, že mi stál za chrbtom a tak som ho nestihol včas začať ostreľovať. Prvá dávka s jeho guľometu zmenila Unknowna na variace sa mäso. Začal strieľať znova, tentoraz smerom k baru. Tam bol Black. Jedna strela mu rozrazila hlavu. To však už Jugh aj Okaino mierili. Vypálili do neho toľko guliek, že by to zastavilo aj stádo slonov. Obor sa dnes už druhý krát zastavil pri lete o stenu a zosunul na zem.
Pre istotu som jeho smerom hodil aj granát. V bare to trochu zavírilo.
Náhle som si bol úplne istý, že nás niekto čakal. Na zemi sa totiž otvoril otvor, ktorý vôbec predtým nebolo vidieť. Vyliezli odtiaľ piati členovia Cisárovej gardy. To už sú dnes druhí. A garda len tak nechodí po meste. Oni sú LEN v paláci. Hodil som do otvoru posledný granát, takže som trochu urýchlil výstup gardy. Začala šialená streľba. Do už aj tak deravej kevlarovej zbroji som schytal dieru ako tenisová loptička. Preletel som barom a padol na nejaké mrtvoly. To som však už znova strieľal z útočnej pušky. Keď zásobník cvakol na prázdno, nemal som čas znova nabíjať. Zbraň som hodil na rameno a vytiahol dva jednoručné samopaly typu škorpión s plnoautomatikou. Začal som zo škorpiónov bláznivo strieľať. Aj tak to však nestačilo. Vedel som, že už nemáme veľkú šancu. Nejaký hajzel zranil Jugha, ktorý sa preto nestihol včas skryť pred gardou. Jeho mozog letel asi päť metrov. Črevá vytiekli na podlahu. Okaino už nemal náboje. Vytiahol svoj japonský meč, ktorý používal ešte jeho praprapradedko. Jedným švihom odťal hlavy dvom gardistom. Potom ho však chytili do nejakej lepkavej siete. Jediné čo stihol urobiť bolo, že hodil mojím smerom meč, ktorý sa zabodol do podlahy.
"Utééééééééééééč. A splň poslanie, aby sme neumreli nadar.......cchrsstffwkdc ", zanikla Okainova reč v bublavých zvukoch, ktoré vychádzali z jeho úst. To bude tým, že mu jeden gardista narezal krčnú tepnu, aby čo najviac trpel. Neznášam gardistov. Po cisárovi sú to najväčšie beštie. Chytil som Okainov meč a trojitým saltom preskočil cez okno von. Začal som šialene utekať. Guľky mi síce chvíľu vŕtali pancier, no utiekol som. Ešte som zahliadol, že po mne strieľal aj Obor. Ten je snáď nesmrteľný.
Keď som sa vydýchal hrnul som si všetky udalosti v hlave. Mám málo nábojov a ani keď budem plne ozbrojený to nebude na cisára stačiť. Zaujímalo by ma ktorý bastard o nás vedel v bare U PAŠERÁKA. Do najbližšieho koša som vyhodil kabát, ktorý bol deravý ako sitko. Nakoniec som tam strčil aj pancier, lebo bol tak rozstrieľaný, že by bolo málo pravdepodobné, že by ma ešte uchránil.
Prezrel som si skryté vrecko uniformy a našiel tam tajnú rezervu, ktorú má každý z HP jednotky. Bolo tam 10 000 kraditov. To bude stačiť akurát na novú výzbroj. Ale kde nájdem teraz v Jung Pekingu nejaký obchod so zbraňami. Najlepšie nelegálny obchod. Bolo to však ľahšie ako som si myslel. Po asi hodine chôdzi som narazil na bar GUNER ALCOHOLIC. Bol som tak unavený, že po príchode som sa hneď barmana spýtal či predávajú zbrane. Ten sa iba spýtal či mám peniaze a potom ma zaviedol do malej miestnosti kde sedel nejaký chlapík za počítačom. Prisunul sa ku mne na stoličke.
"Koľko máš penazí ? "
"Asi 10 000 kreditov. Bude to stačiť ? "
"Samozrejme. Poď si vybrať tovar. "
Prešli sme k počítaču kde chlapík spustil nejaký program.
"Tak čo to bude ? " spýtal sa veselo.
„Takže najprv budem potrebovať päť zásobníkov do útočnej pušky. Náboje by mali byť plne opancierované a priebojné. “
Chlapík niečo naťukal na počítači.
"Dobre, ďalej ? "
„No teraz by som chcel štyri zásobníky do tohoto“, povedal som a vytiahol škorpióna.
Chlapík si ho trochu pozrel a vrátil mi ho.
"Dobre. Ešte niečo? "
„Nejaký kvalitný pancier, pokiaľ možno tvrdý kevlar. “
„Kevlar nemám. Ale mám niečo lepšie. Ukážem uvidíš. Ďalej. “
„Teraz by som chcel 10 najvýbušnejších granátov aké máte, plus puzdro samozrejme. “
„Tie granáty na budovy, alebo tanky, alebo na pechotu ? “
"Pechotu " povedal som jednoznačne.
"No tak to tu mám niečo špeciálne. Veď uvidíš. " zahlásil týpek a hodil pohľad smerom k peniazom.
"Čo ďalej ? "
„No potrebujem ešte dve veci. Príručný vreckový raketomet s kapacitou šesť striel. Tuším je to Mx 25. “
„Bohužiaľ ten sa predal minulý týždeň. Mám tu však niečo Ruskej výroby. " povedal chlapík a pobehal prstami po klávesnici. " Je to raketomet typu Stalinin. Kapacita sú štyri strely, ale môže ich vystreliť na dve dávky. Z Mxky dávky strieľať nemôžeš . Berieš to ? “
"Áno "
"A tá druhá vec ? "
„No potreboval by som nejaký veľmi kvalitný guľomet, ktorý používa protipancierové strely a má plynové chladenie hlavne. Uzavretý nábojnicový vývod a nepoužíva pásové nabíjanie. Pokiaľ možno s odľahčeným držaní. “
"No to už hej. Na čo to preboha potrebuješ ?! "
Iba som pokrčil ramenami. Čo mu mám vyprávať o tom, že potrebujem nejakú účinnú zbraň na Obra.
Za asi štvrť hodinu. Prišli zbrane a náboje na bežiacom páse. Na počítači nabehla cena. Aby mi však predavač nemusel z tých 10 000 kreditov nič vracať, pridal mi k výbave kožené oblečenie, puzdra a ešte nejaké rakety do Stalinina. Dokonca keď videl môj meč, dal mi na neho aj puzdro.
Von som odišiel tou istou cestou ako som prišiel. Nejako som ani erozmýšľal prečo mi tie zbrane predávali keď ma ani nepoznali. A ešte k tomu ma nechali ozbrojeného. Keď som bol na ulici zamieril som to priamo k palácu. Barom U PAŠERÁKA sa už nebudem zdržiavať. Je možné, že tam ešte na mňa čakajú. Cestou som narazil na skupinku šiestich gardistov. Rozhodol som sa skúsiť ten guľomet.
"Tu som sračky ! "
Hneď ako som to zakričal začal som strieľať. Po asi dvoch sekundách streľby ostali po gardistoch len kôpky spáleného mäsa.
"Tak to som zvedavý čo na túto hračku povie Obor ", povedal som polohlasne.
Palác je obrovská kamenná pevnosť. Asi hodinu som ho obchádzal, kým som našiel aspoň jedno slabé miesto. Boli ním obrovské drevené dvere, ktoré sa už nepoužívajú a tak tam boli len dvaja strážcovia.
Asi najjednoduchšie bude, keď tie dvere vystrelím Stalininom a rýchlo prebehnem dnu. Keď tam hodím aj jeden ten ŠPECIÁLNY granát (tak ho nazval predavač zbraní) malo by to byť v pohode.
Najprv som hodil granát a hneď nato vystrelil dve strely zo Stalinina. Po strážcoch neostal ani prach (fakt špeciálny granát) a dvere sa rozleteli do strán.
Rozbehol som sa ako ešte nikdy. Naštastie som bol vnútri skôr ako zazneli prvé hlavne guľometov. Vnútri na mňa čakalo peklo. Okrem toho, že sa tam ako by odnikadiaľ zjavilo šesť dobermanov, pribehli aj gardisti (dvaja) s granátometmi. Hodil som tam jeden granát a schoval sa za roh. Po výbuchu sa ozvalo nejaké zaskučanie a bolo ticho. Zbytky psov som nevidel a po gardistoch ostala iba zbroj.
Ten granát musí byť plnený nejakými ostrými olovkami, alebo čo.
Cisár bude asi tak niekde v strede palácu. Bolo mi viac než isté, že aj keď ho zabijem, odtiaľto sa nedostanem živí. Ďalšie dve minúty behom mi znepríjemňovali iba nejaký gardisti-sólisti. Asi ma nepovažujú za nič extra, alebo niekde na mňa čaká celá armáda. Veď čo je to pár gardistov? V paláci sú vraj stovky vojakov, tankov a raketometov. No nič nejako mi tá malá priazeň neprekáža.
Za chvíľu som sa za predošlé myšlienky preklial. V asi desať metrov širokej a päťdesiat metrov dlhej na mňa čakalo obrovské množstvo vojak. Ešte za behu som vystrelil štyri rakety a hodil tam dva granáty. Všade sa rozvíril prach. Už viem presne čo z tých granátov lieta. Lepšie povedané, už viem ako to bolí. Jedna taká „vec“ mi totiž bez problémov prerazila pancier a dokonca aj čiernu kombinézu.
Neviem prečo, ale nebolelo to tak veľmi. Keď sa prach ako tak usadil, zistil som, že asi jedna tretina chodby je ešte stále mobilná. Okrem asi dvadsiatich gardistov tam boli asi piati psi a Obor. Skoro som ho v tej uniforme nespoznal.
Začal som bláznivo strieľať s guľometu. Psy šli k zemi okamžite, gardisti za chvíľu. Obra som však ani raz netrafil. Teraz už strieľal aj on. Svoj guľomet z baru vymenil za nejaký protiletecký. Mal som šťastie, že som si včas ľahol na zem. Tie rany by som určite neprežil.
Elegantne som sa prevalil cez chrbát a skočil dvojité salto dopredu. Pristál som tesne vedľa Obra.
Ani sa nestihol otočiť a už som strieľal. Asi o päť sekúnd bol Obor úplne spálený a rozdelený na tri časti. Strašne sa z neho dymilo a smrdel. Chvíľu som ho sledoval, no nepohol sa. Takže je asi mŕtvy. Dúfam, že je mŕtvy.
Keď som sa trochu opráši a pripravil sa na postup dopredu, odniekiaľ spod spečeného mäsa vylizol nejaký kukláč so zbraňou. Do riti, plameňomet. Síce som uskočil, no jedna dávka stačila, aby mi úplne spálil oblečenie a priškvaril brnenie ku kombinéze. Tá je však ohňovzdorná takže som to prežil. Akurát mi úplne spálil vlasy. Tri výstrely z útočnej pušky do hlavy ho zastavili. Navždy.
Do očí mi udrel pohľad na klimatizačnú mriežku. Tou by som sa mohol dostať k Cisárovi, bez nejaký ďalších ťažších bojov. Takéto prekvapká na mňa čakajú určite na každom rohu. Ani z nábojmi som na tom nebol bohvie ako. Šesť rakiet do Stalinina, jeden a pol zásobníka do guľometu, tri do útočnej pušky a šesť do škorpiónov.
To by mi vydržalo maximálne na ešte dve takéto stretnutia s gardou. Keby som nemal tie granáty tak ani to nie.
Klimatizačnými chodbami sa išlo oveľa ťažšie ako som si myslel. Okrem toho, že mi zavadzali zbrane, bolo tu aj dosť málo miesta k obratom. Takže ak by tu na mňa niekto vykukol so zbraňou asi by som nestihol ho ani opľuť.
Raz som si dokonca musel dať asi 10 minút odpočinok. Nikto asi ešte nevie kde som, inak by ma už dávno zabili. Ale to, že som v paláci musí vedieť už aj každý potkan. Veď od posledného boja ubehla skoro hodina. Čo už, klimatizačnými chodbami sa nedá ísť rýchlo. O ďalších päť minút som už bol nad Cisárovou miestnosťou. Mala asi 100 krát 100 metrov.
Neviem čím to bolo no ako náhle som sa dostal k mreže nad ňou, Cisár poslal preč všetkých ľudí, okrem jedného. Obra !!!
Pomaly vyťahoval meč (Cisár). Urobil krátky švih a stena podo mnou sa prepadla. Padol som asi z výšky desať metrov na tvrdú mramorovú podlahu.
Na chvíľu som dokonca upadol do bezvedomia, no o päť sekúnd bolo všetko OK.
V jednom švihu som obdaril obra dávkou z guľometu a dvoma raketami zo Stalinina. Zvyšné štyri som vypáli na Cisára. Ten sa im však na rozdiel od Obra uhol, takže ho len jedna slabo škrabla. Kde prišiel k takej rýchlosti??? Veď tie strely je ledva vidieť.
To už som však strieľal. Guľomet v jednej ruke, útočná puška v druhej.
Trochu dosť ma prekvapilo, že Cisárovi to vadilo asi ako komár tanku. To, že Obor stále žil ma neprekvapilo vôbec.
Keď mi došli náboje ani som nestihol ich vymeniť.
Cisár urobil krátky švih mečom a všetky moje zbrane odleteli dvadsať metrov za mňa. Dokonca ja granáty. Jediné čo mi ostalo bol meč.
Čo som mal robiť.. Vytiahol som meč a rozhodol sa, že umriem ako debil s mečom v ruke.
„Ani sa mi nechce veriť, že ty si ten koho čakám " začal tvrdým hlasom Cisár "Ale čo už. To, že si si neporadil ani s Jonatánkom ma dosť udivilo. Síce sa ti ho podaril spomaliť, ale si ho nezabil. Je chudáčik celý ohoretý a pokrkvaný, ale ešte stále má silu desiatich chlapov. “
Nezdalo sa, že by ma chcel Cisár hneď zabiť, a tak som s nim začal konverzovať.
"A ako som ho mal teda zabiť? "
Cisár spravil jeden nepostrehnuteľný švih mečom. Asi za sekundu Jonatánkovi (Obor) odpadla hlava.
"Takto " prehlásil sebavedome Cisár.
Takže ono to bolo tak jednoduché? Nič iné som nemusel spraviť len zoťať mu hlavu. I keď taký dobrý plameňomet…
"Ten by ti nepomohol "
,,Kto by mi nepomohol? " spýtal som sa udivene.
"No predsa ten plameňomet "
"Ty vieš čítať myšlienky? "
"Iba z časti. Pomáha mi k tomu tento oblek. " povedal Cisár a poklepal si na nejaké oceľové brnenie.
"Keď vieš čítať myšlienky asi vieš prečo som tu. "
„Viem. A tiež viem, že ma nemôžeš zabiť. Za pomoci tohoto obleku vládnem telekynéze a telepatii. “
Aby mi dokázal, že hovorí pravdu, zovrel dlaň tak, ako keby niečo držal. Zdvihol ruku. Spolu rukou sa zdvihla aj váza na druhej strane miestnosti. Keď dlaň zovrel v päsť, váza praskla.
Oblial ma pot. Uvedomil som si totiž, že pohybom jednej ruky by ma mohol premeniť na kašu.
"Čo vieš o svojom pôvode? " spýtal sa ma zrazu Cisár.
Niečo odo mňa chce, inak by ma už mávnutím ruky zabil. Ja však nesmiem zabudnúť na svoju úlohu. Síce ju nesplním, ale pokúsim sa. Ako debil s mečom.
Zabudol som však, že Cisár vie čítať myšlienky. Jedným rýchlim pohybom bol pri mne. Ani som nestihol zareagovať a už som vďaka jeho kopu letel.
Za chvíľu som sa však už zorientoval a švihol mečom. Meč mu do obleku urobil malý škrabanec.
To som však už dostal ďalší zásah mečom. Brnenie sa mi rozpolilo, čierna kombinéza vydržala.
Keď som sa odhodlal k ďalšiemu úderu, Cisár len tak mimochodom mávol rukou a vzápätí som bol 20 metrov od neho.
Neviem prečo, ale zasunul meč do puzdra, a začal si dávať dole nejakú obdobu prilby.
Keby som neležal od bolesti na zemi, tak by som asi spadol. Pod prilbou som bol totiž ja. No vlastne nebol som to úplne ja, ale to je dané rozličným prostredím. Inak som to bol celý ja.
"Prekvapko ", ozval som sa zrazu druhý ja. Teda Cisár.
"Glg "
"Viem je to šokujúce. Ale možno ti to už došlo. "
"Glggrogggjv "
„Najprv sa dobre nadýchaj. Asi nevieš, ale ty si Violin. Violinov chce Spoločenstvo vyhubiť. A preto keď niekto žije a je Violin, znamená to, že o ňom nikto nevie, že je Violin “.
„Ako ty môžeš vedieť, že ja som Violin, keď to ani ja neviem. “
„Práve tento poznatok ti zachránil život pred Zabijakmi Spoločenstva. Keďže pracuješ, lepšie povedané pracoval si, pre Spoločenstvo, určite poznáš Agentov. “
„Áno poznám " začal som potichu ", ale tí už sú neobnoviteľná história. “
„Nemáš pravdu, " oponoval mi Cisár " jeden ešte stále žije. Posol smrti. “
„To nie je možné !!! Posol smrti mal nejakú poruchu. Stratil sa pred asi 25 rokmi !!! On nemôže žiť. “
Ale môže, " Cisár kľudne pokračoval " vieš aká bola jeho vada? Myslel. "
„Ako to môžeš vedieť??? Agenti boli predsa najväčšími nepriateľmi Novej Číny. “
„Niečo podobné sa stalo aj pred 15 rokmi. Ten Agent sa volal Dorwen. Agenti sú myšlienkovo prepojení, nech sú v ktoromkoľvek čase. Aj on začal myslieť. “
„Dorwen je určite mŕtvi !!! Ale kde je ten Posol smrti?! “
„Ja som Posol smrti........a ty si môj brat .“
"To je blbosť ! "
„Na výcviku Agentov sme boli spolu. Sme dvojčatá, preto si mysleli že sa podaria obaja, alebo obaja zlyhajú. Bolo to však inak. V záverečnej časti sa totiž niečo pokazilo a teba nedokončili. Takí ako ty sa nazývajú Violini. “
"Tak ak tomu správne chápem, Spoločenstvo ide proti Violinom, lebo nie sú ako Agenti, nemôžu ich ovládať? " spýtal som sa.
"Presne tak "
"Dokáž to !!! " nechal som sa uniesť a úplne som zabudol na pôvodnú úlohu. To čo však Cisár vravel malo zmysel. Aspoň malý.
„Nebolo ti čudné, že si nikdy nebol chorí, nemal bolesti žalúdku a hlavy, nikdy si nemal zvýšenú teplotu, rany sa ti rýchlejšie hoja, bolesť pociťuješ menej ako normálny človek??? Síce si bližšie k človeku ako k Agentovi, ale predsa. Si Violin. To sa prakticky nedá zistiť či je človek Violin. A ty si z nich najlepší. “
Toto bola ako rana do mozgu. Mal pravdu !!! Veď ja som nikdy nebol chorí, a guľky v tele som vnímal asi ako bodnutia osou.
"Kde sú ostatní Violini ? "
„Boli vás stovky. Spoločenstvo však našlo spôsob ako vás hľadať. V poslednej dobe je vás asi 20, z toho 16 ich je už pod mojou kontrolou. Teba som sem musel dostať, lebo by ťa našli a proti takej presile by sa neubránil ani Agent a nieto ešte Violin. “
Neviem čím to bolo, no zrazu mi bolo príšerné teplo. Ale veril som mu.
"Čo bude teraz ? "
„Pridaj sa ku nám a pomôž nám poraziť Spoločenstvo ? “
„Ale prečo by som vám mal pomáhať, aj keď dajme tomu si môj brat ? Veď vy ste začali vojnu, Vy ste umiestňovali bomby do škôl a starobincov. To Spoločenstvo nerobilo !!! “
"To sa teda zasrane mýliš !!! To vláda Spoločenstva sa rozhodla, že najlepšie poštve ľudí proti Novej Číne tak, že bude robiť vlastné sabotáže. To oni ničili školy. Čo naštve viacej civilov, ako keď niekto zabíja deti? No? Za všetkým je Spoločenstvo a preto chcem, aby si nám pomohol, lebo si najlepší Violin. " začal Cisár podráždene kričať.
Potom ako by nič luskol prstami a môj meč sa prelomil.
Potom mi, ale niečo došlo.
„Ako môžem Novej Číne pomôcť ja? Veď som síce, ako vravíš, Violin, ale proti jadrovým zbraniam nezmôžem nič. Tak načo “
"Asi vieš, že Agenti používajú niečo ako batérie. Keď sa nejaký Agent stratí, alebo ho zabijú, zrušia jeho špecifický kód batérie, aby to niekto nemohol zneužiť. Takže si tú batériu nemôžem vymeniť. A ja som už teraz mŕtvy. Pri živote ma drží iba tento oblek. " povedal polohlasne a pobúchal si na hruď.
Ako náhle si vyzlečiem tento oblek, umriem. A ak ho budem mať oblečený
ostáva mi asi mesiac života a stále slabnem. "
To čo vravel malo logiku. Neviem prečo, ale vedel som, že hovorí pravdu. A byť Cisárom nie je až tak zlé.
"Dobre. Pridám sa k vám. "
Cisár iba pokýval hlavou. Zrazu ako keby odnikiaľ sa pri nás zjavili nejaký vysoko postavený gardisti. Reflexívne som sa prichystal na boj.
„Oni ti všetko vysvetlia. Ja tu už s tebou nemôžem byť. Na dôkaz, že hovorím pravdu spravím toto. “
Vedel som presne čo urobí. Vyzliekol si oblek. Ako náhle to spravil, sklátil sa na zem.
Ešte však niečo zachrčal medzi zubami. Bolo mu veľmi ťažko rozumieť, ale bolo to jedno slovo. BRATIA.