 |
Legendárne pokračovanie legendárnej knihy od legendárneho slovenského spisovateľa čoskoro vychádza v novom šate vo vydavateľstve Artis Omnis.
Anotácia
Vo voľnom pokračovaní legendárneho románu Tajomstvo Dračej steny sa naši známi hrdinovia z Atómovej Lehoty vyberú na výlet do hôr. Keď sa skalný kopec začne ponárať do tmy, okrem svetielok svätojánskych mušiek si kamaráti všimnú aj iné, veľmi nezvyčajné svetlo. V kroví objavia sedem kociek, ktoré ukrývajú modrý oheň.
Deti netušia, že vďaka magickej sile týchto záhadných predmetov sa nečakane prenesú na inú planétu. Bezútešnú a spustnutú, temnú a upršanú. Je to veľmi stará zem, kde kedysi prišlo k obrovskej katastrofe. Hrdinovia postupne odkrývajú hrozné tajomstvá a ich dobrodružstvo sa zmení na nebezpečný boj o život. Popri vlastnej záchrane však neváhajú poskytnúť pomoc aj mimozemským priateľom, ktorí žijú pod nadvládou despotických vládcov.
Známy fantasticko-dobrodružný román so silným ekologickým odkazom je vhodný pre deti od 11 rokov. Vychádza v novej redakčnej, obrazovej aj grafickej úprave.
Ukážka z knihy
Predohra
Čosi nebolo v poriadku. Dážď síce šumel rovnako vytrvalo ako
vždy, no to bolo azda jediné, čo ostalo po starom. „Počul si?“
Starší z dvojice sklonil fakľu k zemi a štyri oči sa vpili do rednúcej
tmy.
„Otec! Čo sa robí?“ znepokojil sa mladší. „Prečo sa tak
oteplilo?“
Starec neodpovedal. Zaboril zahrotený koniec fakle do rozmočenej pôdy a
začal liezť na neďaleké skalisko. Jeho spoločník sa bez váhania pustil za
ním. Škriabať sa potme na šmykľavé a hladké bralo nebola nijaká hračka,
ale obaja rýchlo dosiahli cieľ.
„Otec!“
Mladší dorazil nahor prvý a v jeho výkriku sa chvela hrôza. Pokiaľ starec
nahmatal okraj vrcholovej plošiny, aby sa na ňu s veľkým úsilím
vyšvihol, prvolezcovi sa vydral z hrdla jačavý škrek. Kým sa starý muž
vzpriamil, telo chlapca sa rútilo strminou a lámalo vetvičky porastu.
„Ó, Okarus!“
Starec sa neobzrel dolu. Jednak s určitosťou vedel, že jeho syn je
beznádejne mŕtvy, a jednak pre voľačo iné.
Hľadel na Zakázanú rovinu.
„Pri Okarusovi!“
Vzhľad okolia sa zmenil. Tma ustúpila čudesnému svetlu, vyžarujúcemu
zdanlivo spod zeme.
„Pri veľkom Okarusovi…“ vydýchol muž do tretice.
Už videl, že zvláštne svetlo nevyžaruje z trávy, ale zo siedmich bodov,
ktoré odjakživa mŕtvo stoja v strede Zakázanej roviny – zo siedmich
Veľkých hrotov. Teraz sa však na ich mieste objavilo niečo celkom iné.
Sedem jagavých kociek vysielalo strašidelné modravé svetlo a medzi nimi
rýchlo narastal strieborný strom.
„Modrá!“ zachripel starec a zakryl si oči dlaňami. „Modrá farba!
Oslepnem! Videl som modrú farbu!“ Šmaril sa na plošinku a telo sa mu
roztriaslo od úzkosti. Dlho ležal nehybne a navrával si, že všetko sa mu
iba zdá. Potom máličko zdvihol hlavu.
„N … nie!“
Nevídaný jav nezmizol. Naopak, kocky žiarili tak intenzívne, že mužove
ruky začali vrhať na piesok tieň. „Nie!“
Zaboril tvár do piesku, zaryl nechty hlboko do zeme a bez toho, aby pozrel pred
seba, začal štvornožky cúvať. So zažmúrenými očami dosiahol okraj
plošiny, a keď zacítil pod špičkami nôh prázdno, začal sa spúšťať
dolu.
Bez jediného pohľadu na mŕtveho sa dal na útek.
VÝLET
alebo kapitola druhá, v ktorej chlapci nájdu chlebník bez
majiteľa
Turistika bola od malička Vilovou i mojou záľubou. A ani Fera a Števa
nebolo treba dvakrát nahovárať. Rozhodli sme sa teda, že nečakaný voľný
deň využijeme – pôjdeme na výlet. Nevysoký skalnatý kopec Medvedí vrch
vzdialený od Atómovej Lehoty pol dňa chôdze, nás lákal už dávno, ale
vždy, keď sme sa tam chystali, pokazilo sa počasie. Teraz však nepršalo už
týždeň a jasná obloha veštila pohodu i naďalej.
„Na tri dni?“ nadhodil Fero.
„Jasné! Vrátime sa v nedeľu poobede.“
„Príma. Aspoň sa ešte raz poopaľujeme.“
Hoci som vstal včas a na dohovorené miesto sa dostavil skôr ako sme sa
dohodli, neprišiel som prvý.
„Holahó!“ privítalo nás zahulákanie. „Kde si nechal Vila? Čo,
stúpila mu na nohu lokomotíva?“
Fero vystrúhal trpiteľskú grimasu.
„Predstav si! Zle som natiahol budík! Šiel dopredu a ja s ním!”
Zložil som ruksak s poskladanou dekou na zem, posadil som sa na peň a pozeral
k Atómke. Na ohybe sa zjavila ďalšia dvojica ranných vtákov.
Fero poškrabal za uchom Bleska, zahľadel sa na zápästie a zahlaholil:
„Nemeškajú vám náhodou hodinky?“
„Ani nie,“ odvetil Vilo. „Vybrali sme sa načas, ale Števo sa vrátil po
papriku. Dnes si uvaríme taký guláš, aký ešte nejedol ani jeden
kráľ.“
„Kráľ!” Fera priam nadhodilo a oči mu zažiarili. Žmurkol na mňa a
obrátil sa k Vilovi: „Nepočul si tú historku o kráľovi a jeho troch
synoch?“
„Ako im dával lámať prúty?“
„Nie, nemyslím Svätopluka! Tú najnovšiu!“
„Nepočul.”
„Príma, počúvaj! Žil raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Dvaja
starší boli múdri, no najmladší bol hlúpy ako podošva. Keď kráľ
zostarol, zavolal si synov a povedal im: Nadišiel môj čas a musím vám
podeliť všetko, čo mám. Najstarší, ty dostaneš pol kráľovstva.
Prostredný, ty tiež dostaneš pol kráľovstva. A ty, najmladší, dostaneš
fučifuč.“
„Čooo?“ spýtal sa Vilo nechápavo.
„Ha! Práve na to sa opýtal aj ten zadubenec!“ vybuchol Fero a začal sa
škodoradostne plieskať po stehnách. Pretože ja som mu naletel už
dávnejšie, s radosťou som sa pripojil.
„Bodaj ťa,“ uškrnul sa Vilo. „Vedieš 1:0, no toto ti dlžný
nezostanem! Máš to u mňa schované!“
„Naožaj dobré,” súhlasil Števo. „Ten chyták ši muším žapamätať
a dakoho naň nachytám.“
Všimol som si, že Vilo vytiahol z kapsy špinavý papier a vyjavene naň
hľadel.
„Čo to čítaš?“ vyzvedal Fero.
„Človeče! Píšu tu, že jednej žene odhryzol pes jazyk!“
„Čooo?” Fero žasol. „Ako sa to stalo? To ho tak vyplazila?“
„Bol… bol to jazyk z topánky!“ zajasal Vilo a hodil zdrap do Fera.
„A už sme 1:1!“
Cestu od kraja lesa k Dračej stene prejde človek pešo za dvanásť
minút, no my sme si na svoje obľúbené miestečko vyšliapali skratku cez
husté kroviská, takže na lúčku pod dvojskalou sme prišli asi za polovicu
toho času. Fero so Števom sa ihneď vrhli k maskovaciemu balvanu, aby ho
odvalili od vchodu do jaskyne.
„Počkať,“ zadržal ich Vilo, „čo sa tak náhlite? Utekáte ako
strelení, chcete prezradiť našu skrýšu?“
Skalný výklenok s vchodom do jaskyne bolo vidieť iba z čistiny a od kraja
lesa. Preletel som pohľadom celé priestranstvo. Lúka bola prázdna a lístie
ani nezašušťalo. Ale…
„Pozrite!“ zvolal som. „Tam! Na dube!“
„Chlebník! Visí na konári!“
„Niekto je tu,“ nahneval sa Vilo.
Podišli sme k stromu a Fero si prezeral kapsu.
„Hm! Akoby som ho už niekedy videl!“
„A vieš, že ja mám tiež taký dojem?“
„Aj ja! Mal šom kedyši taký ištý rukšak, ale…“
Spoza stromov zaznelo niečo ako pokašliavanie, ktoré sa o chvíľu zmenilo
na smiech. Aj ten mi bol povedomý, rovnako ako taška na dube.
„Je tu niekto?“
Namiesto odpovede sa ozval nový výbuch smiechu. Blesk sa radostne
rozštekal.
„To šom blážon. Nikoho predša nevidno,“ natiahol krk Števo.
„Nikoho… nevidieť.“ Vilo si končekom jazyka oblizol pery a zahľadel sa
do prázdna. Nato sa strhol. „Ak nikoho nevidieť, tak to môže byť jediná
osoba! Si to naozaj ty?“ spýtal sa prázdneho lesa. Medzi stromami niečo
zašuchotalo.
„Hej,“ zašepkal som, len čo som si uvedomil, komu patrí chlebník.
„Ohlás sa!“
„Dúfam, že si tu sama,“ poznamenal Vilo s náznakom nevôle.
„Nie,“ zašepkal dub. „Niekoho som nechala vnútri.“
„Zošalela si?“ zasyčal Fero. „Prezradila si vari niekomu tajomstvo
Dračej steny?“
„Ani nie. Ten, čo ostal dnu, tam bol už predtým.“
Jazvečík, oňuchávajúci kmeň rozložitého duba, zrazu zaštekal a
s ňufákom pri zemi sa hnal ku vchodu.
„Vidíte?“ zasmiala sa naša spoločníčka spoza bučka. „Blesk ho už
spoznal, iba vy ste takí nechápaví!“
„Cha, cha,“ prehlásil Fero mrazivo. „Tebe sa chichúňa, keď si ho tam
sama doviedla. Teraz už viem aj ja, že to je…“
Hneď ako sme odvalili balvan, privítal nás Bundášov hrdelný brechot.
„Vravíte, trojdňový výlet?“
Rozvaľovali sme sa v zelenej komnate kozmoletu, ktorý sme predčasom objavili
v Dračej stene. Blesk šantil okolo Ferových nôh, kým Bundáš dôstojne
sedel a zametal huňatým chvostiskom.
„Veď poď s nami,“ nadhodil som, akoby som ani nezbadal Ferov nevraživý
pohľad. Vedel som, že túto opovážlivosť, akou je pozvať na výlet aj
dievča, mi dlho neodpustí. Julka však bola aj jeho kamarátka.
„Aj by som šla, lenže…“
„Lenže čo?”
„Otecko ma priviezol autom k tete a večer sa po mňa vráti. Sem som si len
tak odskočila, lebo som tušila, že prídete, nuž som vás chcela
nastrašiť. Hm… ale mohla by som ísť zatelefonovať, že sa vrátim domov
až v nedeľu?“
„Tak zabehni k tete a my ťa počkáme.“
„To mi ani nenapadne,“ vyhŕkol Fero. „Nemám náladu vyčkávať. Jedla
sme si doniesli dosť, tak teda poďme!“
„Už to mám!“ vstala Julka. „Nezdržujte sa! Ja sa vrátim k tete
povedať, kam ideme, a potom vás dohoním!!
„Nájdeš nás?“
„Že či! Medvedí vrch predsa vidieť zďaleka a okrem toho – načo mám
Bundáša?“
„Máš pravdu, ten stratí stopu iba po búrke. Dobre teda! Pôjdeme popri
potoku, nemôžeš nás minúť.“
„O chvíľu som späť!“
Dievča zmizlo v tuneli k východu z jaskyne.
„Bodaj by sa spustil taký lejak, hromy a blesky, žeby aj Bundáš
zablúdil!“
Na Ferovom hlase síce bolo počuť, že to nemyslí vážne, no napriek tomu
som pocítil niečo čudné. Akoby nejaké tušenie, že jeho želanie sa
onedlho do slova a do písmena vyplní.
Podrobnosti o knihe
Prekliata planéta
Séria: Tajomstvo Dračej steny, 2. kniha
Žáner: science fiction, pre deti a mládež
Autor: Jozef Žarnay
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2025
Jazyk: slovenský
Ilustrácie: Sendy Fiala
Počet strán: 216
Väzba: pevná
ISBN: 9788082012777
O autorovi
Jozef Žarnay (nar. 1944 v Humennom) detstvo strávil v Michalovciach,
neskôr sa usadil v Prešove. Ako učiteľ pôsobil na viacerých školách. Je
autorom kníh Tajomstvo Dračej steny (1973), Prekliata
planéta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes (1983),
Časolet (1990), Signály ľadového sveta (2012).
V roku 1985 sa do kín dostal film Tretí šarkan (r. Peter Hledík),
ktorý bol nakrútený na motívy románu Tajomstvo Dračej steny. Film získal
viaceré medzinárodné ocenenia. V rozhlasovom archíve sa nachádzajú mnohé
Žarnayove poviedky aj historiografické pásma o svetovej i slovenskej
fantastike, portréty svetových autorov vedecko-fantastickej, klasickej
dobrodružnej literatúry i svetových autorov detektívky.
Vo vydavateľstve Artis Omnis mu okrem legendárnej knihy Tajomstvo Dračej
steny (2024) vyšla v roku 2015 poviedková zbierka Vesmírne
prípady, v ktorej sa spája žáner scifi s detektívkou.
Súvisiace linky
Články a recenzie týkajúce sa diel Jozefa Žarnaya na Fandom.sk