Boris Andrejevič prebehol chodbou ako posledný a narazil do skorodovanej steny. Zadunelo to. Svetlo nad nimi krátko zablikalo, ale chodba mlčala.
Major, kľačiaci za deravým sudom, si s úľavou vydýchol a nováčika nepokarhal. Bolo nepochopiteľné, ako mohlo velenie poslať na takúto dôležitú misiu žabiaka – sotva pätnásťročného chlapca.
Musíme byť už v pekných sračkách…
Kedysi medzinárodná jednotka, so základňami po celom svete, sa zúžila na pár stovák mužov a žien potom, čo mimozemšťania odhalili tajné transportné ponorky. Vojakom, ktorých zajali, bola dopriata zvlášť špeciálna pozornosť v koncentračných táboroch. Nik sa z nich nevrátil. A armáda začala brať každého, kto uniesol zbraň.
Padol mu zrak na stenu oproti. V pološere tam visel jeden z plagátov propagandy – pravý roh rozleptaný vlhkosťou bol stočený a zakrýval značnú časť, napriek tomu bol viditeľný výjav, ktorý zmenil svet. Nad Londýnskym okom visela vo vzduchu mimozemská loď. Na moste sa tlačili tisícky ľudí s vlajkami a transparentmi a vítali cudzincov.
Cez celý plagát bola otlačená čiasi ruka a jediné slovo: smerť!
Major zaťal päste.
Boli to iba dva roky, čo ľudstvo kruto vytriezvelo zo sna o mierumilovných návštevníkov z vesmíru. Prvé dni boli najhoršie, ľudia zomierali v miliónoch. Mesiace nenachádzali ľudia žiadnu účinnú protizbraň. Armáda, policajné zložky a špeciálne jednotky ustupovali z pozícií každý deň. Nakoniec zostala nepokorené iba pätina planéty.
Odboj dlho vzdoroval, raz za čas prišla správa o víťazstve, no boli to iba záblesky. Toronto, Neapol, Rio de Janeiro, Bagdad, Podgorica – to boli mestá, ktoré vydržali najdlhšie. Prežila iba hŕstka a za posledné útočisko si zvolila najväčší protiatómový kryt na svete – moskovské metro. Až tu sa konali nadľudské hrdinstvá a na jeden stratený meter padali tisíce votrelcov.
Náhle sa chodbou ozval nezameniteľný zvuk. Slizké cupitanie vytrhlo majora zo zamyslenia. Teraz nebol čas spomínať.
Blížili sa.
„Alexej Nikolič, Sergej Pavlov, Oľga Alexandrevna, kryte nás,“ zavelil major. „Ostatní vpred.“
Ani jeden z trojice nezaváhal, hoci si uvedomovali, že veliteľ ich práve odsúdil na smrť. Táto misia musí byť úspešná, za každú cenu. Boli už tak blízko…
Miestnosť EVA skrývala v sebe nádej, poslednú zbraň proti votrelcom, ktorá by mohla zaúčinkovať. Bol to projekt, ktorý zosobňoval ruské konečné riešenie – vyčistenie ľudstva a pozdvihnutie Volžskej rasy – s príznačným názvom ženy, ktorá bola prvá a tej, ktorá bude aj poslednou. Zbudovali ju dávno pred inváziou a otestovali na ruských ostrovoch v Arktíde. O účinku zbrani sa vedelo iba toľko, že nič živé tomu neodolalo…
Poloha miestnosti bola známa iba pár vyvoleným na svete, ktorí ju videli. Počas prvých útokov mimozemšťanov záhadne zmizli a ich telá sa nikdy nenašli, tak ako všetky žiadne dáta, ktoré by ju mohli lokalizovať.
Až do minulého mesiaca.
Zajatý votrelec vydržal mučenie vyše roka, kým im dodal dôležitú informáciu. Nikto si nevedel vysvetliť, ako je možné, že nepriatelia vedia o tajnej zbrani, ktorá ich mohla poraziť a takmer nik tomu nevenoval pozornosť. Vítali pochybnú nádej ako poslednú spásu ľudstva a tešili sa z nej skôr, ako ju našli.
Pátranie bolo dlhé mesiace neúspešné, cez spleť chodieb jednotky postupovali pomaly. Nanešťastie, miestnosť bola pochovaná pod kopcami betónu a presné súradnice, kde sa nachádza, neexistovali. A dnes už ostávalo iba jediné miesto, kde by sa mohla nachádzať.
Major Pavol Alexej Rotanov neubehol ani dvesto metrov, keď sa za ním ozvali výbuchy, prerývaná streľba a výkriky zvestujúce smrť. Zaklial, ale povel zastaviť nevydal. Náhle steny tunela zmizli a komando vybehlo do otvoreného priestoru. Nad hlavou im visel bezútešný Mesiac.
Pár krokov pred majorom Boris Jegorov zastal a ukázal na blikajúci panel pred sebou. Do tmy žiarili tri písmená.
„Pane, je to možné?“
„Ak sa vie niekto modliť… Za tými dverami je náš cieľ. Dokázali sme to!“
Okolie zaplavilo oslepujúce svetlo a vojaci si automaticky rukami zakryli oči. Zahrmeli prvé nadávky, niekto poplašene vystrelil do vzduchu, ale nič viac sa nestalo. Krátko nato, ako si muži s úľavou vydýchli, zaznel elektronický hlas, ktorý ich ochromil.
„VSTÚPILI STE DO ZAKÁZANEJ ZÓNY! ZADAJTE BEZPEČNOSTNÝ KÓD, INAK BUDETE ZNIČENÍ. MÁTE NA TO TÉ MÍNUS DESAŤ SEKÚND. EVA“
Za desať sekúnd sa vám zobrazí celý váš život, stihnete vystrieľať celý zásobník, vypiť pollitra piva, ale nedokážete uniknúť z pasce, do ktorej vás vohnala beznádej. Prvé tri sekundy stratil major myšlienkou na ženu, ktorá ho čakala v centrálnej bunke a počas ďalších dvoch preklial naivné a dezinformované velenie.
„ŠESŤ, PÄŤ…“
Až potom sa major spamätal a bleskovo vyštekol rozkazy. Komando sa ako jeden muž rozbehlo naspäť, ale nikomu z jednotky sa nepodarilo uniknúť. Boris Jegorov sa v poslednom návale adrenalínu na päte otočil, spustil paľbu a pokropil ňou oceľové steny.
Rotanov venoval poslednú myšlienku synovi.
„DVE, JEDNA. VÁŠ ČAS VYPRŠAL. ZBOHOM. EVA“
Keby to miesto niekto pozoroval z vesmíru, mal by pocit, že tam na sekundu vybuchla supernova. Projekt Eva, ktorý bol životu nebezpečný každému, kto nevedel prístupový kód – bez výnimky, či to bol človek, alebo mimozemšťan – ostal opäť neodhalený.
Dvere sa otvorili a upratovacia čata vyrazila do služby.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.