 |
Kniha bolesti už na prvý pohľad vyzerá sľubne. Vydarená štýlová obálka so sebavedomým sloganom „To nejlepší z českého a slovenského pochmurného undergroundu“, predslov pomenovaný Varovanie, Jiří W. Procházka a jeho stručné, ale pôsobivé Až na věky vo funkcii aperitívu – to všetko šikovne vmanipuluje čitateľa do vhodnej nálady.
Ale už druhá poviedka je úkrok inam. Tému precitnutia umelej inteligencie sme ju tu už mali veľakrát, je však stále vďačná a zatiaľ nevyčerpaná. Jeden takýto príbeh prináša aj Martin Moudrý pod názvom AI845CD62. Začína lákavo, autor má zaujímavé nápady, aj keď sa nimi občas necháva priveľmi unášať. Správanie a predvídavosť predmetnej UI síce nezodpovedá ohromnému IQ, ktoré jej pripisuje, text je však zábavný a zvedavosť, ako to dopadne, núti čítať ďalej. Problémom poviedky je však veľmi lacná pointa, ktorá ju zhadzuje na úroveň absurdnej anekdoty a z nádejného príbehu urobí trápnu frašku.
Svet, kde si vládnuca sekta pestuje v telách diabolské červy a kde niektorým deťom rastú krídla. Jedno z nich hľadá svoje miesto v živote a zisťuje, že má poslanie, proti ktorému sa nedá bojovať. Hustá depresívna atmosféra, prepracovaná štruktúra rozprávania a trpký koniec – to je poviedka Tkáč od Haniny Veselej, prvý vrchol zbierky.
Dušan D. Fabian vo svojich humorne zameraných poviedkach tradične používa overenú taktiku: krátke úderné vety prekladané ešte stručnejšími vtipnými dovetkami, ktoré rozšíria alebo poprú skôr povedané (mimochodom, vrcholným príkladom úspornosti je kapitola z istej marvinovskej poviedky pozostávajúca z jediného citoslovca „Fí-ha“). Ani tentoraz sa nespreneveril svojmu štýlu. Naopak, naplno ho využil, aby nás presvedčil o tom, že Půjčené je lepší vrátit. Zábavný príbeh o tom, že niekedy býva dosť bolestivé zistiť, že ovládate určitý druh mágie. Rád by som si prečítal viac vecí s týmto hrdinom.
Poviedka Milana Petráka Melodie bolesti má asi najzaujímavejšiu premisu z celej zbierky. Šialený milovník hudby natoľko trvá na autenticite svojich hudobných zážitkov, že za jedinú správnu hudbu považuje výkriky bolesti vyludzované podľa partitúr, ktoré mu píšu unášaní skladatelia. Autor bol však málo ambiciózny a zostal príliš na povrchu. Očakával som drámu, hrdinovu dilemu medzi vlastnou bolesťou a bolesťou ostatných obetí, vynaliezavú konfrontáciu medzi ním a šialencom… Prišla len akcia, síce vcelku dobre napísaná, ale veľmi obyčajná. Z nápadu sa dalo rozhodne vyťažiť viac.
Raz je nikdy, dvakrát je zvyk. Mark E. Pocha má vo zvyku požičiavať si nie celkom štandardné porno scény od Neila Gaimana a vystavať okolo nich vlastný príbeh. Táto taktika mu zvyčajne vychádza a bol s ňou úspešný aj v poviedke Svézt. Vŕta mi v hlave jediná otázka: Naozaj dokáže osemdesiatcentimetrová vretenica zhltnúť priemerného kocúra?
Daniel Tučka je možno najlepším štylistom spomedzi prítomných autorov. Jeho Vrátit zpět je pôsobivá pocitovka s depresívnou pointou, jeden z vrcholov antológie. Možno niekomu budú vadiť dlhé súvetia, kde si autor vychutnáva hru s jazykom, a vrstvenie metafor, mne sa však čítali veľmi hladko a vychutnával som si ich tiež.
Poviedka Marje Holecyovej O husách, bolestižroutech a těch ostatních je umiestnená do spoločnosti, kde sú vybrané nadané deti vychovávané ako celebrity a používané ako nástroj na manipulovanie s davmi. Poviedka boduje nápadom a posolstvom. Problémom je, že hlavná hrdinka vo svojej obmedzenosti po celý čas zostáva veľmi nesympatická, čitateľ jej nedrží palce na ceste k sláve, neľutuje ju, keď padá na dno. Asi to bolo zámerom a malo to zvýrazniť cynizmus takejto manipulácie s bezbranným človekom. A možno tiež pripomenúť, ako sa pozeráme na podobné nešťastné prípady v súčasnosti. Autorka to však nevykompenzovala ničím iným, širšie súvislosti príbehu sú zastrčené do pozadia a zaujímavejšie postavy sa rýchlo strácajú zo scény.
Janko Iša a jeho Revize jízdenek je zábavne nadsadený akčný kraťas o odboji proti mimozemským okupantom. Je svižný a splní, čo sľubuje.
František Jirka dodal čistú satiru Psychicky náročná práce. Je to vtipná jednohubka. Otázkou je, či narážky na nedávne spoločenské udalosti budú niekomu niečo hovoriť aj o pár rokov.
Poviedka Anny Šochovej Vřed je drsnou sondou do neradostnej minulosti životného stroskotanca a cynickej ľahostajnosti spoločnosti, pod zámienkou skúmania miestnej anomálie. Je výborným príkladom, ako skúsená autorka dokáže pripútať čitateľa k vo svojej podstate veľmi nepríjemnému textu.
Tretím vrcholom zbierky je Mark E. Pocha a jeho Šepoty mrtvých, tragická lovestory z konca sveta. Autor sa vyhýba akémukoľvek náznaku pátosu a dôsledne dodržiava umiernenosť vo výraze. Práve preto je poviedka veľmi pôsobivá a svojím civilným spôsobom veľmi poetická.
Janko Iša sa nám tu profiluje ako autor, ktorý si zo všetkého najviac cení akciu. Aj jeho druhý text Kšeft je na nej založený. Je ambicióznejší, prepracovanejši, s postavami, ku ktorým si čitateľ dokáže vytvoriť vzťah. Ibaže mám pocit, že záver prišiel prirýchlo a autor mal aspoň trochu úsilia venovať scifi stránke poviedky, čiže vysvetleniu, ako budova/svet z poviedky vlastne môže fungovať. Odkiaľ uzavretá budova berie zdroje na existenciu a rozvoj? Čo sa stalo s prostredím vonku?
Druhá poviedka od Milana Petráka Mlčenliví soudruzi nedrží pokope. Má nápad, ktorý by mohol byť zaujímavý aspoň svojou absurdnosťou, ale autor si neláme hlavu s vysvetľovaním príčin a domýšľaním následkov. A ak aj áno, vysvetlenie budí dojem schválnosti. Pointa je nepripravená a s nedôslednou logikou.
Antológia Kniha bolesti je rozhodne pestrá, možno až príliš. Aj keď názov a úvod zvádza k domnienke, že ide o hororovú zbierku, texty sa žánrovo rozutekali na všetky strany. Problémom zbierky je nevyrovnanosť poviedok. Možno mal editor donútiť niektorých autorov, aby na svojich textoch ešte popracovali, možno bolo treba viac škrtať. Napriek tomu má niekoľko svetlých bodov, kvôli ktorým sa ju oplatí prečítať.
Kniha bolesti
To nejlepší z českého a slovenského pochmurného undergroundu
Zostavil: Mark E. Pocha
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2013
Počet strán: 300