 |
Pred pár rokmi meno Antona Stiffela bolo priam synonymom slovenskej space opery. Bol jedným z mála, kto dokázal pravidelne písať poviedky z vesmíru, ktoré mali štýl, originálne nápady, prepracované technické pozadie a držali si istú kvalitatívnu úroveň. Dnes to už celkom neplatí, vyrástla nová generácia autorov, ktorá je vo vesmíre ako doma, ale Stiffel sa medzitým prirodzene dokázal presunúť do škatuľky Legenda.
A teraz vydáva svoje ‚essentials‘, zbierku Zabudnutý vesmír, ktorá obsahuje pravdepodobne všetky jeho podstatné poviedky.
Poviedky sa odohrávajú v univerze Staničného systému, domove prieskumníkov vesmíru, ktorí stratili možnosť návratu na Zem. Ľudia sú rozdelení na dve frakcie – Sateliťania a Federáli. Medzi frakciami vládne napätie, ktoré sa preklápa do otvorenej vojny hlavne po nálezoch artefaktov Cudzincov v páse asteroidov. Tie môžu mať dopad na rozvoj technológií a poskytnúť rozhodujúcu výhodu strane, ktorá ich získa. Po pár stránkach som zabudol, ku ktorej frakcii hrdinovia patria, ale to vôbec nevadilo, pretože konflikt vytvára len minimálne nutné pozadie príbehov a autor sa politikou (našťastie) nezaoberá vôbec. Veľkú úlohu hrá virtuálna realita a predovšetkým Letná planéta – legenda, vysnený raj a zároveň akési pieskovisko, kde Cudzinci skúmajú izolovanú vzorku ľudstva.
Poviedky vyznievajú ako pocta klasickej space opere, autor sa takmer bez výnimky drží jej výrazových prostriedkov a tém. Je neobyčajne dôsledný v domýšľaní technických aspektov svojich príbehov (na Slovensku mu v tomto dokáže konkurovať snáď len Jana Plauchová). A aj keď má zjavne naštudované aj diela novej vlny, cyberpunku a novej space opery, aj s ich niekedy až extrémnymi výbojmi do neprebádaných oblastí techniky, ľudskej spoločnosti aj ľudského vnútra, sám sa drží pri zemi (či skôr na orbite). Okrem virtuálnej reality si z nich požičiava jedinú vec a rozvíja ju do netradičnej intenzity – a to lásku. U Stiffela je láska prírodná sila, ktorá hýbe vesmírom, takmer postavená na úroveň gravitácie. Jeho hrdinovia sa zaľúbujú na prvý pohľad, hlboko, osudovo, bez výhrad a navždy. Kvôli láske robia impulzívne rozhodnutia, opúšťajú doterajší život a obetujú všetko.
Na druhej strane, zlo je skôr abstraktné a neosobné, zásadne v podobe bezohľadných vojenských alebo priemyslových korporácií, nikdy nie v postavách. Už o Pavelkovej som nedávno poznamenal, že jej poviedky neobsahujú cynizmus. Podobné je to aj u Stiffela. No kým u Pavelkovej je to nenápadné, u Stiffela neprehliadnuteľné. Výsledok písania, ktoré sa pri rozhodovaní, čo je správne, najviac spolieha na intuíciu, bez kalkulácií a nasledovania aktuálnych trendov.
Spomínané prepojenie citov s technikou, ako poznamenal Ivan Aľakša v úvode zbierky, je u Stiffela priam trademarkové. Veď už len názvy prvých dvoch poviedok: Prejdi bránou a dotkni sa moje duše a Tak blízko hviezd, tak ďaleko k tebe by niektorých čitateľov svojím prepáleným pátosom mohli odrádzať, ale to by bola škoda, pretože poviedky toho ponúkajú oveľa viac.
Za najlepšiu poviedku považujem Visiaci svet so skvelým nápadom, ako sa môže fungovať život na planéte, ktorá je plynovým obrom. Len škoda, že domorodci sú využití tak málo.
Na druhej strane, vážnejšie výhrady mám len k Implantorom, kde sa autor pustil do témy, ktorá k jeho štýlu vôbec nepasuje, a text vyznieva trochu bezradne a tézovito.
Zabudnutý vesmír je krásne spracovaná kniha s potenciálom byť ozdobou knižnice každého fanúšika.
P.S.: Akurát vorky sú také nepríjemne disneyovské. Keby aspoň hrýzli alebo mali blchy…
Zabudnutý vesmír (poviedková zbierka)
Autor: Anton Stiffel
Žáner: science-fiction
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2015
Väzba: pevná
Počet strán: 499
ISBN: 9788097193010