 |
Predchádzajúca časť:
Jedenásť. Pustovník Desmond nás už nemôže zdržiavať.
Sedíme zhromaždení vnútri pod zadymenou dubovou povalou a pokúšame sa ukryť netrpezlivosť. Konečne sa dozvieme kam, konečne sa dozvieme ako. Ale prekvapí nás hneď jeho prvá veta: „Nechoďte tam. Bezmenné príšery tam číhajú na každom kroku.“
Po chvíľke ticha sa niekto zmôže na otázku: „Prečo bezmenné?“
„Lebo ich nemá kto pomenovať.“
„A ako o nich vieš ty?“
„Občas zablúdia až na dohľad sem. Posledný raz vás vyzývam, nechoďte tam.“
Poobzerám sa. Lalilla sedí s privretými očami, jej otroci majú zvyčajný prázdny výraz. Telrik si obhrýza nechty. Feargus vyzerá zamyslene a jeho muži sa tvária hrdinsky. Obaja kupci si čosi šepkajú.
„Asi som vás nepresvedčil,“ pokračuje Desmond. „No dobre, tak aspoň zopár rád. Jediný spôsob ako sa ubrániť pred príšerami je zaobstarať si ochrancov. Jediní dostatočne silní ochrancovia sú ďasi. Lenže ďasi sú zároveň aj oveľa nebezpečnejší ako ktorákoľvek príšera. Túžia po vás, po vašej duši. Chcú ju obetovať svojmu pánovi. A tým je diabol. Sám diabol.“
Slová dopadajú ako hrudy hliny na rakvu. Opäť je ticho.
„A načo sú nám ochrancovia, čo nás sami zničia?“ ozve sa nakoniec praktický Feargus.
„Nezničia, ak si dáte poradiť. Mám kúzlo. Bezpečne fungujúce, vyskúšané kúzlo, ktoré udrží ďasov v dostatočnej vzdialenosti.“ Jeho hlas je opäť vecný. „Predám ho každému za primeranú cenu.“
Akosi cítime, že primeraná cena je každého osobná vec a tak nakupujeme po jednom. Ostatní vždy len z diaľky sledujú, ako to prebieha. Akurát obaja kupci, ktorí sa správajú, akoby boli dvojčatá, a nechcú robiť nič jeden bez druhého, sa jednajú spolu, veľmi dlho. Vidím, ako madam Lalilla bez slova zaplatí všetkými šperkami, ktorými je ovešaná. Od každého z jej otrokov pustovník požaduje vrkoč, prekvapí ma, ako očervenejú hanbou, keď si ich musia odrezať.
Konečne sa dostanem na rad.
„Vieš, čo chceš?“
„Chcem, aby…“
Desmond ma preruší netrpezlivým gestom. „Nepýtal som sa, čo chceš, ale či si si istý tým, čo chceš.“
„Samozrejme.“
„Všetky pochybnosti musíš nechať tu. Je nebezpečné brať si ich tam so sebou.“
„Nie som malé decko.“
Obchodovať s ním je ešte nepríjemnejšie, ako som čakal. Desmond ma prepaľuje pohľadom, akoby mi videl do žalúdka. Myslel som, že na také pocity som už pristarý.
„Sú želania a želania. Ako vánok a víchrica. Už roky tu čakám na človeka, ktorého splnené prianie zmení svet. Možno ním budeš práve ty.“
„Toto určite hovoríš každému.“
Desmond sa rozosmeje: „Bystrý chlapec. Ale vždy to myslím vážne. Pouvažuj o tom.“
Oslovenie chlapec ma nahnevá, až takmer zabudnem na nervozitu. Pri obchode mi to však nepomôže. Malé kožené vrecúško naplnené nejakou pochybnou tekutinou kúpim za koňa a dýku so slonovinovou rukoväťou, najkrajšiu vec, akú som kedy mal. Ako o nej vôbec vedel?
O sekeru nemal záujem.
Ale vŕta mi to v hlave. Meniť svet? To vždy robili tí druhí. Možno takí ako Lalilla, s poslaním a postavením. Alebo Feargus, ktorý myslí na všetko a je rodený vodca. Možno niektorý z úspešných kupcov. Vidím na nich, že Desmond im nasadil do hlavy chrobáka.
Čo s tým ja? Pre mňa bol vždy svet len ja sám a ten kúsok okolo, kde možno zohnať peniaze a stravu. Prípadne posteľ, do ktorej neprší, a ak mám naozaj šťastie, aj s telom, ktoré ju pre mňa zohrieva. A v poslednom čase si cením aj pokoj, nie že by som si ho nedokázal zabezpečiť sám… Ale vlastne tým viac.
No predsa len – byť tak Tvorca, Hýbateľ, Osloboditeľ – to teda znie! Prekvapene zisťujem, že aj môj chrobák sa hniezdi. Čo tak zmeniť svet tak, aby mi v ňom bolo dobre? A popri mne možno aj iným, nie som sebec…
Tak sa vydávame na cestu rozladení a s čudným pocitom straty. Pešo. Smer severovýchod, na to miesto v srdci hôr, zvané Dezidérium, kde osud tvrdo spí, a kde sa plnia najväčšie želania.
„Nezabudnite,“ kričí za nami pustovník, „jedna dávka vydrží celý deň, ale stačí slovo a kúzlo je fuč!“
„Čo myslíte, ako to bude vyzerať? Myslím to miesto.“
„Chrám. Alebo prameň. Alebo studňa.“
„Somarina. Ako bordel, fajnový bordel. Kde inde ti splnia všetky túžby?“ vyhlási Kit, tradičný majster vtipu. Smiech ostatných je však tentoraz nútený a rýchlo zmĺkne.
Ja sa vrátim k spomínaniu, na ktoré ma nahovoril Telrik. „…Okrem tej jazvy som si odtiaľ doniesol nejaké toliare. Živobytie na pár rokov. Ale to je dávno preč.“
„Ste hrdina.“ Telrik sa celou cestou drží vedľa mňa a predstiera nadšenie nad mojimi historkami. Nie že by som rozprával nerád, ani poslucháčov si zvyčajne nevyberám, ale keby bol aspoň presvedčivejší… Neustále sa obzerá a strháva. Aj keď sme už prešli les a postupujeme širokou planinou, riedko zarastenou starými, mohutnými, ale vysychajúcimi stromami kymácajúcimi sa vo vetre, akýmsi predstupňom pred samotnými horami. Je tu rozhľad naširoko. Ten by sa snáď zľakol aj motýľa babôčky, keby ten na neho výhražne žmurkol očami, čo má namaľované na krídlach.
Po tvári mi steká pot a už už si ho chcem utrieť do rukáva, keď si všimnem, že lady Lalilla na mňa pozerá. V náhlom záchvate márnivosti vytiahnem šatku, aby som si čelo utrel spôsobne, no poryv vetra mi ju vytrhne a nesie dopredu. Telrik sa snaživo rozbehne za ňou. Odrazu vykríkne, zastane a ukazuje pred seba. Poponáhľam sa zistiť, čo ho tak vyviedlo z miery. Šatka sa trepoce vo vetre, ale čosi neviditeľné ju drží na jednom mieste. Opatrne natiahnem ruku a chytím ju medzi prsty. To čosi ju drží poriadne, nedokážem ju odtrhnúť. Keď sa pozriem bližšie, nezreteľne vidím priehľadné vlákna. Pavučina, obrovská pavučina natiahnutá naprieč chodníkom medzi dvoma stromami. Keď je tu pavučina, musí tu byť aj… Vtom sa mihne tieň a ja reflexívne odskočím.
Práve včas. Len kúsok predo mnou cvaknú čeľuste. Patria príšere, ktorá sa spustila po vlákne, bleskovo ako jastrab z oblohy. Hnevlivo zavrčí, keďže sa jej prvý útok nevydaril, a načahuje sa po mne pazúrnatými rukami. Neveriaco hľadím na jej hlavu a brucho spojené do jednej gule, ústa plné špicatých zubov, široké od pleca k plecu. Napriek tomu mám neodbytný pocit, že to kedysi mohol byť človek. V jednej zo štyroch chlpatých rúk drží napoly obhryzené jelenie stehno. Nahlas preglgne. V očiach jej čosi zablysne a vo mne hrkne, pretože to čosi je určite hlad.
Okolo ucha mi zadrnčí šíp a zabodne sa príšere do jednej z končatín. Netvor zavreští a neskutočne rýchlo sa vyšplhá späť do koruny stromu. Vydýchnem a kývnutím sa poďakujem strelcovi. Je to jeden z Feargusových mužov. Tí medzitým obstali strom, s napnutými tetivami hľadajú príšeru a častujú ju nadávkami. Zbytočne, tá celkom zmizla medzi lístím. Len tak naslepo vypustia pár šípov medzi konáre, no Feargus im to zarazí. Ja sa skúsim rozohnať sekerou proti jednému vláknu, ale ostrie odskočí bez viditeľného účinku. Jediným výsledkom je nepríjemné brnenie v lakti. A tak aspoň nechám šatku visieť v pavučine ako výstrahu pre ďalších pútnikov.
Pokračujeme v ceste, tentoraz už mlčky. Máme ďalší námet na rozmýšľanie: Bola to ukážka toho, čo nás čaká?
Po pár hodinách sa Feargus zastaví. „Myslím, že je čas.“ vyhlási. Akosi prirodzene vyplynulo, že sa stal vodcom skupiny. Slnko práve zapadá. Naozaj to netreba odkladať.
„Potrebujeme vábničku.“ povie Feargus a premeria si nás pohľadom. „Iba že by dáma práve…“ obráti sa k Lalille. Tá zamračene pokrúti hlavou.
Feargus odhodí batoh, chytí do ruky trs trávy a pri korienkoch ho odreže nožom. Odpočíta jedenásť stebiel a zvyšné zahodí.
„Kto si vytiahne najkratšie.“ vyhlási a vystrčí ruku smerom k nám.
Prví sa nahrnú obaja kupci a Telrik. Kupci si vytiahnú steblá bez rozmýšľania, zato Telrik dlho váha a až keď Feargus hnevlivo pokrčí obočie, neochotne si jedno vyberie. Feargus sa obráti k Lalille. Tá vytiahne tri steblá, aj pre svojich otrokov. Potom sa obráti ku mne. Posledné tri rozdá svojim mužom.
Samozrejme, mám najkratšie steblo. Stretnem sa s Feargusovým pohľadom, on pokrčí plecami a ja pochopím, že to urobil náročky. Zodpovednosť vodcu. Chápem ho a nezazlievam mu to, všetci sa tvária spokojne. Feargus pošle svojich ľudí po drevo a o chvíľu tu plápolá oheň, dosť veľký na to, aby osvetlil široký kruh dookola.
Mám pocit, že som na rade. Potiahnem si ostrím dýky po dlani a nechám pár kvapiek krvi dopadnúť na zem. Všetci sa obzeráme v očakávaní.
Onedlho sa objavia na horizonte. Čierne siluety na tmavomodrom pozadí oblohy.
„Vyzerajú ako vlci.“
Ale pohyby siluet sú vláčne, príliš vláčne, bez náznaku vlčej drsnosti pri zmenách smeru.
„Mačky? Veľké mačky?“
Vtom sa jedna zo siluet vztýči na zadných nohách.
„Opice.“ šepne obchodník.
„Stačilo. Ideme na to, spravte kruh. A odteraz ani muk!“
Vytiahnem svoje vrecko s kúzlom, nožom doň spravím dierku a podám susedovi vpravo. O chvíľku sa ku mne vráti z ľavej strany a na zem dopadnú posledné kvapky žltej tekutiny. Smrdí ako nevetraná maštaľ. Pochybovačne sa rozhliadam. Nevidím žiadne známky toho, že by kúzlo účinkovalo, akurát snáď dym akoby sa najprv zhromažďoval v akejsi nezreteľnej kopule nad nami a až potom sa rozpúšťa v rýchlo tmavnúcej oblohe. Všetci tasíme zbrane, keď sa ďasi priblížia. Vo svetle ohňa vyzerajú ako krížence tigrov s opicami, ale to, že ich telá sú pokryté šupinami, spôsobuje, že v nich je aj čosi hadie.
Spočiatku takmer ľahostajne krúžia okolo nás, chvíľami sa zastavujú a menia smer, ustupujú a vracajú sa, ale výsledkom je, že zakaždým sa o kúsok priblížia. Odrazu jeden z nich vyrazí priamo proti mne, na celú tú vzdialenosť mu stačia tri skoky. Sekeru mám pripravenú, a jej ostrie by ochutnalo neznámu krv, keby bytosť tretí skok dokončila. No na vrchole akoby narazila na neviditeľnú stenu, ktorá ju nepustí bližšie. So sklamaným zakvičaním sa zosunie na zem. Prudko vydýchnem, mal som čo robiť, aby som nevykríkol alebo neuskočil dozadu až do ohňa. Tá kreatúra je neskutočne rýchla! Feargusovi chlapi vypustia niekoľko šípov, ale bez účinku, všetky pri prechode bariérou spomaľujú a nepredvídateľne menia smer. K ochrannej hranici sa nahrnú všetci ďasi. Stále sa pokúšajú preniknúť k nám. Lalillini otroci robia výpady svojimi palicami, ale ďasi sa zakaždým dokážu vyhnúť úderu. Ukazujú nám biele zuby, riedke a ostré ako ihly. A pazúry, ktoré za nimi ostrosťou nezaostávajú. No snáď ešte desivejšie sú ich tváre. Keď sa dostanú na svetlo, vždy najprv vyzerajú ako ľudské, no v nasledujúcom momente na povrch prerazí pocit, že je to len čosi uhnetené z hliny. Aj zvieratá majú viac výrazu v pohľadoch. Alebo to len nechápeme. No snáď aj zúrivosť by bola menej desivá, s tou má skúsenosti každý.
Neviem, koľko času strávime nervóznymi a zbytočnými pokusmi brániť sa, kým začneme kúzlu dôverovať a upokojíme sa. Kit sa dokonca okázalo prechádza po obvode kruhu, tesne z dosahu chniapajúcich paží. Ale aj ďasi pochopili situáciu a snažia sa len symbolicky. Feargus pokrúti hlavou. Prstom určí poradie hliadok a zvyšku nakáže uložiť sa k spánku.
Kto by však dokázal spať v takejto situácii? Hlavou mi cválajú myšlienky, čo mi tam nasadil ten prekliaty pustovník. Bol by svet iný bez takýchto potvor? Záleží na lese takýchto ďasov? Na jednom sýtom drakovi? Prichádza veľký drakobijca! Vzdajte poctu hrdinovi! Majstre, ešte tu zavadzia zopár ghúlov, nikdy vám to nezabudneme. Ó, Majstre, vlci sa nám premnožili. Netopiere, vretenice… Ach, Majstre, tí barbari za riekou, jedia jablká aj so šupkou a kradnú deti, zaslúžia si smrť…
Nie, nie, nie som dnešný. Ak nebudú na svete príšery, ľudia si vystačia sami. Nič sa nezmení. A ja mám už dosť krvi, akejkoľvek. Aj sliepky na večeru nech radšej podrezáva niekto iný.
Ideme v zástupe po skalnatom úbočí. Ráno je nádherné, výhľad úžasný a príjemné teplo. Kúzlo funguje dokonale, ďasi nás sledujú z úctivej vzdialenosti. Kit im ukazuje obscénne posunky a jeho kumpáni sa pučia zadržiavaným smiechom.
Zákaz rozprávania mi celkom vyhovuje. A ešte jedna vec mi zlepšuje náladu. Od momentu, keď som svojou krvou privolal ďasov, sa mi Telrik začal vyhýbať. Teraz sa pchá do zadku Feargusovi, vybral si ho za nového ochrancu.
Feargus otvorí svoj vačok s tabakom a nahnevane ho šmarí o zem. Telrik, ktorý samozrejme kráča hneď za ním, okamžite priskočí a podáva mu svoj. Feargus ho ovonia, spokojne prikývne a kýchne.
„Na zdravie.“ povie Telrik.
Všetci stuhneme. Mám pocit, akoby nad nami praskla bublina, aj slnko odrazu praží silnejšie. Ďasi vzadu okamžite pochopia, o čo ide, a rozbehnú sa k nám. Feargus chytí zblednutého Telrika za golier, odtrhne vačok s kúzlom, ktorý mu visí na krku, a sotí ho dolu stráňou. Tým na neho upúta pozornosť ďasov a my ostatní trasúcimi rukami stihneme obnoviť bariéru.
Sledujeme, ako mizne v klbku čiernych tiel. Potom ho ťahajúc za nohy vlečú po zemi, až nám medzi skalami zmizne z dohľadu. Ešte chvíľu počujeme jeho krik a potom je ticho.
Dobrá nálada je preč.
Pokračovanie:
Poviedka Dezidérium autorovi Jozefovi Girovskému vyniesla 13. miesto v najsilnejšej kategórii Poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2003. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.
Poviedku Dezidérium si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v časopise Fantázia č. 31. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na našich stránkach ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok, Prispôsobujem sa (CGR 1996) a A capella.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.