 |
Už ste videli jeden z najlepších hororov roka?
Dani (Carolyn Brackenová) je sama doma. V obrovskom starom dome. Prebieha v ňom rekonštrukcia. Stavba sa samozrejme nachádza ďaleko od najbližšieho mesta. Uprostred hlbokých lesov. Veď kde inde postaviť dom, ak nie uprostred ponurých lesov, všakže? Vedie k nemu cesta, ale tú okrem dvojice obyvateľov domu (a srniek z priľahlých hôr) nevyužíva nikto.
Manžel Ted (Gwilym Lee) pracuje ako doktor v psychiatrickom ústave v neďalekom meste. Ak má počas šichty pár minút voľna, hrá v pracovni šachy s opatrovateľom pacientov Ivanom (Steve Wall). Keďže však ústav trpí nedostatkom zamestnancov, šanca, že si dnes v noci spolu zahrajú partiu, je minimálna. Ono tých dôvodov je v skutočnosti viac, ale to by sme spoilerovali.
Akonáhle Ted dotelefonuje so svojou ženou, tej na dvere zaklope vlasatý čudák s jedným okom Olin Boole (Tadhg Murphy). Tvrdí, že ju tajne pozoroval, keď si pred pár sekundami bola pre niečo v aute zaparkovanom pred domom. Prezradí jej, že kým bola stavbe otočená chrbtom, dnu vkĺzla počas jej chvíľkovej nepozornosti nejaká postava.
Zaskočená žena netuší, čo si o tom má myslieť. Počas nasledujúceho krátkeho rozhovoru (skrz dvere) však vysvitne, že zvláštny muž pozná jej manžela. Je jeho bývalým pacientom. Vyzve ju, aby mu odomkla a pustila ho dnu, že jej pomôže. Ak to neurobí, hrozí jej veľké nebezpečenstvo. Možno dokonca smrť. Žena podozrivo vyzerajúceho chlapa samozrejme dnu nevpustí.
O rok neskôr. Dozvedáme sa, že Dani bola v danú noc drastickým spôsobom zavraždená. Z príšerného zločinu obvinili Olina Boolea, ale súdu sa nedočkal, keďže karma zrejme jestvuje a sám sa pobral z tohto sveta obzvlášť nechutnou smrťou.
Život šiel ďalej. Ted si našiel novú partnerku Yanu (Caroline Mentonová). Tá nie je nadšená predstavou, že v dome bola pred niekoľkými mesiacmi zavraždená jej predchodkyňa. Ani tým, že celé noci je sama doma, keďže pán manžel ich nonstop trávi v práci.
Vtom sa pred ich dverami nečakane zjaví Darcy, sestra, respektíve dvojča Dani (hádajte, kto ju hrá). Hoc Ted práve odchádza na nočnú a jeho nová partnerka sa chystá na odchod do hotela, lebo ju fakt nebaví tráviť ďalšiu noc sama v „strašidelnom“ dome, dvojča sa v stavbe rozhodne zostať do rána. Muž skutočne odchádza do práce, Yana je vinou istých okolností nútená zostať v dome…
… spolu s dvojčaťom…
… a začnú sa diať veci…
… a mimochodom, to dvojča je slepé…
… a je čosi ako médium…
… stačí jej dotknúť sa veci, ktorá vám patrí, a vie o vás, ak nie všetko, tak mnohé…
… a tesne pred svojím príchodom do domu dala poslať obrovskú krabicu…
… a v nej odpočíva…
… drevený muž.
Neviete, čo si o tom máte myslieť, však?
A teraz na rovinu: aká osviežujúca je táto nepredvídateľnosť na stupnici od 0 po 10?
10?
Režisér a scenárista Damian McCarthy dal o sebe prvý raz vedieť v roku 2010 prostredníctvom kraťasu He Dies at the End, ktorý na minimálnom priestore a to nielen minút (len štyri), ale aj fyzicky (jeden byt či skôr jedna izba v byte) dokázal skvelým spôsobom znervózniť a ku koncu vystrašiť. Čakali ste „to“ (je to ostatne prezradené už v názve) a napriek tomu vás to dostalo.
Tento pán sa dlhé roky cvičil písaním a natáčaním jednoduchých, napriek tomu funkčných krátkometrážnych hororov vrátane Never Ever Open It o nočnom strážnikovi, ktorý počuje divné zvuky. V roku 2013 dokonca natočil kraťas s taktiež za všetko hovoriacim názvom How Olin Lost His Eye. A i v ňom sa na konci explicitne stalo to, pred čím varoval názov. V súvislosti s Dušami prekliatych môže tento krátky film pôsobiť dojmom, že patrí medzi hororové kraťasy, ktoré na divácku obec zapôsobili až do takej miery, že sa časom dočkali celovečernej podoby. História pamätá viacero takýchto prípadov, napr. sci-fi District 9, prípadne horory Nezhasínaj! a Mama. Tie všetky mali ako predlohu nenápadný krátky film. How Olin Lost His Eye však pojednáva o chlapcovi, ktorý sa zatúla k opustenému domu a príde o oko. S dejom Duší prekliatych nemá nič spoločné… na druhej strane… čo ak je tento chlapec práve TEN Olin z Duší prekliatych, ešte keď bol malý? Kuriózne je, že jeho herecký predstaviteľ má dokonca rovnaké krstné meno (teda Tadhg), ako dospelý Olinov herecký predstaviteľ v Dušiach prekliatych. Na internete sa môžete nejeden raz stretnúť s názorom, že kraťas je oficiálny prequel práve dospelého Olina z dnes recenzovaného celovečerného hororu. Urobte si názor sami.
Podobný prístup McCarthy zvolil aj vo svojom celovečernom temnom horore Duše prekliatych. Teda dlho, dlho sa nič nedeje, ale vy tušíte, že v skutočnosti sa toho v zákulisí deje strašne veľa, len je vám to zamlčané. Tušíte, že je to strašne zákerné, zlé a odporné, no nedokáže pomenovať, čo presne. Čakáte ľakačku a ona príde, a aj napriek tomu, že ste ju čakali, vás šokuje. A v inej scéne ju čakáte… a čakáte… a ona nepríde. Sklamane zavrtíte hlavou… a o sekundu nato príde a vy padnete z gauča. Alebo naozaj nepríde. A vy ste z toho paradoxne ešte viac nervózni, než keby prišla.
Duše prekliatych však rozhodne nemôžeme považovať za plytký druh hororu, kde sa máte vystrašiť len formou lacných vybafnutí, keď uprostred ticha zvrieskne hudba. Nie, naopak: je to pokojný, tiesnivý, mrazivý horor.
Netušíte, akým smerom sa bude dej vyvíjať. Najideálnejšie je pozrieť si ho dva razy po sebe. Možno máte pocit, že vás na to autor recenzie prehovára, ale je dosť pravdepodobné, že k tomuto záveru počas tichého sledovania záverečných titulkov sami dospejete.
Na druhý raz je to totiž ešte lepšie. A už na prvý raz je to jeden z najvýdatnejších hororov roka. Pri repríze si ale začnete všímať detaily a budete sa uškŕňať pri drobnostiach a zdanlivo na prvý pohľad úplne nedôležitých veciach. Napríklad osoba X sa pýta osoby Y na to, ako dlho sa pozná s osobou Z, na čo osoba Y poskytne odpoveď, ale na stotinu sekundy pri tom uhne pohľadom.
Pritom keď sa na to zadívate spätne, uvedomíte si, že zápletka je veľmi jednoduchá a opäť raz priamo v praxi potvrdzuje staré známe, že najobludnejšie veci vám neurobia duchovia, ale ľudia z mäsa a kostí. Nie každý duch je totiž zákerné zlo. Niektorí vás majú radi a varujú vás, hoc áno – svojráznym spôsobom, ktorý na prvý pohľad môže vyzerať strašidelne.
Herecké výkony sú presne také, aké mali byť. Najviac práce samozrejme mala ústredná Carolyn Brackenová v dvojúlohe. Nielen svoje živelné dvojča, ale i utiahnutejšiu Darcy stvárnila tak presvedčivo, že možno budete premýšľať, či je to skutočne jedna a tá istá herečka. V úlohe slepej ženy zbytočne neprehráva a lacno na seba neupozorňuje, nestrháva na seba samoúčelne pozornosť. O to je jej výkon intenzívnejší, podmanivejší a uveriteľnejší.
Ale svoje si určite odohrajú i charizmatickí a zvláštni predstavitelia Ivana a Olina (jeho herecký predstaviteľ má skutočne len jedno oko). Úlohy Gwylima Leea (manžel) a Caroline Mertonovej (exmilenka, toho času plnohodnotná partnerka) sú na prvý pohľad nevďačné a od hereckých predstaviteľov nevyžadovali žiadne strhujúce kreácie. Umenie je však práve v nenápadnosti, keď film vidíte druhý raz a začnete si všímať na prvý pohľad nedôležité veci. Napríklad že postava na otázku odpovie po sekundovom zaváhaní alebo počas rozhovoru pozrie za seba, prípadne sklopí zrak. Miestami je to veľmi vtipné, ale na to je nutná repríza.
Duše prekliatych sú výborný, dejovo prešpekulovaný a pritom v jadre priamočiary írsky horor s nezameniteľnou atmosférou, skvelou výpravou, nenápadnými, ale o to kvalitnejšími hereckými výkonmi a sériou nezabudnuteľných momentov a nápadov. Mŕtvych sa báť netreba. To živí predstavujú problém.
Hodnotenie: 90 %
Duše prekliatych (orig.: Oddity)
Žáner: horor
Výroba: Írsko, 2024, 98 min.
Réžia a scenár: Damian McCarthy
Kamera: Colm Hogan
Hudba: Richard G. Mitchell
Hrajú: Gwilym Lee, Carolyn Brackenová, Tadhg Murphy a ďalší.
Recenzent Ivan Kučera je pod prezývkou Tron aktívny na stránkach CSFD.cz. Ivana Kučeru poznáme aj ako autora knihy Obchádza nás temnota, na ktorú tu máme recenziu, a najnovšie aj hororu Prasa, na ktorý tu máme tiež recenziu a môžete si ho kúpiť napríklad v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link.
Pod týmto linkom nájdete články od Ivana Kučeru na Fandom.sk.