 |
Nemám rád antológie: mnoho autorov, mnoho štýlov, kolísajúca kvalita… Niekoľko zbierok som ledva dočítal, jednu ani to nie a naučil som sa ich obchádzať oblúkom. Ale tejto sa vyhnúť nedalo, tak ako sa správny fantasta nemôže vyhnúť ničomu z vydavateľstva Artis Omnis. Osud? Snáď… Štrnásť poviedok od štrnástich slovenských autorov fantastiky. Výber toho najlepšieho čo doma máme otvára Juraj Červenák s poviedkou…
Vierozvestcovia. Rogan a Goryvlad nesklamú skalných čitateľov, všetkým Slovákom dobre známe prostredie Veľkej Moravy zas pomôže uviesť do deja nováčikov. Kto pozná Červenáka, vie, čo od neho čakať. Historické reálie, dynamické opisy, slušná dávka akcie a pár slovanských bohov, ktorí sa pokúšajú ťahať za nitky. Výborné ako vždy, až na ten uletený záver so Svätoplukom – ako keď to človek preženie s pitím dobrej kávy a na záver zhltne aj pár zrniečok.
Stredne veľký modrý vtáčik je poviedkou, ktorej som hneď od začiatku nedával veľké šance. Nejednoznačný úvod, patetický štýl, príbeh z bežnej domácnosti a melanchólia kvapkajúca s každého odseku – to nie je moja šálka kávy. Ale záverečná pointa prekvapila a zanechala mnoho podnetov na premýšľanie, čo ma veľmi príjemne prekvapilo.
Poviedka Stopou veľkého Tora je fantastika pre mladých, z knižných bestsellerov najviac pripomínajúca Eragona (našťastie zo Stredozeme nekradne tak okato ako Eragon). Jednoduchá zápletka, rýchly spád a trochu neuveriteľný boj s „veľkým Torom“, ktorý hlavný hrdina vyhráva v najnečakanejšiu chvíľu. Trocha dobrodružstva a jednoduchej akcie po predchádzajúcej poviedke.
Názov štvrtej poviedky Ja, meč a čakan čitateľa nepripraví na to, že nasleduje poviedka, kde je hlavným hráčom zombík. Originalita a úsmevnosť sa poviedke nedajú uprieť. Zombík Marvin pracuje pre KGB v časoch nápadne sa podobajúcich nejakému alternatívnemu staroveku, kde existuje Atlantída a veľký Alalú (nápadne pripomínajúci Alaha) bok po boku. V podstate ide o humornú akčnú jazdu zasadenú do exotických kulís. Po dočítaní som si uvedomil, že slovenská fantastika je farebnejšia, než som doteraz tušil.
Deduškov dôchodok je prvou poviedkou, ktorá u mňa nezabodovala. Zmätený, prekombinovaný… príbeh? Nuž moc by som netvrdil, že poviedka má nejaký dej. To nie je žiaľ všetko: vtipné narážky nepôsobia vtipne a pointa ostala nedopečená. Našťastie tých pár strán prelúska čitateľ raz-dva.
Každého pravého fantastu poteší Slovo draka, príbeh súrodencov obdarených príliš veľkou mocou, ktorá ich izoluje od zvyšku sveta. Podarené reálie horského klanu, ktorý sa stará o starého draka u mňa hneď z úvodu zabodovali. Dej ma vtiahol do príbehu tak rýchlo, ako to poznám od Harryho Pottera (Marja Holecyová ako slovenská Rowlingová?), priam som pred sebou videl zasnežené osady a všetkých protagonistov… skvelá poviedka, Vierozvestcovia majú silnú konkurenciu.
Drsný hodváb mi na prvej strane pripomínal príbeh Marvina, na druhej to vyzeralo na gangsterskú story, ale po dialógu na štvrtej strane som si uvedomil, že opäť som dostal niečo, čo mi určite nebude po chuti. Postavám som neveril ich dialógy, neveril som ich konaniu a nedokreslené reálie neurčitého sveta to zaklincovali. Táto poviedka mi najviac pripomínala rozpačitý sen ako-tak zlepený do poviedky. Chýbala mi logika. V snoch a Drsnom hodvábe je možné všetko.
Matej, Kmotrenec smrti sa odohráva v prostredí slovenskej dediny predminulého storočia, hneď za plotom by sa pokojne mohol hádať Adam Krt so svojou ženou. Poviedka je osviežením, pretože Matej má úplne iné starosti ako hrdinovia iných fantastických poviedok, ktorí riešia úlohu za úlohou, hľadajú svoj osud, prípadne rovno zachraňujú svet. Jednoduchá postava s nezvyčajným darom dokonale zapadá do prostredia. Nie, nevie vrhať ohnivé „firebally“, nenamieša elixír života, ale vidí tetku smrť (čo mu je, uznajte, na dedine užitočnejším darom). Jediné, čo mi viac prekážalo, bola nevýrazná povaha smrti – od smrti by som čakal viac ;)
Do rozprávkovo-fantastického sveta Pohrobka je zasadená Kráľovná lipa, ktorej hlavnou hrdinkou je dobrosrdečné dospievajúce dievča. A dospievajúcim dievčatám je poviedka predovšetkým určená – rozprávkový príbeh o dobre a spravodlivosti, so šťastným koncom, ako vyšitý k blížiacim sa Vianociam. Pre ostrieľanejších čitateľov len posledná „oddychovka“ pred poviedkami, ktoré vydýchnuť nedajú.
V poviedke Až do krvi, až na kosť sa čitateľovi dostane najväčšej dávky krvi v celej zbierke. Až na začiatok, v ktorom autor vysvetľuje kam a prečo sa sto rímskych vojakov vydalo, sa celá poviedka nesie v prudko bojovom duchu. Rimania sa dostanú do stretu so slovanským bohom, vďaka čomu je poviedka pekným mixom rímskych reálií a (trochu svojsky poňatých) slovanských božstiev. Až záver pokazil dojem z príbehu: ku koncu sa to už naozaj podobalo na mäsiarčinu z pera Kulhánka, detailné opisy milovania odohrávajúceho počas finálneho náporu besov boli tiež solídne pritiahnuté za vlasy. Tiež sklamalo, že v hodine dvanástej hlavný hrdina odrazu prišiel na to, ako besov poraziť a hurá koniec príbehu… pritom to mohol urobiť kedykoľvek skôr.
Hľadanie nesmrteľnosti v bližšie nešpecifikovanom svete, ktorý obývajú mocou obdarení quenti a nesmrteľnosťou obdarení ľudia (autorka to podelila trochu inak ako majster Tolkien). To je Krajina nekončiacich snov, poviedka založená na silnej a neočakávanej pointe, ktorá ponúka mnoho priestoru na zamyslenie. Žiaľ ak čitateľ vytuší rozuzlenie priskoro, príbeh razom príde o svoj hlavný tromf.
Pre mnohých čitateľov bude hlavným tromfom antológie práve Spádových Sedem dcér poštára z Mittwaldenu: príbeh doktora, ktorý sa snaží získať svoju lásku na prvý pohľad. Áno, názov trochu klame, pretože príbeh sa netočí okolo siedmich dcér, ale to nikomu prekážať nebude. Už po prvých riadkoch poviedka pohltí nezameniteľným štýlom, atmosférou bernolákovského Slovenska s hojnými odkazmi na nemeckú kultúru tej doby a okultizmus. Pán Spáda by mohol do podobného sveta zasadiť aj celý román a ja mu garantujem, že v mnohých knižniciach by si svoje miesto našiel niekde medzi Norrelom a Temnou vežou.
Štrnástku vybraných poviedok uzatvára Desiatka. Príbeh už na začiatku naznačí, akým smerom sa bude uberať a hlavný hrdina v štýle Monte Christa so železnou pravidelnosťou osekáva počet žijúcich nepriateľov k nule (aj keď ani Monte Christo by toľko zranení nerozchodil). Nuž a sem-tam sa pod jeho čepeľ pripletie pár nešťastníkov, pretože Herald svoje odhodlanie nemiešať sa do cudzích vecí neberie príliš vážne. Trochu ma rušilo zvláštne zasadenie príbehu – má sa odohrávať v slovanských hradiskách, ale akosi sa tam zaplietla mosadz, kanalizácia vedúca do pivníc, čo sú prvky, ktoré do danej doby a miesta vôbec nezapadajú. Našťastie záver poviedky čitateľa odmení: napätý finálny súboj, pár zvratov a horko-sladký koniec nášho hrdinu.
Je poznať, že najsilnejšími motívmi našej fantastiky je dielo majstra Tolkiena a to, čo sa zachovalo zo slovanskej mytológie – mix západu a východu, novodobých a historických vplyvov. Dobrá kniha si zaslúžila aj dobrú obálku z rúk osvedčeného Michala Ivana a krásnu tvrdú väzbu. Keď niekto chce spoznať slovenskú fantastiku, rozhodne musí siahnuť najskôr po Čase hrdinov.
Knihu Čas hrdinov si môžete objednať napríklad v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link
Čas hrdinov
Žáner: fantasy
Editori: Alexandra Pavelková a Martin Králik
Vydavateľstvo: Artis Omnis, edícia Margo
Rok vydania: 2012
Väzba: tvrdá
Obálka: Michal Ivan
Počet strán: 310
ISBN: 9788089341382
Hodnotenie: 80 %