 |
Zdramatizujem to. Tejto knihy som sa bál. S hrôzou som čakal na jej podobu. Plný obáv som ju na Bibliotéke vzal do rúk a rýchlo som vyhľadal zoznam ocenení. A potom mi spadol kameň zo srdca. Kamaráti nevyhrali! Môj článok nebude mať názov: „Škodí CeFa slovenskej SF?“ Ale poďme po poriadku.
Ak by to niekto nevedel, Cena Fantázie (nepoviem koľkýkrát Martinus Cena Fantázie, aby som sa vyhol nepresnosti) je súťaž. Súťaž pochopiteľne literárna, pôvodne výlučne fantastická, dnes (na zlosť tradicionalistom ako ja) samopašne vystrkujúca panôžky aj do hlavného literárneho prúdu.
A kniha, o ktorej píšem, je jej zborník. Kniha vreckového formátu (ak máte baloňák alebo kapsáče) s obálkou hnedou ako lešenárska trubka po daždi a vycereným chlapíkom vo farbách plesní s futuristicky pôsobiacim samopalom v kostnatých prstoch. (Starší vedia, že futuristická zbraň vznikla v polovici minulého storočia.) Na úvod sa prihovára zostavovateľ Ivan Aľakša s čímsi, čo pripomína úvodník v časopise – trocha aktuálnych otázok, trocha reminiscencií a trocha suchej štatistiky. Parafráza „Too old to fantasy, too young…“ mi však nepripomenula Jethro Tull, ale v 1970-om roku u protinožcov obľúbenú pieseň Hollies. Čo povieš, Ivan? Potom výsledková listina a samotné poviedky uvádzané pár slovami organizátorov súťaže i samotných autorov. Na záver namiesto tradične hodnotnej eseje trocha osobný pohľad druhej zostavovateľky Lucie Lackovičovej. Možno viac ako trocha. Tabuľka bodových hodnotení poroty – pravú radosť súťažiacich z hľadaní bodíkov ich literárnych dietok určite nepokazí ani chybná hlavička. (Ale ako natruc si chybu všimne každý.) Ešte jedna výsledková listina, trocha reklamy a fotografií, vyhlásenie ďalšieho ročníka, obsah, anotácia na zadnej strane… Ale hlavné je predsa uprostred!
Čo povedať k jednotlivým poviedkam?
Pätica z nich je finálová – určená porotou a vydaná napospas čitateľskej obci. Časť poviedok (dve z finálových a tri ďalšie) získala „bočné“ ceny a tri doplnili zostavovatelia ako olovká na bicyklové koleso – na vyváženie.
Mačka a Motúzik je sympaticky začínajúce fantasy o anjelovi v našom svete s neveľmi šťastným koncom. Anjel doplatil na literatúru, poviedka na snahu o dynamické rozuzlenie. V pamäti však ostanú tie krajšie pasáže.
Kontraktor ukazuje, že antiutópia nemusí mať obsah, aby sa mohla pokúsiť zaujať atmosférou. Keď sa však pokus nepodarí, neostane nič, na čo by sa oplatilo spomínať.
Temnovlasá Barbora mohla byť dobrou poviedkou z dedinského prostredia, keby pevne stála na poctivej kresbe charakterov a prepracovanej premene normálnej dievky na zlú bosorku. Namiesto toho na čitateľa vytŕča kostrbatý pokus o archaický jazyk a poriadny oný, cap. Mééé?
Nočný spoj je podľa mňa najlepším hororom antológie a po rokoch prvou slovenskou poviedkou, pri ktorej som sa miestami dokázal báť. Škoda, že sa nedostal do finále. Chýbalo mu iba 5 bodov.
Nasleduje sedem slov názvu, ktorý jasne vraví, že poviedka určite nie je vážna. Skrátene – Miliduch. Cena poroty, po jazykovej stránke najlepšie zvládnutý finálový text, podľa rozhodnutia čitateľov tretia najlepšia poviedka. V zdanlivo plytkom táraní o zániku civilizácie päťpohlavných bytostí celkom presne – a vtipne – hovorí o nás, ľuďoch.
Za Miliduchom je ďalší humoristický príbeh – Jožo Fero a záhada družstevného sadu. Poviedka, ktorú ilustruje postava so samopalom na obálke. Dobre rozdané karty a zbabraná hra. Môj kolega, ktorý štrnásť rokov slúžil v Československej armáde, v odeve počerného strelca nespoznal socialistické maskáče vzor 60. Inak výborný karikaturista Danglár totiž vynechal charakteristický vzor „ihličiek“. Ja som zasa podľa jazyka takmer nespoznal Cigánov z osady, pretože autor vynechal ich typické vyjadrovanie. Dalo by sa to ospravedlniť slušnosťou, ale čím ospravedlniť vynechaný záver príbehu naozaj netuším. Že by ho niekto ukradol?
Tretí humoristický text Starostlivosť o magického živočícha v praxi, hovorí o neľahkom súžití majiteľa rybníka s rypuňou obyčajnou. Jednoduchý príbeh s predvídateľným koncom mi pripomína atmosféru poviedok zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Obyčajný hrdina so zdravým sedliackym rozumom, nenáhlivé tempo, jemný humor. Príjemné čítanie.
A potom príde úder v podobe poviedky Kamaráti. Úder do žalúdka. Mnohí považujú text za nechutný kvôli jeho obsahu, mňa znechutila jeho účasť vo finále. Horor o dvoch tupých chlapoch, čo zavraždili svoje manželky, totiž neobsahuje fantastiky, ani čo by sa za necht vošlo. Neupieram poviedke právo uchádzať sa o uznanie medzi horormi, ale som nesmierne rád, že príbeh bez štipky fantázie Cenu Fantázie nedostal. Čitatelia síce (na rozdiel od poroty) nemohli text vyradiť, ale aspoň mu spomedzi piatich finálových určili piate miesto. Týmto im ďakujem. (Mimochodom, rovnako by som protestoval, keby sa do finále dostala skrz-naskz realistická poviedka o tom, ako sa Ivanovi Bellovi vo vesmíre vyliahla dvojhlavá prepelica.)
Fialky akoby zamrzli v čase studenej vojny, kedy nás mátali poviedky o ľudstve vymierajúcom v nehostinnom svete nukleárnej zimy. Autorka bez obalu hrá na city. A treba uznať, že hrá tak dobre, že lepidlo citového vydierania drží príbeh pokope aj na miestach, kde by sa pod váhou prostej logiky mal rozsypať na prach. Takmer ma dostala.
Oakville. Alebo, ak chcete, Och a Kvíľ. Suverénne najhorší text antológie a nepochopiteľné druhé miesto v celkovom poradí. (Pre úplnosť, tiež nepochopiteľné prvé miesto medzi horormi.) Amatérsky zlepenec vykradnutých motívov pôsobí, akoby bol naškrabaný počas predstieranej choroby po stužkovej. Neprečítaním stratíte iba možnosť pochopiť ťažký údel porotcu.
Zvíťazil Deň, keď piatok trinásteho skončil. Drobný podvod v názve (Piatok s malým p) ukrýva dnes tak vychytené mestské fantasy. Bohužiaľ, poviedka trpí nedostatočnou motiváciou postáv, takže nie som ochotný uveriť, že Piatok trinásteho naozaj skončil.
A na záver 201 217. (Pôvodne som názov považoval za dve čísla hotelových izieb. Ukázalo sa však, že ide o stav počítadla.) Príbeh o škole, v ktorej sa čaruje. Prosím, žiaden Harry Potter, škola očami učiteľa. Príbeh boja o detskú dušu s citom moralizuje, presne tak, ako to nemôže nerobiť dobrý učiteľ. Príjemné čítanie na záver.
Ako to už v zborníkoch býva, výsledný dojem je pestrý. Medzi poviedkami nemožno zmysluplne hľadať spoločného menovateľa. Výsledky by boli buď triviálne, napríklad 1, alebo chybné. Určite však jestvuje spoločný čitateľ. Poznáte ho zo zrkadla. Neviem, aký výraz tam po prečítaní knižky uvidíte vy, ale ja som bol spokojný. V prostredí (fantastických) literárnych súťaží, ktoré sledujem, je to solídny priemer. S dôrazom na slovo solídny. Tak ako stavba musí stáť na solídnych základoch postavených z v priemere rovnakých balvanov, na ktoré sa dá spoľahnúť, jasné?! Na jednej strane bez zdolávania literárnych výšin, na druhej strane s jediným zakvílením v priepasti literárnej podpriemernosti, dostal som porciu aktuálnej slovenskej tvorby a jasné posolstvo, že sa s elánom ide ďalej. (Vy nedáte pokoj s tým priemerom? Chcete nadpriemerný zborník, nadpriemernú súťaž? Nie. Nadpriemerné sú diela, ktoré v súťažiach sú. Nie každý rok, nie v každej súťaži. Raz za čas. A potom to stojí za to.) Bez váhania priradím antológiu Fantázia 2014 k jej starším sestrám na polici vyhradenej našej fantastike. Mám tú policu rád.
Hodnotenie: 7/10
Tlačenú Fantáziu 2014 dostanete na Martinuse so zľavou 5 %
Fantázia 2014
Antológia fantastických poviedok
Editori: Ivan Aľakša, Lucia Lackovičová
Vydavateľstvo: Fantázia
Rok vydania: 2014
Jazyk: slovenský
Väzba: brožovaná
Počet strán: 306
ISBN: 9788097151126
Obsah:
- Ivan Aľakša: Too old to fantasy, too young to…
- Anna Olejárová: Mačka a Motúzik
- Richard Brenkuš: Kontraktor
- Lucia Lenická: Temnovlasá Barbora
- Ján Stopjak: Nočný spoj
- Adriana Markovičová: Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie
- Marian Kubicsko: Jožo Fero a záhada družstevného sadu
- Simon Crabak: Starostlivosť o magického živočícha v praxi
- Marek Mittaš: Kamaráti
- Barbora Vinczeová: Fialky
- Dominika Polakovičová: Oakville
- Ján Franko: Deň, keď piatok trinásteho skončil
- Ján Gálik: 201 217
- Lucia Lackovičová: Fantastika pre všetkých