 |
Predchádzajúce časti:
Je už takmer poludnie a ďasov nikde. Kúzlo, ktoré som vzal kupcovi, zabalím do lopúcha. Dúfam, že nevytečie skôr, ako ho budem potrebovať. Snažím sa postupovať čo najrýchlejšie, práve si vyberám najschodnejšiu cestu, keď zbadám známu siluetu.
Feargus schádza dolu kamenistou stráňou. Zostane stáť pred skalnou stenou, ktorá mu prehradí cestu. Hodnú chvíľu tam stojí nehybne ako stĺp. Odrazu zafúka vietor a on sa pohne v jeho smere. Čudné.
Poučený zo stretnutí s Telrikom a Lalillou, prvé, čo mi napadne, je obísť ho širokým oblúkom. Ale keď ho tak pozorujem, neviem, ako by mohol byť nebezpečný. Leda že by jeho stav bol nákazlivý. Opatrne sa k nemu priblížim.
„Hej, Feargus, čo je s tebou?“
On sa mňa pozrie, a mňa šokuje, ako šťastne vyzerá. Usmieva sa od ucha k uchu, úplný blázon.
„Ja sa nemusím rozhodovať,“ odpovie, akoby tým vysvetľoval všetko.
Vezmem ho so sebou, aj keď to znamená mať sa na pozore ešte aj pred ním. Najprv kvôli tomu, aby som od neho získal informácie. Ale čoskoro zistím, že tá prvá odpoveď je zároveň jedinou zrozumiteľnou, ktorú z neho dostanem. Akoby sa ani nevedel rozhodnúť, ako sformulovať vetu. Potom mi ho je už iba ľúto.
Dorazíme k úzkej rokline. Hlboko na jej dne hučí potok. Ledva stihnem na Feargusa zakričať, aby zastal, on by snáď vykročil do prázdna. Pud sebazáchovy mu celkom chýba. Roklina je tu celkom úzka. Možno by som ju aj preskočil, keby som mal prenasledovateľov za pätami, ale takto nechcem riskovať. Neďaleko leží pár zvalených stromov. Tými kmeňmi by sme mali pohnúť bez problémov, ak osekám zavadzajúce vetvy. Po chvíľke námahy a presných, veľmi presných pokynoch Feargusovi, je priepasť premostená dvoma kmeňmi.
„Poď za mnou,“ poviem mu. Opatrne prejdem po moste. Na druhej strane sa obzriem, či ma Feargus nasleduje. Vidím však len jeho chrbát. „Čo je?“ zakričím za ním.
„Odháňa ma,“ odpovie Feargus, ani sa neotočí, len ukáže rukou za seba.
„Kto?“ nechápem. Vtom si však na našom moste všimnem motýľa. Babôčka rozťahuje krídla s odstrašujúcimi očami.
V prvej chvíli chcem na neho zakričať, aby sa vrátil. No potom si to rozmyslím a mávnem rukou. Meniť svet s takouto mŕtvolou ako závažím asi nie je najlepší nápad. Budem mať dosť starostí sám so sebou.
Starosti prídu onedlho. Čierne postavičky sa objavia medzi skalami, šokujúco blízko. Našťastie nás delí roklina, na tomto mieste taká široká, že ani ďasi ju nedokážu preskočiť. Ani na moment si nemôžem robiť nádeje, že ma nezbadali. Chvíľku na mňa vrčia ponad priepasť, potom sa rozbehnú hľadať užšie miesto. Toto je aj pre mňa povel dať sa do behu.
Najprv bežím z plných síl, potom sa o niečo upokojím a usilujem sa dodržiavať rovnomerné tempo. Nepochybujem o tom, že ma o chvíľu dostihnú. Horúčkovito uvažujem, ako sa skryť (niet kam!), ako zamiesť stopy (na holej kamenistej pláni?), alebo či existuje také miesto, kam sa nedostanú (beznádejné, videl som ich šplhať, behať, skákať…).
Stúpam k hrebeňu. Predo mnou sa vynorí vrchol hory čudného tvaru a farby, ako keby umiesenej z tvarohu. Niečo celkom iné ako doposiaľ. Srdce mi poskočí, žeby to bolo ono? Dezidérium? To ma povzbudí a dodá druhý dych.
Keď dobehnem na hrebeň, zdesene zbadám, že od tvarohovej hory ma delí údolie širšie a hlbšie, ako som predpokladal. Hory opäť raz klamali o vzdialenostiach. Nezostáva mi však nič iné, len pokračovať.
Ešte nikdy som nezbiehal svah tak riskantne. Zem pod sebou vnímam len rozmazane, nestíham si vyberať, kam klásť nohy. A tak už v polovici mám bolestivo narazený ľavý bok a zápästie, a tiež krvavý chrbát z toho, ako som sa kus zošmykol po hladkej skale. Tesne pred koncom svahu mi opäť ujde noha a pravé koleno sa mi na okamih ohne neprirodzeným smerom. Našťastie vydrží. Takmer nechtiac sa obzriem. Na hrebeni zbadám siluety ďasov, je ich snáď dvadsať. Ešte vládzem vstať a rozbehnem sa do protiľahlého svahu.
Po chvíli počujem za sebou ich kroky. Nahmatám vrecúško s kúzlom, čo mi visí na krku a sekeru za pásom. Rozhodnem sa, že sekeru si nechám na koniec. Zastanem len na moment, aby som rozbalil kúzlo. Vo vačku zostalo len málo tekutiny, keď sa obraciam, aby som dokončil kruh, na zem dopadne len niekoľko smradľavých kvapiek. Nemám tušenia, ako dlho vydrží, dokonca som si ani nie istý, či vôbec funguje. Pohnem sa ďalej, aj keď na v pľúcach bodá, a tá bolesť takmer prekrýva ostatné bolesti. Ďasi ma dostihnú po pár krokoch. Obrátim sa k nim so sekerou v ruke, no zisťujem, že kúzlo predsa len slúži. Prvý ďas pri pokuse o útok zaskučí a cúvne. Príšery ma obkľúčia. Vykročím a so mnou sa pohne aj ochranná sféra, pretože ďasi, ktorí mi stoja v ceste, urýchlene uskočia. Takže takto to funguje. Nesmiem strácať čas.
Stráň predo mnou je strmá a pokrytá štrkom. Šplhám sa po štyroch, musím postupovať rýchlejšie, ako ma malé lavíny štrku, ktoré svojimi krokmi spúšťam, sťahujú dolu. Výstup mi ešte sťažujú ďasi, ktorí sú predo mnou, a pri šplhaní tiež uvoľňujú štrkové lavíny.
Za sebou cítim dych prenasledovateľov. V momentoch medzi mojimi bolestivými výdychmi. Odrazu ma čosi schytí za členok. Z hrôzou si uvedomím, že kúzlo prestalo pôsobiť. Kopnutím sa uvoľním, no ten pohyb zároveň spôsobí, že ďalšia štrková lavína ma strhne o kúsok dolu. Okamžite ma chytia za druhý členok. Pokúsim sa siahnuť po sekere, ale neudržím sa na stráni a padám dolu v jednom klbku s prenasledovateľmi. Väčšie kamene nebezpečne tesne míňajú moju hlavu, až sa odrazu svet zotmie…
Ako prichádzam k vedomiu, zisťujem, že zem sa kolíše, stromy hýbu a ich lístie sa obtiera o slnko visiace na bezmračnej oblohe. Míňajú ma smerom k západu, to znamená, že idem na východ. Na východ… Ale to je chyba… Dezidérium je na severe. Musím… V tej chvíli zacítim, že konáre zmenili smer a zrýchlili. Idem na sever. Ako to? Uvedomím si, že nekráčam, že ležím a ktosi ma nesie. Hlava ma bolí a cítim sa nesmierne unavený. Skúsim sa pohnúť a zisťujem, že som pripútaný na nosidlách z tenkých konárov. Stisne mi srdce. Ďasi! Dostali ma! Na chvíľu mnou prebehne panika, z celej sily sa pokúšam oslobodiť z pút, ale bez akéhokoľvek výsledku. Vlastne jeden by tu bol – bolesť ešte narastie. Čo so mnou spravia? Pustovník vravel, že prinášajú duše diablovi. Prepichnú mi srdce na oltári alebo čo? To nie, len to nie…
Pokúšam sa zdvihnúť hlavu a poobzerať sa, no bolesť ma pribije na nosidlá. Tváre ďasov, ktoré mám v zornom poli, nespúšťajú zo mňa oči. Mám dokonca pocit, že na čosi čakajú. Na čo? Asi kedy ma zabijú. Chvíľu sledujem slnko prebleskujúce pomedzi konáre stromov. Čo by som za to dal, keby som bol mladší. Aj bolesti ma prechádzali rýchlejšie a sily som mal na rozdávanie. Ešte raz tak cítiť silu vlastných svalov. Odrazu nosidlá zastanú. Ďasi ma obstúpia a hľadia s nesmiernou dychtivosťou v očiach. Prvá emócia, ktorú na nich badám. Čo chcú? Čo môžu chcieť? To ma opäť poplaší a začnem sa zúrivo metať, len tak matne si uvedomujem, že mi prešla bolesť hlavy a cítim sa silný, ako v svojich najlepších rokoch, možno ešte silnejší, veď časom sa všetko prikrášľuje. No nie som dosť silný, aby som roztrhol putá. Sú tenké a zarezávajú sa, bolestivo, bolestivo. Keby som mal nôž v ruke, keby som mal čepeľ namiesto prstov… Nosidlá odrazu padajú na zem a tiež ďasi padajú na kolená v akejsi extáze. Odrazu mám ruky voľné, ani neviem ako. Začudovane na nich pozriem a vidím odraz slnka na oceli. Rýchlo si prerežem putá na nohách. Vyskočím a zároveň pri tom rozpáram brucho najbližšiemu ďasovi. Padne, no v očiach má stále ten blažený výraz.
Rozoženiem sa a odtnem dve hlavy jedným sekom. Úžasné! Ostatní ustúpia do bezpečnej vzdialenosti, no tam stále vyskakujú ako od radosti.
Cítim sa nesmierne mocný. Natiahnem ruky: namiesto dlaní mám meč, potom kosu, bodec, narastú mi oceľové pazúry… Nádhera! Čokoľvek si vymyslím. Padajú stromy, keď urobím piruetu. Rozpolím balvan, keď do neho udriem…
Rozbehnem sa lesom. Do diaľky, ktorá ma volá. Na všetky tie miesta, kde tuším telá, bijúce srdcia a pulzujúce svaly. Bodať, sekať, rezať… Chcem bodať, sekať, párať…
Posledným jasným zábleskom si uvedomím – žiadny prameň, chrám, oltár, ani bordel. Ale šupinaté príšery. Mám po čom som túžil. Všetky životy patria mne!
A moja duša diablovi.
KONIEC
Poviedka Dezidérium autorovi Jozefovi Girovskému vyniesla 13. miesto v najsilnejšej kategórii Poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2003. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.
Poviedku Dezidérium si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v časopise Fantázia č. 31. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na našich stránkach ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok, Prispôsobujem sa (CGR 1996) a A capella.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.