 |
Predchádzajúce časti:
Brodíme sa porastom lopúchov pozdĺž potoka, ktorý tečie pomaličky sa zužujúcou dolinou so strmými skalnatými stenami. Nevyzerá to tu dobre, mám pocit, akoby sa nad nami každú chvíľu mala zaklapnúť pasca. Odrazu z rastlín pred nami čosi vyskočí a vzďaľuje sa veľkými skokmi. Vyplašili sme srnu. Priam cítim ten výdych zo zľaknutia v našej skupine.
Srna práve vbehne do medzery medzi dvoma balvanmi, keď sa tie odrazu zrazia a rozpučia ju. Pri jej smrteľnom vypísknutí nám vyrazia zimomriavky. Balvany sa opäť sa rozostúpia, objaví sa obrovská ruka a zdvihne bezvládne telo. Všetci stuhneme na mieste. To čudo za skalami asi čosi zavetrí, pretože ruka zaváha, a v škáre sa objaví veľké oko. Niet pochýb, že je zaostrené na nás.
Odrazu okolo nás prebehnú čierne tiene, takmer po stenách údolia. Ďasi. Postavia sa ako múr medzi nás pred príšeru. Tá sa zdvihne, až teraz vidíme, aký je to obor. Pokrytý čiernou srsťou a neuveriteľne vysoký, siahali by sme mu asi po kolená. Ďasi zborovo ceria zuby, vrčia a naznačujú výpady. Príšera si ich premeriava, potom sa na chvíľu žiadostivo zahľadí na nás a opäť sa obráti k dorážajúcim ďasom. Akoby sa rozhodovala, či stojíme za potýčku s dobiedzajúcimi kreatúrami. Nakoniec sa zatvári znechutene, pozbiera zo zeme zvyšky srny, starostlivo oblíže krv z balvanov, ktorými ju rozpučila, a odíde. Jej ťažké kroky doznievajú v diaľke ešte veľmi dlho.
Všetci si vydýchneme. Tak na toto sú ďasi dobrí. Ale pocit uľahčenia nám kalí vedomie, že vlastne len bránia svoju korisť.
Nervy máme napäté, a tak každá nezvyčajná vec nás núti ešte k väčšej opatrnosti. Kupec Magnus ukazuje na čosi na zemi. Je to len pár čiar vyrytých v hline, ale sú čudne znepokojujúce a ťažko od nich odtrhnúť zrak. Po chvíľke narazíme na ďalšie.
Za zákrutou narazíme aj na ich pôvodcu. Nad poslednou kresbou čupí neskutočne vycivený starec. Je nahý, akurát okolo krku má čosi ako biely šál a okolo pása opasok s pripnutou kapsou. Keď sa priblížime, ani nezdvihne hlavu, len ďalej ryje trieskou do stvrdnutého naplaveného blata. Hlboko zaujatý svojou tvorbou si nevšíma, keď ho obstúpime a hľadíme na to, čo mu vzniká pod rukami. Starec urobí poslednú čiaru, vstane a chvíľu s hundraním hodnotí svoje dielo. Potom zahreší a nohou zničí vyrytý obrázok.
Čaro kresby pomaličky opadáva, no Feargus musí dôraznými štuchancami každého z nás upozorniť, že je načase pokračovať v ceste. Vtedy si nás všimne aj starec. Vlastne ani nie tak nás, iba lady Lalillu.
Štíhlymi prstami prejde po tvári princeznej. Jej otroci zdvihnú palice, ale ona ich gestom zastaví. Starec sa posadí na zem, vytiahne z kapsy klátik dreva, zakvačí ho medzi chodidlá a dlátom začne vyrezávať figúrku. Potom ešte vytiahne uhoľ a čosi na ňu nakreslí.
Nikdy som nerozumel umeniu. Sochy som posudzoval podľa toho, ako sa podobajú na svoju predlohu (ak som ju poznal alebo počul o nej rozprávať). A možno ešte podľa toho, koľko zlata sa spotrebovalo na pozlátenie či prinajhoršom koľko koní bolo potrebných na ich vztýčenie. A tu, zopár zárezov do klátika dreva, dva ťahy uhľom a výsledok mi berie dych. Je to Lalilla. Je to ona, ale akoby po dlhoročnej blízkej známosti. Otvorená, uvoľnená a prístupná.
Starec sa dlhú chvíľu s pokrčeným obočím pozerá na svoje dielo, potom ešte opraví neviditeľné kazy na uhlíkových linkách, až nakoniec spokojne prikývne. Podíde k princeznej, pokľakne pred ňou a podáva jej ho. Tá si ho vezme trasúcimi sa rukami. Starec opäť spokojne kývne hlavou, tentoraz nad účinkom svojho diela a dôstojne odkráča preč.
Vietor sa zmenil na takmer nezreteľný vánok, a ja zisťujem, aké je to príjemné kráčať za lady Lalillou a vdychovať závany jej kvetinového parfumu. Ale jej pokoj, ktorým na udivovala celou cestou, je preč. V ruke stále stíska figúrku, čo jej dal umelec, zabalenú do kúska látky. Čo chvíľa sa strhne, rozbalí ju a dychtivo si ju obzerá. Potom ju ľútostivo zabalí. Na chvíľu.
Nevedel som, že umenie môže byť také… také vplyvné. Bol by svet iný, keby toho bolo viac, keby bolo viac ľudí, ktorí by dokázali to, čo ten starec?
Pokúšame sa prekročiť rieku tesne nad veľkým vodopádom. V koryte s prudkým prúdom sú roztrúsené balvany a o ne celkom príhodne opretých zopár naplavených kmeňov stromov. Niekde uprostred to Lalilla opäť nevydrží a vytiahne figúrku. Nemohla si vybrať nevhodnejšiu chvíľu. Na moment stratí rovnováhu, pošmykne sa a padne do vody. Prúd sa jej okamžite zmocní a unáša ju. Ešte sa stihne zachytiť vyčnievajúceho konára, no len jednou rukou, pretože v druhej stále drží figúrku, ktorej sa nechce vzdať. Dlho však takto nevydrží a prúd ju strhne cez prah vodopádu. V hukote padajúcej vody nepočujeme ani jej výkrik. Otroci neváhajú ani chvíľu a skočia za ňou.
Prisahal by som, že lesom za nami sa práve prehnali čierne siluety. Ďasi vetria korisť. Nemôžeme nič robiť. Hľadím do bielej vody, v ktorej zmizli traja ľudia. Áno, svet umenia by bol iný. Nebezpečnejší.
Na ďalší deň ráno obnovíme kúzlo (tentoraz si najkratšie steblo vytiahol jeden z Feargusových kumpánov). Nie je to dobrý pocit vidieť, že vrecúško musí preputovať len sedem zvyšných párov rúk. Okrem toho vyšla najavo ešte jedna prekvapivá skutočnosť. Bez Lalilly je to odrazu ťažšie. Spočiatku som si myslel, že žena v skupine bude príťažou, že nás bude zdržiavať. Teraz prichádzam na to, že naopak, kým bola s nami a bez problémov držala krok, nikto sa nesťažoval na únavu z celodenných pochodov, nikto nechcel prejaviť slabosť pred ženou, ešte k tomu vyzerajúcou tak krehko. Teraz mám okolo seba tváre skrivené únavou, nedbalo potlačované stony a nemé naznačované nadávky. Sme zvyknutí tráviť dni v sedle, nie na nohách.
Ideme po hrebeni tiahleho lysého kopca, keď sa pred nami objaví známa silueta. Telrik? Naozaj vidíme Telrika, ako pomaličky kráča k nám. On to prežil? Feargus sa rozhodne prerušiť mlčanie. Teraz je dôležitejšie dozvedieť sa niečo o ďasoch.
„Kam ťa odtiahli? Ako si im ušiel? Nie si ani zranený?“ Otázky sa na neho len tak zosypú.
Ale Telrik sa len mlčky usmieva.
Príde bližšie, rozkročí sa s rukami založenými na prsiach a povie: „BUBUBU.“
Nespomínam si presne, čo nasledovalo potom. Viem len, že ma zaliala nevýslovná hrôza a jediné, na čo som dokázal myslieť, bolo dostať sa čo najďalej a najrýchlejšie od toho desivého monštra.
Neviem si to vysvetliť.
Rozpŕchli sme sa. Všetci.
Ako sliepky pred jastrabom.
A nad tým všetkým znel Telrikov smiech.
Nepamätám sa, ako ďaleko som bežal. Odrazu je však súmrak a ja si uvedomím, že ležím v kope zotletého lístia pod obrovským dubom a trasiem sa od zimy. Nečudo. Noci bývajú chladné a ja mám všetko na sebe do nitky prepotené. Možno aj premočené, asi som sa na úteku brodil nejakým potokom. Skúsim vstať, vtedy na mňa ako olovená košeľa padne únava dlhého behu. Mám chuť zahrabať sa hlboko do lístia, možno by som sa zohrial, ale premôžem sa, súrne potrebujem teplo, potrebujem oheň.
Keď sa rozosmejú prvé plamene, som schopný zhodnotiť situáciu. Batoh s jedlom som stratil, ale sekeru a nôž stále mám. Od hladu neumriem, určite sa mi podarí niečo uloviť. Teda ak skôr niečo neuloví mňa. Už nemám kúzlo proti ďasom. Som v skalnej preliačine, snáď môj oheň nevidno doďaleka.
Škvŕka mi v bruchu. Práve ten prvý zlý moment hladu, keď si žalúdok ešte nezvykol na to, že je prázdny, protestuje kŕčmi a ozýva sa nahlas. Možno by nebolo od veci zrušiť hlad. Myslím celkom a vôbec. Väčšiu svetovú zmenu si teraz neviem ani predstaviť.
Odrazu začujem zaprašťanie. Okamžite schytím sekeru a odskočím od ohňa do tieňa duba, aby som nebol takým ľahkým terčom, ale po zaprašťaní nasleduje hlas: „To sme my.“
Z toho „my“ sa v nasledujúcej chvíli vykľuje Kit a jeden z kupcov, nie som si istý, či je to Magnus alebo Barthelmy. Podľa toho, ako vyzerajú, dopadli podobne ako ja.
Dlhú chvíľu sa mlčky hrejeme pri ohni a na konároch sušíme zvršky.
„Muselo to byť nejaké poondiate kúzlo. Nie je možné, aby som sa tak zľakol toho panáka. V živote som sa ničoho tak nezľakol. Hovorím, kúzlo!“ Kit kopne do horiaceho polena, až vyletí kúdoľ iskier.
„Možno sa mu to podarilo,“ vyslovím nahlas, čo mi práve prišlo na um.
„Čo podarilo?“ Nechápe kupec, ale vzápätí mu to dôjde. „Do pekla, kto by si želal takú hlúposť?“
Pokrčím plecami. Kit na nás chvíľu nechápavo pozerá, potom svitne aj jemu: „Ty myslíš, že…“
V tej chvíli k nám doľahne dupot koňa. Všetci vyskočíme a schytíme zbrane. Dupot kopýt sa približuje, ozveny od skalnatých stien však mätú, keď sa pokúšam určiť smer, odkiaľ prichádza. Rozostavíme sa do kruhu okolo ohňa. Jazdec sa objaví na opačnej strane. Kit, ktorý mu stojí v ceste, sa napriahne oštepom, ale ruka mu vzápätí klesne. Vtedy aj ja spoznám jazdca. Na veľkom vraníkovi sedí madam Lalilla a je úplne nahá. Keď sa dostane ku Kitovi, nahne sa, chytí ho za krk a bez viditeľnej námahy ho prehodí pred seba cez sedlo. S triumfálnym výkrikom precvála okolo nás a zmizne medzi skalami.
„Do pekla!“ Kupec neverí vlastným očiam. „Do pekla!“
„Musíme preč. Hýb sa!“
Napochytro si na seba hodíme stále nepríjemne vlhké a teraz aj zadymené šaty, pozbierame veci, čo nám zostali a rozbehneme sa do temného lesa.
Odrazu je ráno. Koľké už na tejto pobabranej ceste? Najprv si myslím, že ma zobudilo mihotavé svetlo prenikajúce z jasnej oblohy cez konáre rozkývané vetrom. No potom si uvedomím slabý cinkot z doliny. Potrasiem kupcom, myslím, že predsa len Barthelmym, aj keď stále si nie som istý.
Čosi sa blíži. Cez husté tŕnie, ktoré zabralo priestor medzi riedkymi stromami, to nevidíme dobre. Blýska sa to a oslepuje. Oheň? Zapaľuje to za sebou les? Ale nie, to svetlo je len odrazom ranného slnka. Zanecháva to blýskavú stopu.
Pokúšam sa zaostriť zrak. Až keď sa to priblíži, spoznám, že je to Magnus, ten druhý kupec. Zanecháva za sebou zlaté šľapaje, konáre, ktoré odhrnie, sa tiež okamžite menia na zlato. Priblíži sa k nám, opíše okolo nás široký blýskavý kruh a pritom zamáva Barthelmymu. Prebrodí potok (narastie tam zlatá hrádza) a pokračuje dolu údolím. Neviem čo robiť. Ale Barthelmy to vie presne.
„Podarilo sa mu to.“ zašepká. „Aj jemu sa to podarilo… Podarilo!“ Ku koncu mu hlas prejde do závistlivého výkriku. Vytiahne dýku a vrhne sa za ním cez blýskavé krovie. Ale zlaté vetvičky už nemajú pružnosť a poddajnosť dreva. Nenávistný úškľabok na tvári sa zmení na grimasu bolesti a z úst mu vytečie pramienok krvi. Po chvíľke ustane aj triaška a telo znehybnie, zostane visieť zachytené v pasci kovových ostňov.
Hodnú chvíľu trvá, kým sa spamätám. Musím ísť ďalej. Čo najopatrnejšie ho položím zem a zvesím mu z krku zakrvavené vrecúško s kúzlom. Sklamane zistím, že je tiež prepichnuté a tekutiny tam zostala menej ako polovica. Koľko mám času, kým dorazím na miesto? Kým nájdem Dezidérium? Už to nemôže byť ďaleko. Prácne, s pomocou sekery sa presekám zlatým tŕním a pustím sa na sever.
Pokračovanie:
Poviedka Dezidérium autorovi Jozefovi Girovskému vyniesla 13. miesto v najsilnejšej kategórii Poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2003. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.
Poviedku Dezidérium si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v časopise Fantázia č. 31. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na našich stránkach ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok, Prispôsobujem sa (CGR 1996) a A capella.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.