Knižka mladého autora je plná vskutku jedovatého „humoru“ a siláckeho cynizmu. Jednoduchý príbeh vychádza z legendy O potkaniarovi, ktorá je však pre autora len zámienkou na rozpútanie tiežhumoru a tiežkritiky prehnitého mesta a štátu. Kocúrkovo nula bodov…lenže…v mestečku, kde sú všetci viac či menej odporní si na zápornosť onedlho zvyknete tak dokonale, že vám pripadá normálna…a efekt postupne slabne.
Autor sa ho občas snaží povzbudiť prihrievanou kávou v podobe pritvrdzujúcich sa efektov napr. v podobe rozmliaždenia maličkého škriatka, ktorý vyzeral byť milučký, následne odpíše do psychického i fyzického nebytia jedinú ako-tak vývojaschopnú postavu, v závere sú ale spravodlivo potrestaní všetci hrdinovia i zbabelci a špina rastie ďalej…
Neveľmi originálna myšlienka poskytla autorovi osnovu na štylistické cvičenie v štýle humoristického dračáku, takže hrdinovia /trpaslík, svalnatý barbar, starý a popletený čarodejník, šikovný zlodej/ si podchvíľou zakopávajú o bezradne sa tackajúci príbeh ako i o vlastné fúzy, nohy a iné údy a smejú sa z toho – za zdeseného ticha čitateľov.
Autor možno pôvodne chce demýtizovať – keďže však mýtus vôbec nepochopil, nestalo sa. Potkaniar a jeho príbeh sa utopili v kale veľkomesta – ktoré však nevyznieva ani ponuro ani komicky – ale nanajvýš trápne …ako svedectvo autorovej neschopnosti vykresliť presvedčivo prostredie a postavy – najmä, čo si počať ďalej. Mohli, by sme, pravda, uvažovať o tom, že je to trápnosť zámerná a že autor nás skvelou fintou dostal, takže pod povrchom jalovosti sa skrýva irónia. Lenže sa skrýva tak skvele a hlboko ako Nietzscheho filozofia v príbehoch Nicka Cartera.
O krysí krizi je jednoducho na módnej vlne fantasy zo zásuvky predčasne vynesený rukopis, ktorý nezachráni ani svieži Kantůrkov preklad a nepochová zopár preklepov.
A ja sa na záver nahnevane pýtam – prečo musel autor, dofrasa, zohaviť akurát pôsobivú stredoeurópsku legendu? Nemajú azda v Anglicku dosť dreva na podpal? Hádam by okrem chránenej zvere mali byť i chránené motívy…