Človek je náchylný napísať pred koncom list. Dodržím túto nepísanú zásadu života. Píšem.
Sediac pred papierom začínam obdivovať tých, čo niečo zosmolili. Nejaký odkaz. Poslednú rozlúčku. Ja sa nemám s kým rozlúčiť. Mne neostal nikto, kto by tento list prečítal. Možno tí, ktorí ho nájdu. Možno.
Už viem! Napíšem ho jedinému kamarátovi.
Píšem ho tebe, anjelik môj jediný. O chvíľku budem klopať na tvoju bránu. Teším sa, že ťa čoskoro uvidím. Už to nebudú len sny, z ktorých som sa prebúdzal s bolesťou a preklínajúc život, prečo mi berie jedinú radosť.
Moje sny sa stanú skutočnosťou.
Nuž a prečo som sa rozhodol navštíviť ťa? Odpoveď je jednoznačná. Bolí to.
Počúvol som tvoju radu a povedal som všetko tomu blbcovi. Musím priznať, že si nemal pravdu, keď si mi tvrdil, že mi prepáčia a budú ma mať radi tak, ako ja ich. Ale teraz už nevadí. Nebudeme polemizovať o zemských veciach. Dúfam, že tam hore ma prijmú takého, aký som. Bol som kresťan. Vedel si to? Pardon, ty vieš všetko. Vychovali ma, dali mi vieru, život a aj nádej.
A ja som ich za to zradil. Obrátil som sa proti nim. Obrátil som sa proti viere, ktorú mi dali do vienka. Postavil som sa proti svetu. Som jediný svojho druhu ale cítim, že prídu po mne druhí. Možno oni. Ja som prvý. Ja som bol prvý.
Možno toto ani nie je list na rozlúčku ale odkaz. Odkaz ostatným. Aby videli, že bol už pred nimi jeden.
Vymyslel som si aj názov pre mňa (nás). Znie vedecky. Homosexuál. Čo myslíš, anjelik, prežije toto slovo?
Uvidíme tamhore.
Ja už nevládzem niesť ťarchu jediného. Budem končiť.
Posledná večera končila. Ja mám byť zlatým klincom programu. Vieš čo? Konečne je koniec. Lenže oni nevedia, čo viem ja. Judáš mi to porozprával. Onedlho nebudeme tam hore sami anjelik môj.