 |
1. časť
Traja chlapi pri vedľajšom stole sa prehýnajú od smiechu. Jeden z nich, tváriaci sa veľmi spokojne, pravdepodobne autor žartu, podíde ku mne a drgne ma do pleca.
„Ty, starý, spýtaj sa ma, prečo sa trpaslíci vŕtajú v dierach pod Osamelou horou.“
„Čože?“
„Prečo sa trpaslíci vŕtajú v dierach pod Osamelou horou,“ zopakuje mi pomaly ako malému decku. „Toto sa ma musíš spýtať. Nechápeš?“
Urobím mu po vôli.
„Aby sa Osamelá hora necítila osamelá,“ odpovie. Poslednému slovu takmer nie je rozumieť, pretože zároveň vybuchne do nového záchvatu smiechu. A dvaja jeho spoločníci s ním. Keď sa trochu uspokojí, potľapká ma po pleci. Aha, takže som už kamarát, tentoraz to bolo celkom jednoduché. Vystrúham úsmev, štrngneme si, a on sa vráti k svojmu stolu.
Ich vodca, predstavil sa mi ako Feargus, sa nesmeje. Celý čas ma hodnotiaco pozoruje ponad okraj pohára s vínom. Nečudujem sa mu. Čaká nás nebezpečná spoločná cesta a na takej je dobré vedieť, čo sa od koho dá čakať.
Pohľadom sa dlhšie pristaví na mojej sekere. Mimovoľne sa tam pozriem aj ja a zauvažujem, ako sa javí cudzím očiam. No, rozhodne nie je tesárska a na porisku má zárezy. Staré zárezy. Bol som mladý, dychtivý a hrdý na to, ako mi to šlo. Sledujem, ako ich za tie roky moje dlane uhládzajú. Iróniou je, že vlastne zakaždým, keď ju vezmem do ruky, by mal pribudnúť ďalší. Ešte stále nie som najhorší. Ale hrdý už nie som. Občas ma navštevujú, keď spím. Tí zo zárezov, aj tí, ktorým som vrúbok nedoprial. A preto som sem prišiel. Chcem zabudnúť, možno čosi napraviť, začať znovu. Snáď mi to bude dopriate. Aspoň myslím, že chcem začať znovu. Márnosť nad márnosť.
Dezidrejské hory sa týčia k oblohe. Už niekoľko posledných dní cesty sa zdali celkom celkom blízko, len chvíľka cvalom a som tam. Ale odolával som pokušeniu poháňať koňa. Ak je pravda, čo sa hovorí, ešte budem potrebovať, aby vyzeral dobre.
Tu, na okraji borovicového lesa, ktorý ako hranica oddeľuje to, čo je dnu – v horách, od toho, čo je von, stojí osamelý zrub. Stojí na konci prašnej cesty udupanej kopytami aj kolesami. To, čo od neho vedie ďalej, je úzky chodník, z ktorého pešie kroky nedokázali ani vyhnať trávu.
Napriek tomu, že zrub sám vyzerá ošumelo, nedajú sa zakryť známky prosperity. Ohrada plná koní, biely dym z komína a aj z udiarne na dvore. Pivnica vykopaná do svahu a jej dvere opatrené mohutným zámkom. Nahrubo zhlobené stoly a lavice na dvore pod obrovským dubom. Symbolický plot z tenkých latiek, na ktorých sú hore dnom nastrkané hlinené džbánky, len zvyšuje dojem pohostinnosti.
Keď som prichádzal, čakalo tu už niekoľko záujemcov. Konkurencia, povedal som si. Ale keď som na otázku „Do hôr?“ opatrne prikývol, ozvalo sa prekvapivo súhlasné zamrmlanie. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil prečo.
Na to miesto nikto nechodí sám. Nikto, nikdy. Toto pravidlo vraj neporušujú ani najväčší blázni.
„Nie, ešte nie. Ešte vás nie je dosť,“ opakuje tvrdohlavo majiteľ zrubu, keď nástojíme, aby nám povedal ako ďalej. Neobmäkčí ho ani Feargus so svojimi kumpánmi a dokonca ani lady Lalilla.
„Ešte vás nie je dosť. Buďte trpezliví.“
Vyzerá ako vedmák, priekupník alebo vyslúžený žoldnier… No trvá na tom, aby sme ho oslovovali pustovník Desmond. Pustovník… to mi vôbec nesedí, aj keď je vyziabnutý a v očiach má istotu o svojom poslaní. Ale k pustovníkovi patrí čosi ako pokora. A to je to posledné, čo by sa o ňom dalo povedať.
„Vyzerá skôr ako prievozník do podsvetia,“ skúšam sa prihovoriť lady Lalille. „Ktovie, akú mincu si zapýta.“
Ona na mňa prudko pozrie a zvraští čelo, asi nie je zvyknutá, že ju niekto osloví prvý, potom sa však usmeje. „Alebo djíni s plamenným mečom pred rajskou bránou.“ Zvážnie. „A čo sa týka mince, v porovnaní s tým, čo môžeš získať, nič nie je priveľká obeť.“
Odpoveď hodná štátnika. Spomínal som už, že je princeznou z akéhosi južného kráľovstva? Stále ju sprevádzajú dvaja nemí otroci s vlasmi zapletenými od vrkočov. Neopúšťajú ju, ani keď si ide uľaviť do kríkov. Aj teraz, obaja v pohotovosti, zazerajú na mňa, pripravení chrániť svoju pani.
„Smiem sa spýtať, čo…“
„Moja krajina umiera,“ preruší ma. „Mor. Hľadám liek. Toto je možno posledná šanca.“
Naozaj cítim bolesť v jej hlase a v rozpakoch mlčím, pretože neviem, čo sa má povedať princeznám v takomto prípade. Ozve sa však ona: „A čo si tam budeš želať ty?“
Hltám jej sviežu tvár a útlu postavu. Pripomína mi obrázky žien na cudzokrajných vejároch a vázach, čo sa predávajú na najluxusnejších trhoch.
„Stratené roky.“
Snáď aj kvôli nej sa pristavím pred vyleštenou panvicou, ktorá tu slúži ako zrkadlo. Biele strnisko, vrásky ako rokliny, z nich by sa mi v žiadnom prípade nepodarilo odstrániť prach, ktorý tam nasadal počas tisícok dní v sedle. No najhoršie sú viečka. Napriek opálenej tvári sa zdajú priesvitné a krehké, vyzerajú ako koža, ktorá sa odporúča z prasknutého pľuzgiera po popálenine. Asi by som si mal dávať pozor, keď si ráno pretieram oči.
„Ešte nie, ešte nie je čas. Ešte vás nie je dosť.“ Opakuje tvrdohlavo Desmond. A tak zabíjame čas, posedávame a navzájom sa okukujeme. Nikdy som nevynikal v odhadovaní ľudí, jediné, čo mi trochu pomáha, sú desaťročia, čo len tak preleteli ponad mojou hlavou.
Jeden z princezniných otrokov už hodiny hrá na nejakom brnkacom nástroji. Hudba je monotónna, krátky motív sa opakuje až za hranice znesiteľnosti. Nechcem to počúvať, ale podvedome striehnem na každú zmenu v melódii.
Netrpezlivosť je ako červotoč. Hlodá a hlodá… Nevydržím sedieť a podídem bližšie k lesu. Počúvam vzdialené zvuky z hôr, možno mi čosi povedia. Po chvíli sa ku mne pripojí Feargus. Svojim mužom zorganizoval zábavu. Cvičia streľbu z luku, víťaz dostane fľašu vína.
„Skontroloval som zásoby, mali by vystačiť na týždeň,“ začne, ale očividne mu ide o čosi iné: „Počúvaj, poznáš niekoho, komu sa to podarilo?“
Zavrtím hlavou: „Možno to k tomu patrí. Ak sa ti splní najväčšie želanie, nebudeš to vytrubovať do sveta.“
„Asi nie,“ potrasie hlavu. „Závisť zničí čokoľvek.“
Mne to hovor.
„Vieš, na tej ceste budem potrebovať niekoho spoľahlivého…“ Feargus očividne chce pokračovať, no odrazu sa ozvú výkriky, jeden z jeho mužov, myslím, že sa volá Kit, ukazuje na južnú pláň.
Napokon ich zbadám – tri siluety v diaľke. Všetci sa zídeme pred zrubom a sledujeme, ako protivne pomaly rastú, a hoci je takmer isté, že tu prišli kvôli tomu, čo aj my, chceme z ich úst počuť, že sa naše čakanie skončilo. Jeden z nich odrazu podurí koňa a vyrazí cvalom, druhý sa pridá. Kým dorazia k zrubu, som si istý, že sú to kupci, podľa oblečenia a výstroja vcelku úspešní. Prvý je rozjarený víťazstvom, ten, čo prehral o jednu konskú dĺžku, nedokáže zakryť sklamanie. Tretí zrýchlil tiež, ale očividne len preto, aby nezostal príliš pozadu.
Kit nás nahlas počíta na prstoch, a s víťazoslávnym úškľabkom zistí, že tentoraz mu už nestačia.
Sú traja, ale na prvý pohľad poznať, že vlastne dvaja a jeden. Ten tretí, nízky a okrúhly, sa akoby s uľahčením odpojí od dvojice kupcov (predstavili sa ako Magnus a Barthelmy) a po chvíľke rozhodovania si vypýta dovolenie prisadnúť k môjmu stolu. Tak sa dozviem, že sa volá Telrik a je pevne rozhodnutý od základov zmeniť svoj život. Naozaj pevne a naozaj od základov.
Pokračovanie:
Poviedka Dezidérium autorovi Jozefovi Girovskému vyniesla 13. miesto v najsilnejšej kategórii Poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2003. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.
Poviedku Dezidérium si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v časopise Fantázia č. 31. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na našich stránkach ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok, Prispôsobujem sa (CGR 1996) a A capella.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.