 |
Retrofuturizmus. Zvláštne slovo. Pre mňa asi najzaujímavejší názov subžánru; vďaka jeho vnútornému rozporu a technoatmosfére, ktorá je v ňom obsiahnutá, z neho cítim silnejší náboj ako z kyberpunku.
Keď Martin Šust označil svoju antológiu Plnou parou v podtitule za antológiu retrofuturistickej fantastiky, mnohí čitatelia zdvíhali obočie, prečo nemohol (tak ako iní) použiť u nás už uhniezdené slovo steampunk. No nemohol. Už vo svojich prelomových antológiách so spoločným názvom Trochu divné kusy dokázal, že mu nie je jedno, čo pomedzi poviedky píše. A je jasné, že keď raz texty nie sú iba steampunkové, tak takto nenazve antológiu. Žánrovo patria aj do clockpunku, dieselpunku či gaslamp fantasy. Všetky tieto subžánre majú ako spoločnú pokrývku – retrofuturizmus.
Ale prejdime od slovíčkarenia k poviedkam. Jeffreyho Forda dobre poznáme z poviedkovej tvorby, a tak nás jeho úvodný príjemný atmosferický kúsok Doktor Lash vzpomíná vovedie do toho správneho času a priestoru. Nasleduje Mark Hodder s výbornou zábavnou poviedočkou, občas až groteskou. Jeho čerstvo preložený román Podivná záležitost se Skákajícím Jackem si asi netreba nechať ujsť.
A nasleduje prvý vrchol zbierky Hannoverova oprava u nás dostatočne známeho Jeffa VanderMeera. Príbeh a štruktúra poviedky ma zaujali natoľko, že mi ani nevadilo pomalé tempo. To zostalo aj pri väčšine ďalších poviedok, klady VanderMeerovho kúsku sa však občas vytratili.
Poviedky sú občas na svoj obsah skutočne pridlhé, často čítate a čítate, a nič sa nikam neposúva. Uvedomujem si, že mnohým čitateľom to vyhovuje, mne však nie. A nepomôže, ani keď je hlavnou postavou taká zvláštna osobnosť ako Engels. Ešte že sú tieto texty, silou mocou sa snažiace podobať dobovým dielam 19. storočia, preložené kratšími „akčnárňami“, napríklad Harry a Marlowe a talisman kultu Egil Carrie Voughnovej či Prattov Stříbrný okraj. Zo spomínaných pomalých poviedok u mňa ešte výraznejšie zarezonovali Elementálové Iana R. MacLeoda. Vďaka kvantu zaujímavých nápadov a dobrému záveru mi tá urečnenosť ani nevadila.
Ako to už v antológiách niekedy býva, úplný vrchol prišiel na záver. Austrálčan Sean McMullen v Osmé míli predstavuje príbeh, pri ktorom sa ani chvíľu nenudíte. Nechýbajú typické znaky pulpovej prózy – šialený vedec, romantický dej, nočné mory, bláznivá prestrelka a naháňačka vo vzduchu aj po súši. Poviedka má výbornú gradáciu, nie až taký očakávaný záver, zaujímavé postavy. Po dočítaní tohto kúsku som bol s knihou veľmi spokojný.
Ako vidíte, kniha nie je ideálna, ale to nie je žiadna kniha tohto druhu. Zostavovateľ vždy musí počítať s tým, že aj keď si každý čitateľ v knihe niečo (a spravidla nie len jeden kus) nájde, nebude sa mu páčiť všetko. No poviedky, ktoré sa v tejto knihe páčili mne, mi dopriali pocit, že som kúpil dobre.
Ono k tomu prispieva aj fyzická podoba knižky. Takto by mala antológia steampunku a iného retrofuturizmu vyzerať – viazané, s prebalom a krásnou obálkou. Vďaka tomu všetkému je Plnou parou kniha, ktorú po prečítaní do dražby nedám, no budem požičiavať všetkým milovníkom novodobej histórie, ktorí zaznávajú science fiction.
Plnou parou
Editor: Martin Šust
Vydavateľstvo: Argo
Preklad: kolektív prekladateľov
Obálka: Pavel Trávníček
Rok vydania: 2013
Väzba: pevná
Počet strán: 253